Dialóg s východnými cirkvami

50. V tejto súvislosti musíme so zvláštnou vďačnosťou voči Božej prozreteľnosti konštatovať, že Druhým vatikánskym koncilom sa opäť upevnilo spojenie s východnými cirkvami, ktoré v priebehu storočí dostalo trhliny a stalo sa krehkým. Pozorovatelia týchto cirkví, ktorí sa spolu so zástupcami cirkví a cirkevných spoločenstiev Západu záčastnili na koncile, pri takej slávnostnej príležitosti pre katolícku cirkev verejne vyhlásili spoločnú vôľu opäť hľadať spoločenstvo.

Koncil zo svojej strany zase hľadel objektívne a s hlbokou náklonnosťou na východné cirkvi a vyzdvihol ich cirkevnosť a objektívne spoločenské putá, ktoré ich spájajú s katolíckou cirkvou. Dekrét o ekumenizme konštatuje: "A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách buduje sa a vzrastá Božia cirkev" a dôsledne s tým pripája, že tieto cirkvi, "hoci oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä - mocou apoštolského následníctva - kňazstvo a Eucharistiu, prostredníctvom ktorých sú s nami ešte stále spojené veľmi úzkymi zväzkami".⁸²

Bola uznaná veľká liturgická a duchovná tradícia východných cirkví, zvláštnosti jej historického vývinu, osobitný cirkevný poriadok, ktorý pre ne platil od najstarších čias a bol cirkevnými otcami a ekumenickými koncilmi potvrdzovaný, ako aj im vlastný spôsob ohlasovať učenie. To všetko v presvedčení, že legitímna odlišnosť neprekáža jednote cirkvi, ale skôr ju zdobí a v nemalej miere prispieva k naplneniu jej poslania.

Druhý vatikánsky koncil založil dialóg na tom, čo je v súčasnosti spoločné, a upriamuje pozornosť na obsahovo bohatú skutočnosť východných cirkví: "Preto posvätný koncil vyzýva všetkých, ale najmä tých, ktorí sa usilujú o obnovenie žiadúceho plného spoločenstva medzi východnými cirkvami a katolíckou cirkvou, aby náležite uvážili tieto špeciálne podmienky vzniku a rastu východných cirkví a tiež povahu vzťahov, ktoré boli medzi nimi a rímskym stolcom pred rozštiepením, a utvorili si o tom všetkom správny úsudok."⁸³