3. S Druhým vatikánskym koncilom sa katolícka cirkev nezvratne zaviazala nastúpiť cestu hľadania ekumény, a tak načúvať Duchu Pánovmu, ktorý nás učí pozorne čítať "znaky čias". Skúsenosti, ktoré prinieslo hľadanie jednoty v týchto rokoch a ďalej prináša, osvetľujú ešte hlbšie jej identitu a poslanie v dejinách. Katolícka cirkev vidí slabosti svojich synov a dcér a vyznáva ich vo vedomí, že ich hriechy taktiež predstavujú nevernosť a prekážky pri uskutočňovaní plánu Vykupiteľa. Pretože sa cíti neprestajne vyzývaná na obnovu podľa evanjelia, neprestáva robiť pokánie. Súčasne však poznáva a chváli ešte viac Pánovu moc, ktorý ju zahrnul darom svätosti, priťahuje ju k sebe a pripája ju k svojmu utrpeniu a zmŕtvychvstaniu.

Vedomá si mnohorakých zákrut svojich dejín, cirkev sa zasadzuje za oslobodenie sa od každého čisto ľudského postoja, aby prežívala v celej svojej hĺbke zákon blahoslavenstiev z evanjelia. Keďže si je vedomá toho, že pravda sa presadzuje "jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne"², neusiluje sa pre seba o nič iné, iba o slobodu zvestovať evanjelium. Naozaj jej autorita sa preveruje v službe pravde a láske.

Ja sám by som chcel podporiť každý užitočný krok, aby svedectvo celého katolíckeho spoločenstva mohlo byť chápané v celej svojej čistote a dôslednosti, predovšetkým s pohľadom na cieľ, ktorý cirkev očakáva na prahu nového tisícročia, mimoriadneho okamihu, vzhľadom na ktorý prosí Pána, aby rástla jednota medzi všetkými kresťanmi až po dosiahnutie plného spoločenstva. ³ Tento ušľachtilý cieľ má na zreteli aj táto encyklika, ktorá svojím predovšetkým pastoračným charakterom chce prispieť k tomu, aby podporila námahu všetkých, ktorí sú činní vo veci jednoty.