64. Príkaz slávenia sviatočných dní

V kán. 881 § 1 CCEO sa vyhlasuje, že “veriaci kresťania sú povinní v nedele a v prikázané sviatky zúčastniť sa na božskej liturgii alebo podľa predpisov alebo zákonného zvyku vlastnej cirkvi sui iuris na slávení Božích chvál”, a § 2 doplňuje, že na to, “aby veriaci kresťania mohli ľahšie plniť túto povinnosť, určuje sa, že využiteľný čas trvá od večierne vigílie až do konca nedele alebo prikázaného sviatku”. V CCEO sa tak predpokladá možnosť inšpirovaná Orientalium Ecclesiarum, 15: zadosťučiniť nedeľnému príkazu buď účasťou na božskej liturgii, buď účasťou na Božích chválach. Táto možnosť zároveň zdôrazňuje dôležitosť Božích chvál a istým spôsobom konkrétne umožňuje správne slávenie v správnom čase, a to takým spôsobom, aby potom aj texty súhlasili s hodinou, v ktorej sú slávené. Denný cyklus sa totiž začína večierňou, pokračuje nocou a vrcholí ráno božskou liturgiou či obetou. Slávením rôznych častí Božích chvál v inom čase, ako je predpísané celou štruktúrou textu sa riskuje narušenie rovnováhy jednotlivých častí a zníženie zvrchovanosti eucharistického tajomstva, pred ktorým sú ony prípravou a pokračovaním. Autentická bohoslužobná pastoračná teológia musí mať na zreteli celý komplex problémov a nesmie sa ohraničiť len na jednoduché napodobňovanie západnej praxe. Bezprostrednými prameňmi pri znovunastolení starej praxe majú byť predpisy bohoslužobných kníh, ktoré boli vydané podľa autentických tradícií príslušných cirkví.