24. Máme dôvod na radostné konštatovanie, že početné ekumenické stretnutia skoro vždy zahrnujú modlitbu, ba až v nej dosahujú svoje vyvrcholenie. Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa koná v mesiaci januári alebo v niektorých krajinách v svätodušnom týždni, sa stal rozšírenou a ustálenou tradíciou. Ale aj okrem toho je mnoho príležitostí, ktoré v priebehu roka združujú kresťanov v spoločnej modlitbe. V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť zvláštnu skúsenosť, ktorou je putovanie pápeža medzi cirkvami v rozličných svetadieloch a krajinách dnešnej oikoumene. Uvedomujem si, že pápeža usmernil na túto zvláštnu úlohu jeho apoštolského úradu Druhý vatikánsky koncil. Koncil uložil ako povinnosť toto pútnictvo pápeža pri plnení úlohy rímskeho biskupa v službách spoločenstva.⁴⁵

Moje pastorálne návštevy zahrňovali skoro vždy ekumenické stretnutia a spoločnú modlitbu bratov a sestier hľadajúcich jednotu v Kristovi a jeho cirkvi. S mimoriadnym vnútorným pohnutím spomínam na spoločnú modlitbu s prímasom anglikánskeho spoločenstva v canterburskej katedrále dňa 29. mája 1982, keď som v tejto podivuhodnej cirkevnej stavbe spoznal "výrečné svedectvo tak pre dlhé roky nášho spoločného dedičstva, ako aj pre smútné roky následného rozdelenia."⁴⁶ Nezabudnuteľné sú mi aj návštevy v škandinávskych a severských krajinách (1. - 10. júna 1989), v Severnej a Južnej Amerike, v Afrike alebo v sídle Ekumenickej rady cirkví (12. júna 1984), inštitúcie, ktorej účelom je vyzývať členské cirkvi a cirkevné spoločenstvá "na cieľ viditeľnej jednoty v jednej jedinej viere a v jednom jedinom eucharistickom spoločenstve, ktoré sa vyznačuje spoločným kultom a spoločným životom v Kristovi".⁴⁷ A ako by som mohol zabudnúť na svoju účasť na slávení Eucharistie v kostole sv. Juraja v sídle Ekumenického patriarchátu vo Fanare (30. novembra 1979) a na slávnostnej bohoslužbe vo Svätopeterskej bazilike pri príležitosti návštevy môjho cteného brata patriarchu Dimitria I. v Ríme (dňa 6. decembra 1987)? Pri tejto príležitosti sme sa pri oltári konfesie spoločne modlili Nicejsko-konstantinopolské vyznanie viery podľa pôvodného gréckeho textu. Špecifické znaky, ktoré charakterizovali každé takéto stretnutie v modlitbe, nemožno opísať niekoľkými slovami. Pre výhrady z minulosti, ktoré rôznym spôsobom zaťažili každé z týchto stretnutí, má každé z nich svoju vlastnú a jedinečnú významnosť; všetky sa vryli do pamäti cirkvi, ktorú Utešiteľ vedie k hľadaniu jednoty všetkých veriacich v Krista.