87. Na ceste, ktorá vedie k úplnej jednote, sa ekumenický dialóg snaží vzbudiť vzájomnú bratskú pomoc, ktorou si spoločenstvá majú vzájomne dať to, čo každé potrebuje, aby v súlade s Božím plánom dorástla do konečnej plnosti (porov. Ef 4,11-13).

Povedal som, že ako katolícka cirkev sme si vedomí obohatenia zo svedectva, z hľadania, ba aj zo spôsobu, ako boli určité spoločné kresťanské hodnoty vyzdvihované a prežívané inými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Medzi výsledkami pokroku, ktorý sa dosiahol za ostatných tridsať rokov, má tento vzájomný bratský vplyv prvoradý význam. V etape cesty, ku ktorej sme dospeli,¹⁴⁴ sa musí táto hybná sila vzájomného obohacovania vážne brať do úvahy. Opierajúc sa o spoločenstvo, ktoré sa vďaka cirkevným prvkom, jestvujúcim v jednotlivých cirkevných spoločenstvách už uskutočnilo, bude táto hybná sila pobádať k plnej a viditeľnej jednote, k vytúženému cieľu cety, ktorú chceme vykonať. To je ekumenická forma zákona, zodpovedajúceho evanjeliu o vzájomnom dorozumievaní a spoločnom delení. To ma núti ešte raz zopakovať: "Ide o to, vo všetkom dokazovať snahu, že chceme vychádzať v ústrety tomu, čo si naši kresťanskí bratia oprávnene želajú a od nás očakávajú, keďže poznáme ich spôsob myslenia a ich city (...). Dary každého jednotlivca sa musia vyvinúť a rozvíjať na úžitok a výhodu všetkých."¹⁴⁵