63. Takzvané “aliturgické” dni

V kán. 704 CCEO sa uvádza, že “božská liturgia sa môže chvályhodne sláviť vo všetky dni okrem tých, ktoré sú vylúčené podľa predpisov liturgických kníh cirkvi sui iuris, do ktorej kňaz patrí”. Pri určení, ktoré sú aliturgické dni, kánon odkazuje na predpisy liturgických kníh. Tieto predpisy nie sú rovnaké pre všetky cirkvi sui iuris alebo presnejšie pre veľké rodiny východných cirkví. Treba si priznať, že tieto predpisy, hoci sa nachádzajú v liturgických knihách, a preto sú úradne platné, v mnohých cirkvách sui iuris sa v ostatných časoch veľmi často vytratili, a to aj pod vplyvom latinskej tradície. Táto strata okrem straty starej tradície aliturgických dní neraz prináša zanechanie slávenia liturgie vopred posvätených darov. Keď si uvedomíme, že radostná a sviatočná dimenzia eucharistie, prežívaná ako udalosť a nie ako zvyk, žila v kresťanskej antike a zachovala sa vo viacerých východných liturgiách, zistíme, že zanechanie takej praxe by prispelo k zníženiu plného zmyslu božskej liturgie, ktorá sa plne slávi slávnostným spôsobom ako vyvrcholením a ako pečaťou celého prípravného putovania, rozdeleného do slávení rôzneho druhu. Pri znovunastolení takéhoto významného prvku dedičstva nerozdelenej Cirkvi bude sa musieť pristúpiť k opätovnému zavedeniu disciplíny aliturgických dní tam, kde sa ona v pomerne nedávnych časoch vytratila.