17. Čo sa týka ostatných kresťanov, kresťanské spoločenstvá dostali najdôležitejšie nástroje na rozlíšenie toho, čo je potrebné pre ekumenické hnutie a obrátenie, ktoré má ekumenické hnutie podnietiť, v základných dokumentoch komisie Viera a ústava²⁸ a vo vyhláseniach pri príležitosti mnohých bilaterálnych rozhovorov. Tieto štúdie sú dôležité z dvoch dôvodov: ukazujú značný pokrok, ktorý bol už dosiahnutý, a dodávajú nádej tým, že vytvárajú bezpečný základ na ďalšie skúmanie, ktoré musí pokračovať a prehlbovať sa.

Vzrastajúce spoločenstvo pri trvalej reforme vykonávanej vo svetle apoštolskej tradície je za súčasnej situácie kresťanstva bezpochyby jednou z určujúcich a najvýznamnejších čŕt ekumenizmu. Na druhej strane je tiež zásadnou zárukou jeho budúcnosti. Veriaci katolíckej cirkvi nemôžu prehliadnuť skutočnosť, že obrovské ekumenické úsilie Druhého vatikánskeho koncilu je jedným z výsledkov sabakritiky vo svetle evanjelia a slávnej cirkevnej tradície, ktorej sa vtedy cirkev podrobila. Môj predchodca, pápež Ján XXIII., to chápal veľmi jasne a pri zvolaní koncilu odmietol oddeliť aggiornamento od ekumenickej otvorenosti.²⁹ Na záver koncilového zhromaždenia pápež Pavol VI. opätovne nadviazal dialóg lásky s cirkvami, ktoré sú v spoločenstve s konštantinopolským patriarchom a spoločne s ním vykonal konkrétne a vysoko významné gesto, ktorým sa uviedli do zabudnutia" - a vylúčili "z pamäti a z lona cirkvi" - exkomunikácie z minulosti, čím sa posvätilo ekumenické poslanie koncilu. Treba pripomenúť, že vytvorenie osobitného orgánu pre ekumenizmus sa zhoduje s časom vyhlásenia príprav na Druhý vatikánsky koncil³⁰ a že prostredníctvom tohto orgánu mali svoje miesto vo významných debatách o zjavení, cirkvi, podstate ekumenizmu a náboženskej slobode taktiež názory a hodnotenia ostatných kresťanských spoločenstiev.