Kapitola XI. - Pokánie

86. Zmysel pokánia

Ján Krstiteľ hlásal v judejskej púšti: “Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo” (Mt 3, 2). Rovnaké slová použil Ježiš Kristus na začiatku svojho verejného života (Mt 4, 17). Aj Peter začal svoju apoštolskú činnosť nabádajúc na pokánie tých, čo boli svedkami zostúpenia Svätého Ducha ráno v deň Päťdesiatnice (Sk 2, 38). Práve v tom je poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom večer po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil a učil ich, že v jeho mene “sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov” (Lk 24, 47). Potom ich poslal so slovami: “Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20, 22-23).

Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Lebo “všetci zhrešili a chýba im Božia sláva” (Rim 3, 23), ale účasťou na smrti a Kristovom zmŕtvychvstaní obsiahnú odpustenie svojich hriechov, zomierajúc sebe a žijúc Bohu (Rim 6, 11).