Obnova a obrátenie

15. Druhý vatikánsky koncil od počiatkov a od imperatívu kresťanského svedomia až po uskutočňovanie ekumenickej cesty jednoty zdôrazňuje predovšetkým potrebu obrátenia srdca. Mesiášska zvesť "naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo" a nasledujúca výzva "kajajte sa a verte evanjeliu" (Mk 1,15), ktorými Ježiš začína svoje poslanie, poukazujú na základný prvok, ktorý musí charakterizovať každý nový začiatok: na základnú požiadavku evanjelizácie na každom úseku spásonosnej cesty cirkvi. Osobitne sa to týka procesu, ktorý začal Druhý vatikánsky koncil tým, že do obnovy prevzal ekumenickú úlohu zjednotenia rozdelených kresťanov. "Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia."²¹

Koncil vyzýva na obrátenie tak jednotlivcov, ako aj celé spoločenstvá. Snaha každého spoločenstva po jednote musí ísť ruka v ruke s jeho vernosťou evanjeliu. Keď ide o soby, ktoré žijú svoje kresťanské povolanie, hovorí koncil o vnútornom obrátení a obnovení mysle.²²

Každý sa teda musí zásadnejšie obrátiť k evanjeliu a pozmeniť svoj pohľad bez toho, aby kedykoľvek stratil zo zreteľa Boží plán. Ekumenizmom sa kontemplácia o "podivuhodných Božích skutkoch" (mirabilia Dei) obohatila o nové priestory, v ktorých trojjediný Boh prebúdza pôsobenie milosti: vnímanie pôsobenia Ducha v ostatných kresťanských spoločenstvách, odhalenie príkladov svätosti, skúsenosť neobmedzeného bohatstva spoločenstva svätých, kontakt s nepredvídateľnými stránkami kresťanského úsilia. Súčasne s tým narastala aj potreba pokánia: vedomie určitého vylúčenia, ktoré zraňuje bratskú lásku, určitého odmietania odpustiť, určitej pýchy, onoho uzatvárania sa do odsudzovania "tých druhých", ktoré sa prieči evanjeliu, a pohŕdania, vyplývajúceho z nezdravej povýšenosti. Celý život je tak charakterizovaný starosťou o ekumenizmus a kresťania sú vyzývaní, aby sa ňou nechali pretvárať.