|
Ekleziologické princípy
6. Rozdelenie medzi cirkvami Východu a Západu nikdy
nepotlačilo túžbu po jednote, ktorú si želal
Kristus. Naopak, táto situácia, ktorá je v rozpore s
prirodzenosťou Cirkvi, bola často pre mnohých
príležitosťou stať sa hlbšie
presvedčenými o potrebe dosiahnuť túto jednotu, aby tak
boli verní Pánovmu príkazu.
7. V priebehu storočí boli uskutočnené
viaceré pokusy znovu ustanoviť jednotu. Tento cieľ sa
pokúšali dosiahnuť rôznymi cestami, občas
zmierlivými, primerane politickej, historickej, teologickej a duchovnej
situácii svojej doby. Nanešťastie, žiaden
z týchto pokusov nebol úspešný
v znovunastolení plnej jednoty medzi medzi Cirkvou Západu a
Cirkvou Východu, ba občas dokonca protirečenia len viac
vyhrotil.
8. V priebehu posledných štyroch storočí
v rôznych častiach Východu, vo vnútri
istých cirkví a podnecované vonkajšími
prvkami, boli podniknuté iniciatívy na obnovu spoločenstva
medzi Cirkvou Východu a Cirkvou Západu. Tieto iniciatívy
viedli k únii určitých spoločenstiev
s Rímskym stolcom a priniesli so sebou zároveň ako
následok rozbitie spoločenstva s materskými Cirkvami
Východu. Toto sa neuskutočnilo bez vmiešania sa
mimocirkevných záujmov. Tak vznikli Východné
katolícke cirkvi. Tak bola tiež vytvorená situácia,
ktorá sa stala zdrojom konfliktov a utrpenia, predovšetkým
pre pravoslávnych, ale aj pre katolíkov.
9. Akýkoľvek by bol úmysel a úprimnosť
túžby byť verní Kristovmu príkazu: “nech
sú všetci jedno”, vyjadrenej v týchto
čiastkových úniách s Rímskym stolcom,
musí sa uznať, že znovunastolenie jednoty medzi Cirkvou
Východu a Cirkvou Západu nebolo dosiahnuté a rozdelenie
pretrváva, strpčené týmito pokusmi.
10. Takto utvorená situácia v skutočnosti
vyústila do napätí a nevraživosti. Postupne,
v desaťročiach, ktoré nasledovali po týchto
úniách, misionárska aktivita mala tendenciu
zahrnúť medzi svoje priority úsilie obrátiť
iných kresťanov, jednotlivo alebo v skupinách, a
“priviesť ich späť” do niečiej vlastnej cirkvi. Aby
Katolícka cirkev túto tendenciu, zdroj prozelytizmu, urobila
legitímnou, vyvinula teologickú víziu, podľa ktorej
predstavovala samú seba ako jedinú, ktorej bola zverená
spása. Ako odpoveď na to Pravoslávna cirkev takisto prijala
túto víziu, podľa ktorej len v nej môže
byť nájdená spása. Na zaistenie spásy
“odlúčených bratov” sa dokonca stávalo, že
kresťania boli nanovo krstení a zabúdalo sa na isté
požiadavky náboženskej slobody osôb a ich úkonu
viery. Voči tomuto uhlu pohľadu vtedajšia doba preukazovala
malú citlivosť.
11. Na druhej strane, určité občianske autority vykonali
pokusy priviesť späť Východných katolíkov
do Cirkvi svojich otcov. Na dosiahnutie tohto cieľa neváhali,
keď sa naskytla príležitosť, použiť
neprijateľné prostriedky.
12. Kvôli spôsobu akým katolíci a
pravoslávni opäť navzájom o sebe uvažujú vo
vzťahu k tajomstvu Cirkvi a opäť objavujú
navzájom jedna druhú ako sesterské cirkvi, táto
vyššie popísaná forma “misijného
apoštolátu”, nazývaná uniatizmus, nie je už
prijateľná ako metóda, ktorej by sme sa mali
držať, ani ako model jednoty, ktorú naše cirkvi
hľadajú.
