Kapitola V. - Bohoslužobné slávenie ako ikona Cirkvi

31. Cirkev - modliace sa spoločenstvo

V knihe Skutkov apoštolov sa opisuje život prvých kresťanov takto: “Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách ... Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné ... Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme” (Sk 2, 42. 44. 46). V týchto textoch možno rozpoznať charakteristické črty bohoslužobného kultu, ktorý je zameraný na počúvanie Božieho slova ohlasovaného apoštolmi a na chválospev Bohu uprostred zhromaždenia (Heb 2, 12), ale najmä na utváranie Kristovho tela ako “jediného chleba” z mnohých, na spoločnú účasť na lámaní chleba a na čaši dobrorečenia (1 Kor 10, 16 - 17), najvyššom sviatostnom znaku až do konca vekov!

Z toho vyplýva komunitárny aspekt spoločenstva zjednoteného okolo apoštolov, služobníkov Novej zmluvy, ktorí ohlasujú splnenie všetkých prisľúbení v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. V poapoštolskom období Ignác Antiochijský pripomína rovnaký model modliacej sa cirkvi: “Ako Pán nerobí nič bez Otca, s ktorým je jedno, a to či už sám alebo s apoštolmi, tak ani vy nerobte nič bez biskupov a presbyterov ... zostávajte jednotní ako v jednom Božom chráme okolo jediného oltára, ktorým je Kristus, lebo on vychádzajúc z jediného Otca vrátil sa k nemu a zostáva s ním".³⁰

Hoci na Východe prekvitalo a prekvitá pustovníctvo, komunitárny charakter modlitby je predsa neodmysliteľnou a základnou črtou východnej duchovnosti: veriaci totiž zaraďuje svoj duchovný život do liturgickej činnosti. Táto charakteristika sa má zachovať a oživovať v srdciach kresťanov aj preto, aby sa medzi veriacimi zabránilo hľadaniu duchovností často cudzích vlastnej tradícii, ba niekedy dokonca aj samej kresťanskej viere.