|
108.
Sväté obrazy
Sväté
obrazy majú veľký význam, aspoň
v niektorých východných cirkvách. Ony
ponúkajú veriacim pohľad na zázraky, ktoré Boh
vykonal na zemi, najmä v diele vtelenia Slova, ale aj skrze
svätých a Cirkev. Práve preto majú veľký
význam v bohoslužobnom živote. Jednou
z hlavných charakteristík bohoslužby je
sláviť, pripomínať a sprítomňovať
rozmanité momenty, v ktorých sa tajomne uskutočnila
naša spása. Predstavenie dejín týchto udalostí
cez obrazy môže v mysli i v srdci toho, kto na ne
hľadí, veľmi prispieť ich pripomínaniu a
zapamätávaniu. Každý detail týchto
svätých dejín totiž predstavuje skutok Božej moci.
Špecifický význam ikôn v porovnaní
s inými obrazmi spočíva
v pripomínaní a ukazovaní nie ľudských a
každodenných vecí, ktoré možno vidieť
pozemským zrakom, ale vecí absolútnej kresťanskej
novosti, ktorú “ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo ani do
ľudského srdca nevystúpila” a ktorú ”Boh pripravil
tým, ktorí ho milujú” (1 Kor 2,9), zrodiac ich zhora a
ukážuc im Božie kráľovstvo (Jn 3, 2). Vyjadrenie
nebeskej dimenzie osôb, ktoré ikony predstavujú,
udeľuje im posvätný charakter a istým spôsobom
účasť na božskom. Preto sú priamymi objektmi kultu
a sú uctievané ako skutočné obrazy Pána, jeho
diel a svätých, ktorých obrazy predstavujú.
Počas
stáročí východné i západné
cirkvi vypracovali techniky, formy a kánony svätých obrazov,
aby vyjadrili svoju vieru a priblížili ju ľuďom.
Zatiaľčo západné kresťanské umenie
posledných storočí sa postupne uberalo
naturalistickým smerom, východné cirkvi ostali
vernejšie starobylému spôsobu sprítomňovania a
predstavy nebeských skutočností. Početné
rozličné školy ešte aj dnes udržiavajú tieto
tradície a tvoria ikony, fresky, plátna alebo iné
predmety, pokračujúc v starých predlohách, ale
s tým, že neignorujú dnešnú kultúrnu
vnímavosť. Ich vysoký obsah viery a umenia dnes objavuje
sám Západ.
Mnoho
východných katolíckych cirkví bolo na tomto poli
často vystavených západným zvykom, neraz
nekvalitným, možno jednoduchším, ale cudzím
voči požiadavkám a významu ich vlastných
tradícií. Postupné znovunadobúdanie
vlastných zvykov je nevyhnutné, ak chceme, aby sa
zabránilo miešaniu a protikladom vo vnútri slávení.
Dispozícia priestoru, obrazov, liturgických odevov, zariadenia sa
totiž neponecháva vkusu jednotlivcov, lebo všetky musia
zodpovedať vnútorným požiadavkám obradov a
navzájom súvisieť.
|