66. Druhý vatikánsky koncil nemá v úmysle opísať "poreformačné" kresťanstvo, lebo tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá "sa pre rozličnosť svojho pôvodu, učenia a duchovného života nemálo líšia nielen od nás, ale aj medzi sebou, je veľmi ťažko ich presne opísať".¹¹¹ Okrem toho poznamenáva ten istý dekrét, že sa ekumenické hnutie a želanie po pokoji s katolíckou cirkvou ešte všade nepresadilo.¹¹² Bez ohľadu na tieto okolnosti koncil však predsa navrhuje dialóg.

Koncilový dekrét "chce poukázať na niektoré body, ktoré môžu a majú slúžiť za základ a podnet na tento dialóg."¹¹³ "Máme na mysli predovšetkým tých kresťanov, ktorí otvorene vyznávajú Ježiša Krista ako Boha a Pána a jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi na slávu jedného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého."¹¹⁴ Títo bratia milujú Sväté písmo a vysoko ho uctievajú: "Vzývajúc Ducha Svätého v samom Svätom písme hľadajú Boha, ako sa im prihovára v Kristovi, predzvestovanom prorokmi, v Slove Božom, ktoré sa pre nás stalo človekom. V Písme rozjímajú o Kristovom živote a o tom, čo božský majster učil a vykonal pre ľudské spasenie, najmä o tajomstvách jeho smrti a vzkriesenia."¹¹⁵ Zároveň "ak od nás oddelení kresťania uznávajú božskú autoritu Svätého písma, nezhodujú sa s nami - hoci nie všetci tým istým spôsobom - v chápaní vzťahu medzi Svätým písmom a cirkvou, pričom má podľa katolíckej viery osobitné miesto autentický učiteľský úrad pri výklade a hlásaní písaného Božieho slova."¹¹⁶ "Ale aj tak je Sväté písmo pri samom dialógu výborným nástrojom v mocných Božích rukách na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ predkladá všetkým ľuďom."¹¹⁷ "Krst teda utvára sviatostný zväzok jednoty, ktorý jestvuje medzi všetkými, čo sa ním preporodili."¹¹⁸ Teologické, pastorálne a ekumenické zväzky spoločného krstu sú početné a významné. Hoci je táto sviatosť "iba začiatkom a východiskom, smeruje k plnému vyznaniu viery, k úplnému začleneniu do poriadku spásy podľa vôle samého Krista a napokon k plnej spoluúčasti na Eucharistii".¹¹⁹