15. Mimoriadne dôležité postavenie bohoslužby vo východných cirkvách

Výnimočnosť bohoslužobného dedičstva je ešte väčšia vo východných cirkvách, pretože ony si výnimočným spôsobom zachovali primát bohoslužby ako vrcholu kresťanského života, ostávajúc v tom celkom verní duchu cirkvi otcov, keď bohoslužba bola miestom, v ktorom sa sústreďovala katechéza a náboženské učenie, bolo ohlasované a komentované Písmo; príprava katechumenov na krst a penitentov na zmierenie sa v období pred Paschou uskutočňovala v dokonalej syntéze poučení a symbolov; tu mala svoje miesto aj diakonia. Všetok život Cirkvi bol zahrnutý a sústredený do bohoslužby. Týmto modelom sa východné cirkvi inšpirujú aj dnes, lebo on je základom ich sily. Ním sa má inšpirovať aj opätovné nevyhnutné docenenie metódy “mystagógie” pri formácii veriacich, lebo z pochopenej a asimilovanej bohoslužby sa zrodí rast života v Kristovi.

Kontemplácia a účasť na Božích tajomstvách sa uskutočňujú pomocou daktorých výrazových foriem, ktoré sú zároveň aj duchovnými postojmi. Doxológia je chválou, adoráciou a velebením Pána; “obdivuhodného vo svojich svätých” (Ž 67,36), anamnéza je spomienkou obdivuhodných tajomstiev dejín spásy a vzdávaním vďaky, ktoré z nej prirodzene pramení, epikléza je invokáciou Ducha, ktorý vedie k naplneniu všetkých skutočností Cirkvi a Kráľovstva, a napokon apofáza, oveľa markantnejšia na Východe, vyjadruje zmysel nehodnosti a konečnosti pred neopísateľnou Božou skutočnosťou, ktorá sa predstavuje človeku ako “úžasné tajomstvo” , obklopené závojom bázne, z čoho vyplýva zmysel pre nedostačujúcosť a pokornú adoráciu. Je to vyjadrené v početných jazykových apofatických formulách, ale aj v úcte k svätyni, oddelenej a zahalenej.

V bohoslužbe východných cirkví sa skúsenosť vtelenia viery uskutočnila v kultúre národov. Preto potom takáto kultúra je rovnako inšpiráciou aj plodom viery, ale najmä bohoslužby. Táto mnohorakosť východných bohoslužieb vôbec neškodí jednote Cirkvi, ale práve naopak, upevňuje ju, pričom jej dovoľuje zapustiť svoje korene do konkrétnej skutočnosti určenej časom a miestom.

Modlitba východných cirkví je silno spoločenská, ich bohoslužba privádza veriaceho nielen k hľadaniu útočišťa a ochrany u Pána, ale aj k zjednoteniu s jeho stádom,²² a tým k včleneniu do zhromaždenia a v ňom aktívnej účasti podľa stavu, ktorý mu náleží na precítenie prítomnosti celého spoločenstva svätých, ktorí sú takisto povolaní konať chválospev a vzývanie.

Bohoslužobný život takto zostáva podstatnejšie prítomný uprostred cirkevných záujmov, vyjadruje vieru i jej obsah a zároveň vedie duchovný život veriacich. To sa ukázalo zjavné najmä vtedy, keď mnohé východné cirkvi, utláčané nepriateľskými režimami prenasledovateľov, boli schopné prežiť a dokonca sa upevniť, hoci museli obmedziť vlastnú duchovnú a pastoračnú činnosť len na samo bohoslužobné slávenie, z ktorého však ľud čerpal výživu pre svoju vieru.