107. Modlitba tvárou na východ

Už od najstarších čias bolo zvykom pri modlitbe východných cirkví padnúť na zem, obrátiac sa na východ. Samy posvätné budovy sa stavali tak, aby prestol bol obrátený na východ. Sv. Ján Damaský vysvetľuje zmysel tejto tradície: “Nie je to naivné ani náhodné, že sa modlíme obrátení na východ (...). Veď Boh je (jasným) svetlom (1 Jn 1, 5) a Kristus je v Písme nazvaný Slnkom spravodlivosti (Mal 3, 20) a Východom (Zach 3,8 podľa LXX), a tak, aby sa mu mohol vzdávať kult, je nevyhnutné zasvätiť mu východ. Písmo hovorí: “Potom Pán, Boh, vysadil na východe v Edene raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril” (Gen 2, 8). Pri hľadaní starej domoviny a smerujúc k nej klaniame sa Bohu. Aj Mojžišov stánok zjavenia mal záves a zľutovnicu obrátené na východ. Júdov kmeň, keďže bol najvýznamnejší, utáboril sa na východnej strane tábora (Num 2,3). V Šalamúnovom chráme Pánova brána bola obrátená na východ (Ez 44, 1). Nakoniec Pán pribitý na kríž sa pozeral na západ, a tak my pred ním padáme na kolená, obracajúc sa smerom k nemu. Keď vystupoval na nebesia, bol vyzdvihnutý na východ a apoštoli sa mu klaňali, a vráti sa tak, ako ho videli odchádzať do neba (Sk 1, 11). A sám Pán povedal: “Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka” (Mt 24, 27). Očakávajúc ho, obraciame sa na východ. Ide o nenapísanú tradíciu, pochádzajúcu od apoštolov.⁸⁵

Táto bohatá a očarujúca interpretácia vysvetľuje aj dôvod, pre ktorý ten, čo predsedá liturgickému sláveniu, modlí sa obrátený na východ, rovnako ako aj ľud, ktorý sa na nej zúčastňuje. V tomto prípade teda nejde, ako sa to často tvrdí, o to, aby sa predsedalo sláveniu chrbtom k ľudu, ale skôr o to, že ľud je vedený v putovaní do Kráľovstva, vzývaného v modlitbách až do druhého Pánovho príchodu.

Táto prax, ohrozená v mnohých východných katolíckych cirkvách novým a nedávnym západným vplyvom, má teda hlbokú hodnotu a má sa zachovať, lebo ona silne súvisí s východnou bohoslužobnou duchovnosťou.