29. Bohoslužobné knihy a ekumenizmus

V kán. 656 § 1 CCEO sa tvrdí, že pri bohoslužobnom slávení sa môžu používať len tie knihy, ktoré boli cirkevne schválené. Hoci tu ide o jednoznačný princíp, v praxi vznikajú ťažkosti. Niektorým východným katolíckym cirkvám totiž chýbajú vlastné vydania bohoslužobných kníh, alebo aspoň niektorých, a preto používajú knihy používané v pravoslávnych cirkvách, ktoré, čo treba objektívne priznať, sú niekedy veľmi dobre pripravené. Takéto používanie zvyčajne prebieha s mlčanlivým súhlasom Apoštolského stolca alebo miestnej autority. Táto nevyhnutnosť, pri ktorej treba s rozvahou zvážiť každú vec, môže sa ukázať ako cenný zvyk, keďže vyjadruje síce čiastkové, ale predsa len hlboké a veľavravné spoločenstvo, ktoré aj dnes jestvuje medzi katolíckymi a pravoslávnymi cirkvami, veď majú spoločný pôvod, a môže byť dynamickým zárodkom znovunastolenia plného spoločenstva. Na druhej strane zas mnohé vydania bohoslužobných kníh vydaných Rímom si veľa ráz vážia a používajú pravoslávni bratia. Preto treba zabrániť všetkým nepotrebným rozdielom medzi bohoslužobnými knihami východných katolíckych a pravoslávnych cirkví. Naopak, nech sa v miere, v akej je to len možné, podporujú spoločné vydania. Pápež Ján Pavol II. sa pri tejto príležitosti obrátil na katolíkov arménskej cirkvi, pričom to potvrdil: “S veľkou túžbou si želám, aby sa spoločné štúdium bohoslužby a jej nevyhnutných prispôsobení stalo privilegovaným miestom spolupráce medzi katolíckymi a pravoslávnymi Arménmi”.²⁹

Toto želanie sa nanovo potvrdilo všeobecnými smernicami Ekumenického direktória (187), v ktorom sa odporúča používať bohoslužobné knihy spoločne s inými cirkvami alebo cirkevnými spoločenstvami, pretože “keď kresťania prosia spoločne, jednohlasne, ich spoločné svedectvo dosiahne nebo a je pochopené aj na zemi".