57. Ako si pápež Pavol VI. želal, je náš vyhlásený cieľ spoločne dospieť k plnej jednote v legitímnej rôznorodosti: "Boh nám dožičil prijať vo viere svedectvo apoštola. Krstom sme všetci jeden v Kristovi Ježišovi (porov. Gal 3,28). Silou apoštolskej následnosti nás užšie spája kňazstvo a Eucharistia: účasťou na Božích daroch vo svojej cirkvi sme v spoločenstve s Otcom cez Syna v Duchu Svätom (...), v každej miestnej cirkvi sa uskutočňuje toto tajomstvo božskej lásky. Nie je to azda už dôvodom na tradičný a veľmi pekný výraz, ktorým sa miestne cirkvi rady označovali ako sesterské cirkvi (pozri dekrét Unitatis redintegratio 14)? Žili sme po stáročia životom sesterských cirkví, keď sme spoločne organizovali ekumenické koncily, ktoré ochraňovali hodnoty viery proti každému sfalšovaniu. Po dlhom období delenia a vzájomného neporozumenia nám Pán dovoľuje znovu sa objaviť ako sesterské cirkvi, napriek prekážkam, ktoré sa v minulosti kládli medzi nás."⁸⁹ Keď dnes, na prahu tretieho tisícročia, hľadáme opätovne vytvorenie plného spoločenstva, musíme sa zamerať na dosiahnutie tohto predsavzatia a vo všetkom naň nadväzovať. Spojenie s touto slávnou tradíciou je pre Cirkev plodné. "Východné cirkvi vlastnia odprvoti poklad, z ktorého západná cirkev nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku."⁹⁰

K tomuto "pokladu" patria aj "poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od dávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska duchovnosť, ktorá potom prenikla aj na Západ".⁹¹ Ako som v najnovšom apoštolskom liste Orientale lumen mal príležitosť zdôrazniť, cirkvi Východu prežívali s veľkou oduševnenosťou svoje poslanie, dosvedčované mníšskym životom, "začínajúc evanjelizáciou, najvznešenejšou službou, ktorú kresťan môže poskytnúť bratovi, a ďalej mnohými inými formami duchovnej a hmotnej služby. Áno, možno povedať, že mníšstvo bolo v antickom staroveku - a rôznym spôsobom aj v neskoršej dobe - uprednostňovaným nástrojom pri evanjelizácii národov".⁹²

Koncil sa neobmedzil iba na zdôraznenie všetkého, čo majú cirkvi na Východe i Západe spoločné. V súlade s historickou pravdou neváha vypovedať: "Niet sa čo čudovať, že niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a správnejšie vysvetľujú raz jedni a raz druhí, takže v nejednom prípade možno povedať, že tieto rozličné teologické formulácie sa skôr navzájom dopĺňujú, ako by si protirečili."⁹³ Výmenou darov medzi cirkvami v ich vzájomnom doplňovaní sa obohacuje spoločenstvo.