|
Kapitola V. - Bohoslužobné slávenie
ako ikona Cirkvi
31. Cirkev -
modliace sa spoločenstvo
V knihe Skutkov
apoštolov sa opisuje život prvých kresťanov takto:
“Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov
a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na
modlitbách ... Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko
mali spoločné ... Deň čo deň svorne
zotrvávali v chráme” (Sk 2, 42. 44. 46).
V týchto textoch možno rozpoznať charakteristické
črty bohoslužobného kultu, ktorý je zameraný na
počúvanie Božieho slova ohlasovaného apoštolmi a
na chválospev Bohu uprostred zhromaždenia (Heb 2, 12), ale
najmä na utváranie Kristovho tela ako “jediného chleba”
z mnohých, na spoločnú účasť na
lámaní chleba a na čaši dobrorečenia (1 Kor 10, 16
- 17), najvyššom sviatostnom znaku až do konca vekov!
Z toho
vyplýva komunitárny aspekt spoločenstva zjednoteného
okolo apoštolov, služobníkov Novej zmluvy, ktorí
ohlasujú splnenie všetkých prisľúbení
v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. V poapoštolskom
období Ignác Antiochijský pripomína rovnaký
model modliacej sa cirkvi: “Ako Pán nerobí nič bez Otca,
s ktorým je jedno, a to či už sám alebo
s apoštolmi, tak ani vy nerobte nič bez biskupov a presbyterov
... zostávajte jednotní ako v jednom Božom
chráme okolo jediného oltára, ktorým
je Kristus, lebo on vychádzajúc z jediného Otca
vrátil sa k nemu a zostáva s ním".30
Hoci na
Východe prekvitalo a prekvitá pustovníctvo,
komunitárny charakter modlitby je predsa neodmysliteľnou a
základnou črtou východnej duchovnosti: veriaci totiž
zaraďuje svoj duchovný život do liturgickej činnosti.
Táto charakteristika sa má zachovať a oživovať
v srdciach kresťanov aj preto, aby sa medzi veriacimi
zabránilo hľadaniu duchovností často cudzích
vlastnej tradícii, ba niekedy dokonca aj samej kresťanskej viere.
|