20. Kritériá bohoslužobnej obnovy

Pri úprave starej bohoslužobnej praxe sa musí zvážiť, či prvok, ktorý má byť zavedený, súvisí s kontextom celku, do ktorého sa vkladá. Tento kontext má byť na prvom mieste chápaný, vychádzajúc z eventuálnych odvolaní na Sväté písmo v interpretáciách svätých otcov, z dávnejšie prijatých bohoslužobných reforiem a mystagogických katechéz. Treba si položiť otázku, či táto zmena je v zhode so symbolickým jazykom, obrazmi a štýlom, ktoré sú vlastné bohoslužbe príslušnej cirkvi. Nový prvok bude prijateľný, ak si ho vyžadujú vážne pastoračné požiadavky a ak vložený do samého slávenia nie je s ním v rozpore, ale v súlade, takmer ako keby z neho prirodzene pochádzal. Taktiež sa musí preskúmať, či takýto prvok už nie je prítomný, hoci v inej forme, v inom momente slávenia alebo v inej časti bohoslužobného celku príslušnej cirkvi.

Každá iniciatíva obnovy musí byť pozorná, aby sa nedala podmieniť inými schémami, na pohľad možno účinnejšími. Na to sa vzťahujú dôrazné a opakované výzvy Jána Pavla II. adresované čas od času veriacim rôznych východných katolíckych cirkví: “Nepriľnite s prehnanou improvizáciou k napodobňovaniu kultúr a tradícii, ktoré nie sú vašimi, zrádzajúc tak citovosť, ktorá je vlastná vášmu národu (...) To znamená, že je nevyhnutné, aby každé prípadné prispôsobenie vašej bohoslužby bolo založené na pozornom štúdiu prameňov, na objektívnom poznaní osobitostí vašej kultúry a na zachovaní spoločnej tradície celého koptského kresťanstva.”²⁵