|
29. Bohoslužobné
knihy a ekumenizmus
V kán. 656
§ 1 CCEO sa tvrdí, že pri bohoslužobnom slávení
sa môžu používať len tie knihy, ktoré boli
cirkevne schválené. Hoci tu ide o jednoznačný princíp,
v praxi vznikajú ťažkosti. Niektorým
východným katolíckym cirkvám totiž
chýbajú vlastné vydania bohoslužobných
kníh, alebo aspoň niektorých, a preto
používajú knihy používané
v pravoslávnych cirkvách, ktoré, čo treba
objektívne priznať, sú niekedy veľmi dobre
pripravené. Takéto používanie zvyčajne prebieha
s mlčanlivým súhlasom Apoštolského stolca
alebo miestnej autority. Táto nevyhnutnosť, pri ktorej treba
s rozvahou zvážiť každú vec, môže
sa ukázať ako cenný zvyk, keďže vyjadruje
síce čiastkové, ale predsa len hlboké a
veľavravné spoločenstvo, ktoré aj dnes jestvuje medzi
katolíckymi a pravoslávnymi cirkvami, veď majú
spoločný pôvod, a môže byť dynamickým
zárodkom znovunastolenia plného spoločenstva. Na druhej
strane zas mnohé vydania bohoslužobných kníh
vydaných Rímom si veľa ráz vážia a
používajú pravoslávni bratia. Preto treba
zabrániť všetkým nepotrebným rozdielom medzi
bohoslužobnými knihami východných katolíckych
a pravoslávnych cirkví. Naopak, nech sa v miere, v akej
je to len možné, podporujú spoločné vydania.
Pápež Ján Pavol II. sa pri tejto príležitosti
obrátil na katolíkov arménskej cirkvi, pričom to
potvrdil: “S veľkou túžbou si želám, aby sa
spoločné štúdium bohoslužby a jej
nevyhnutných prispôsobení stalo privilegovaným
miestom spolupráce medzi katolíckymi a pravoslávnymi
Arménmi”.29
Toto želanie
sa nanovo potvrdilo všeobecnými smernicami Ekumenického
direktória (187), v ktorom sa odporúča
používať bohoslužobné knihy spoločne
s inými cirkvami alebo cirkevnými spoločenstvami,
pretože “keď kresťania prosia spoločne, jednohlasne, ich
spoločné svedectvo dosiahne nebo a je pochopené aj na
zemi".
|