2. Bohoslužba vo východných cirkvách

V apoštolskom liste Orientale Lumen Ján Pavol II. vyzýva na počúvanie východných cirkví, “žijúcich interpretov pokladu tradície, ktorý ony strážia”, keďže - hovorí pápež - “v jeho kontemplácii vidím prvky veľkého významu pre plnšie a integrálne pochopenie kresťanskej skúsenosti, a teda pre celistvejšiu kresťanskú odpoveď na očakávania dnešných mužov a žien. Oproti akejkoľvek inej kultúre má totiž kresťanský Východ jedinečné a privilegované postavenie, lebo predstavuje pôvodný kontext rodiacej sa Cirkvi.¹ V tejto perspektíve, pamätajúc na to, “s akou láskou slávia východní kresťania bohoslužbu”, ² sa zdôrazňuje, že v bohoslužobnom slávení “všetci veriaci kresťanského Východu tak silno preciťujú” ³ zmysel pre tajomstvo, že “liturgická modlitba na Východe ukazuje veľkú schopnosť zachytiť ľudskú osobu v jej celistvosti: tajomstvo býva vyspievané so všetkou jemnosťou a vznešenosťou obsahu, ale aj s vrúcnym citom, ktorý sa prebúdza v srdci spaseného ľudstva. Pri posvätnom úkone je k chvále prizvaná aj telesná schránka; a krása, ktorá je na Východe jedným z najobľúbenejších mien na vyjadrenie Božej harmónie a modelom premeneného ľudstva, ⁴ sa prejavuje všade: vo forme chrámu, vo zvukoch, farbách, svetlách, vôňach. Dĺžka slávenia a opakované invokácie - to všetko vyjadruje postupné stotožnenie oslavovaného tajomstva s celým človekom. Modlitba Cirkvi sa tak už stáva účasťou na nebeskej liturgii a závdavkom večnej blaženosti”. ⁵

Ešte viac to potvrdzuje mimoriadne cenné vyhlásenie koncilového dekrétu o ekumenizme: “Nech si všetci uvedomia, že poznať, ctiť si, uchovávať a pestovať drahocenné bohoslužobné a duchovné dedičstvo Východu má veľmi veľký význam pre verné zachovanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre zmierenie východných a západných kresťanov”. ⁶