|
Kapitola XI. - Pokánie
86. Zmysel
pokánia
Ján
Krstiteľ hlásal v judejskej púšti: “Kajajte sa,
lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo” (Mt 3,
2). Rovnaké slová použil Ježiš Kristus na
začiatku svojho verejného života (Mt 4, 17). Aj Peter
začal svoju apoštolskú činnosť
nabádajúc na pokánie tých, čo boli
svedkami zostúpenia Svätého Ducha ráno
v deň Päťdesiatnice (Sk 2, 38). Práve v tom je
poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom večer po svojom
zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil a učil ich, že
v jeho mene “sa bude všetkým národom hlásať
pokánie na odpustenie hriechov” (Lk 24, 47). Potom ich poslal so
slovami: “Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy,
budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú
zadržané" (Jn 20, 22-23).
Obrátenie
srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a
mení orientáciu svojho života, obrátiac sa
k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií:
ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i
správanie a nachádza sa v strede celého
kresťanského života. Lebo “všetci zhrešili a
chýba im Božia sláva” (Rim 3, 23), ale
účasťou na smrti a Kristovom zmŕtvychvstaní
obsiahnú odpustenie svojich hriechov, zomierajúc sebe a
žijúc Bohu (Rim 6, 11).
|