13. Skutočne, najmä od všepravoslávnych
konferencií a Druhého vatikánskeho koncilu, znovuobjavenie
a znovupriznanie hodnoty Cirkvi ako spoločenstva, na strane
katolíkov i pravoslávnych, radikálne zmenilo perspektívy
a následne i prístupy k veci. Na oboch stranách sa
uznáva, že to, čo Kristus zveril svojej Cirkvi – vyznanie
apoštolskej viery, účasť na tom istom tajomstve,
predovšetkým jediné kňazstvo sláviace
jedinú Kristovu obetu, apoštolská postupnosť biskupov –
nemôže byť považované za výlučné
vlastníctvo len jednej z našich cirkví.
14. Práve v tomto uhle pohľadu Katolícke cirkvi a
Pravoslávne cirkvi sa navzájom uznávajú ako
sesterské cirkvi, spoločne zodpovedné za spravovanie
Božej Cirkvi vo vernosti Božím zámerom,
predovšetkým čo sa týka jednoty. Podľa slov
pápeža Jána Pavla II., ekumenickým
úsilím sesterských Cirkví Východu a
Západu, založeným na dialógu a modlitbe, je
hľadanie dokonalej a úplnej jednoty, ktorá nie je
pohltením ani zmiešaním, ale stretnutím v pravde
a láske (Slavorum Apostoli 27).
15. Zatiaľ čo nedotknuteľná sloboda osôb a ich
povinnosti nasledovať požiadavky svojho svedomia
ostávajú zaistené, v hľadaní
znovunastolenia jednoty niet otázky konverzie ľudí
z jednej cirkvi do druhej s cieľom zaručenia spásy. Je tu
pre obe Cirkvi otázka spoločného dosiahnutia Kristovej
vôle o tých, čo mu patria, a Božej podoby pre Cirkev,
prostredníctvom spoločného hľadania plného
súhlasu o obsahu viery a jej dôsledkov. Toto úsilie sa
uskutočňuje v súčasnom teologickom dialógu.
Tento dokument je nutným stupňom v tomto dialógu.
16. Východné katolícke cirkvi, ktoré si
želali znovunastoliť plnú jednotu s Rímskym
stolcom a ostali mu verné, majú práva a povinnosti,
ktoré sa viažu na toto communio. Princípy, ktoré
určujú ich úsilie voči Pravoslávnym
cirkvám sú tie, ktoré boli uvedené do praxe
pápežmi. Tí objasnili praktické dôsledky
vyplývajúce z týchto princípov
v rôznych dokumentoch, ktoré boli odvtedy zverejnené.
Tieto cirkvi teda musia byť zapojené, na miestnej aj
univerzálnej úrovni, do dialógu lásky, vo
vzájomnom rešpekte a znovunájdenej obojstrannej
dôvere, a musia vstúpiť do teologického dialógu
so všetkými jeho praktickými dôsledkami.
17. V tejto atmosfére, práve predložené
úvahy a nasledujúce praktické smernice, nakoľko
budú účinne prijaté a verne
zachovávané, budú môcť viesť k spravodlivému
a definitívnemu riešeniu ťažkostí, ktoré
predstavujú tieto Východné katolícke cirkvi pre
Pravoslávnu cirkev.
18. S týmto cieľom pápež Pavol VI. potvrdil vo
svojom vystúpení na Fanare v júli 1967: “Na
hlavách cirkví a ich hierarchie leží povinnosť
viesť Cirkev po ceste vedúcej k
opätovnému nájdeniu plnej jednoty. Musia tak konať
so vzájomným uznaním sa a rešpektom voči
sebe ako k pastierom príslušnej časti im zvereného
Kristovho stáda, s ohľadom na súdržnosť a
rast Božieho ľudu, a musia sa vyhýbať
všetkému, čo by ho mohlo rozohnať alebo
spôsobiť zmätok v jeho radoch.” (Tomos Agapis, 172)
V tomto duchu, pápež Ján Pavol II. a ekumenický
patriarcha Dimitrios I. spolu jasne vyhlásili: “Odmietame
každú formu prozelytizmu, každý pokus, ktorý by
bol nedostatočným rešpektom, alebo by mohol byť za
taký považovaný.” (7.12.1987)
|