101. Dary a obety

Ponúkanie darov a obiet sa v Písme nachádza v obetách Kaina a Ábela už od začiatku ľudskej existencie. Nimi sa osoba otvára stretnutiu s Bohom. Aby však obeta bola príjemná, je nevyhnutné čisté srdce podľa pravidla, ktoré prechádza celými dejinami spásy. Táto podmienka sa dokonale uskutočňuje v Novej zmluve, keď Kristus obetuje “v pravde” poklony a obety príjemné Bohu a keď toto jeho gesto v jeho mene opakujú apoštoli a Cirkev. Jediný prameň a vrchol obety je Kalvária, ktorá sa sprítomňuje v eucharistickej obete a ustavične živí veriacich.

Táto pravda je vyjadrená aj inými výrečnými formami, hoci menšieho významu. Preto napríklad dôležité miesto, najmä vo východných cirkvách, má obeta kadidla, ktoré má svoj pôvod v starozákonnom kulte s odvolaním sa na Ž 140 (141), 2: “Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta”. Takéto bohoslužobné zvyky sa zachovávajú aj v kresťanskej bohoslužbe. Ako totiž Cirkev s úctou uchováva Starý zákon, čítajúc ho vo svetle Kristovho evanjelia, v rovnakom duchu používa starozákonné gestá a obrady, ktoré nachádzajú plnosť svojho významu v Pánu Ježišovi. Už apoštol Pavol poukazoval na symbolickú hodnotu kadidla, keď vysvetľoval Efezanom, že Kristus “vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône” (Ef 5, 2), a Filipanom, že ich dary sú ľúbeznou vôňou, príjemnou obetou, milou Bohu (Fil 4, 18), že kadidlová obeta znamená obety a dary viery (Fil 2, 17). Z toho je jasné, že pre kresťana je autentickým kultom život prežitý podľa Božej vôle.

Preto nech východné katolícke cirkvi starostlivo zachovávajú a praktizujú, nakoľko je to len možné, používanie kadidla pri slávení, a to aj denne, pretože to patrí k osobitným spôsobom ich vlastnej tradície. Každý opačný zvyk nech je zmenený.