57. Spoluslúženie

V kán. 700 § 2 CCEO sa odporúča spoluslúženie spolu s biskupom alebo s iným kňazom, “aby sa vhodne prejavila jednota kňazstva a obety”. V mnohých koncilových textoch sa vyzdvihuje, že takýmto spôsobom sa prejavuje jednota celej Cirkvi. Ide tu teda o veľmi mocný znak. Môžu však byť dôvody, pre ktoré sa neodporúča spoluslúženie, napríklad keby počet spoluslúžiteľov bol neúmerne vysoký vzhľadom na počet prítomných veriacich. Liturgické slávenie, keďže je “ikonou” Cirkvi, musí rešpektovať povahu jej hierarchicky usporiadaného spoločenstva, ktoré pozostáva nielen z vysvätených služobníkov, ale obsahuje aj celé stádo, ktoré pod ich vedením žije v Kristovi. Spoluslúžitelia by preto nemali byť v takom počte, žeby museli byť v chrámovej lodi, kde sú veriaci, a teda mimo svätyne, alebo byť vo svätyni tak, že by to bránilo dôstojnému sláveniu obradov. Jednako spoluslúženie má vždy prednosť pred takzvanými individuálnymi sláveniami bez účasti ľudu. Kategoricky sa zakazuje individuálne a nezávislé slávenie eucharistie na viacerých prestoloch na tom istom mieste a v tom istom čase. Tento zákaz sa nevzťahuje na tzv. simultánne a synchronizované slávenie, s ktorým sa v niektorých prípadoch ráta v západosýrskej a etiópskej tradícii.

V kán. 701 CCEO sa ustanovujú spôsoby, podľa ktorých sa má riadiť spoluslúženie biskupov a kňazov rozličných cirkví sui iuris. Upozorňuje sa, že treba zabrániť akémukoľvek liturgickému synkretizmu a zachovať liturgický odev a insígnie vlastnej cirkvi sui iuris. Ide o veľmi významný znak, ktorým treba zjaviť mnohorakosť tradícií v jednote Cirkvi. Je to aj plnovýznamový symbol budúcej jednoty v mnohosti a spôsob, ako chrániť východné cirkvi a ich špecifiká pred každou asimiláciou, najmä tam, kde sú v menšine.

Zaoberajúc sa rozličnými formami účasti na eucharistickom slávení sa v CCEO viacráz pripomína nevyhnutnosť rešpektovať predpisy liturgických kníh a partikulárne právo.⁵⁵ Táto požiadavka platí aj o spoluslúžení, keďže spôsoby jeho praktizovania v rozličných cirkvách sui iuris a v rozmanitých obradových rodinách sú odlišné. Je známe, že nedávno zavedená prax v západných liturgiách bola široko inšpirovaná byzantskými obyčajami, pravdaže interpretovanými vo svetle im vlastných zámerov, a teda aj s istým odlišným výsledkom. Účasť na tej istej eucharistickej obete môže byť vyjadrená rôznymi formami, ale každá z nich má svoju vlastnú hodnotu, ktorá sa má harmonicky zachovávať a rozvíjať. Odvolanie sa na predpisy liturgických kníh je pozvaním na pozorné skúmanie prvkov vlastnej tradície a formulovanie predpisov, ktoré budú rešpektovať jej autentickú líniu.