108. Sväté obrazy

Sväté obrazy majú veľký význam, aspoň v niektorých východných cirkvách. Ony ponúkajú veriacim pohľad na zázraky, ktoré Boh vykonal na zemi, najmä v diele vtelenia Slova, ale aj skrze svätých a Cirkev. Práve preto majú veľký význam v bohoslužobnom živote. Jednou z hlavných charakteristík bohoslužby je sláviť, pripomínať a sprítomňovať rozmanité momenty, v ktorých sa tajomne uskutočnila naša spása. Predstavenie dejín týchto udalostí cez obrazy môže v mysli i v srdci toho, kto na ne hľadí, veľmi prispieť ich pripomínaniu a zapamätávaniu. Každý detail týchto svätých dejín totiž predstavuje skutok Božej moci. Špecifický význam ikôn v porovnaní s inými obrazmi spočíva v pripomínaní a ukazovaní nie ľudských a každodenných vecí, ktoré možno vidieť pozemským zrakom, ale vecí absolútnej kresťanskej novosti, ktorú “ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo ani do ľudského srdca nevystúpila” a ktorú ”Boh pripravil tým, ktorí ho milujú” (1 Kor 2,9), zrodiac ich zhora a ukážuc im Božie kráľovstvo (Jn 3, 2). Vyjadrenie nebeskej dimenzie osôb, ktoré ikony predstavujú, udeľuje im posvätný charakter a istým spôsobom účasť na božskom. Preto sú priamymi objektmi kultu a sú uctievané ako skutočné obrazy Pána, jeho diel a svätých, ktorých obrazy predstavujú.

Počas stáročí východné i západné cirkvi vypracovali techniky, formy a kánony svätých obrazov, aby vyjadrili svoju vieru a priblížili ju ľuďom. Zatiaľčo západné kresťanské umenie posledných storočí sa postupne uberalo naturalistickým smerom, východné cirkvi ostali vernejšie starobylému spôsobu sprítomňovania a predstavy nebeských skutočností. Početné rozličné školy ešte aj dnes udržiavajú tieto tradície a tvoria ikony, fresky, plátna alebo iné predmety, pokračujúc v starých predlohách, ale s tým, že neignorujú dnešnú kultúrnu vnímavosť. Ich vysoký obsah viery a umenia dnes objavuje sám Západ.

Mnoho východných katolíckych cirkví bolo na tomto poli často vystavených západným zvykom, neraz nekvalitným, možno jednoduchším, ale cudzím voči požiadavkám a významu ich vlastných tradícií. Postupné znovunadobúdanie vlastných zvykov je nevyhnutné, ak chceme, aby sa zabránilo miešaniu a protikladom vo vnútri slávení. Dispozícia priestoru, obrazov, liturgických odevov, zariadenia sa totiž neponecháva vkusu jednotlivcov, lebo všetky musia zodpovedať vnútorným požiadavkám obradov a navzájom súvisieť.