|
20. Kritériá
bohoslužobnej obnovy
Pri úprave
starej bohoslužobnej praxe sa musí zvážiť, či
prvok, ktorý má byť zavedený, súvisí
s kontextom celku, do ktorého sa vkladá. Tento kontext má
byť na prvom mieste chápaný, vychádzajúc
z eventuálnych odvolaní na Sväté písmo
v interpretáciách svätých otcov,
z dávnejšie prijatých bohoslužobných
reforiem a mystagogických katechéz. Treba si položiť
otázku, či táto zmena je v zhode so symbolickým
jazykom, obrazmi a štýlom, ktoré sú vlastné
bohoslužbe príslušnej cirkvi. Nový prvok bude
prijateľný, ak si ho vyžadujú vážne
pastoračné požiadavky a ak vložený do
samého slávenia nie je s ním v rozpore, ale v
súlade, takmer ako keby z neho prirodzene pochádzal.
Taktiež sa musí preskúmať, či takýto prvok
už nie je prítomný, hoci v inej forme, v inom
momente slávenia alebo v inej časti bohoslužobného
celku príslušnej cirkvi.
Každá
iniciatíva obnovy musí byť pozorná, aby sa nedala
podmieniť inými schémami, na pohľad možno
účinnejšími. Na to sa vzťahujú
dôrazné a opakované výzvy Jána Pavla II.
adresované čas od času veriacim rôznych
východných katolíckych cirkví: “Nepriľnite
s prehnanou improvizáciou k napodobňovaniu kultúr a
tradícii, ktoré nie sú vašimi,
zrádzajúc tak citovosť, ktorá je vlastná
vášmu národu (...) To znamená, že je nevyhnutné,
aby každé prípadné prispôsobenie vašej
bohoslužby bolo založené na pozornom štúdiu
prameňov, na objektívnom poznaní osobitostí
vašej kultúry a na zachovaní spoločnej tradície
celého koptského kresťanstva.”25
|