23. Úloha biskupa

Vzájomné prepojenie bohoslužobných úloh, zverené autorite cirkvi, sa spresňuje v súčasnej legislatíve v kán. 199 § 1 CCEO, kde sa zdôrazňuje úloha “eparchiálneho biskupa ako moderátora, podporovateľa a ochrancu celého bohoslužobného života eparchie”. Podobný záväzok sa vyžaduje v iných kánonoch od jeho spolupracovníkov: protopresbyterov (kán. 278 § 1), parochov (farárov) (kán. 289 § 2), rektorov chrámov (kán. 309).

Úlohou biskupa je bdieť nad tým, aby sa bohoslužobný život “čo najlepšie rozvíjal a bol regulovaný podľa predpisov a zákonných zvykov vlastnej cirkvi sui iuris” (kán. 199 § 1). Biskup teda nekoná sám, na základe vlastného úsudku alebo miestnych zvykov, ale sleduje dedičstvo vlastnej cirkvi sui iuris. Týmto spôsobom sa autorita jednotlivých biskupov stáva podielom na vyššej autorite, ktorá riadi bohoslužobný život vlastnej cirkvi sui iuris.

Biskup vo vykonávaní svojho poslania moderátora bohoslužobného života nemá konať svojvoľne, ani nemá schvaľovať nesprávne správanie sa skupín či frakcií, ale spolu so svojím klérom má byť pozorným ochrancom bohoslužobného povedomia, ktoré je prítomné a činné v živej pamäti jemu zvereného Božieho ľudu. Ako sensus fidelium je určovateľom v chápaní viery, v ktorú sa verí, rovnako je ním aj v ochrane viery, ktorá sa slávi. Ľud zo svojej strany má byť verný usmerneniam svojho pastiera a má sa usilovať pochopiť ich do hĺbky a realizovať ich poslanie. Na napomáhanie lepšieho chápania a slávenia bohoslužieb majú byť utvorené eparchiálne komisie odborníkov. Veľký význam v liturgickom dozrievaní Božieho ľudu má prítomnosť autentických spoločenstiev východných mníchov a mníšok, ktoré by mali predstavovať miesto, na ktorom sa vďaka daru Svätého Ducha v plnosti prežíva tajomstvo, ktoré sa denne slávi vo viere.