34. Vďaka ekumenickému dialógu môžeme hovoriť o väčšej zrelosti našej spoločnej modlitby, a to preto, že dialóg plní tiež súčasne funkciu spytovania svedomia. Ako by sme si v tejto súvislosti nemali pripomenúť slová z Prvého Jánovho listu? "Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti" (1,8-9). Ján ide ešte ďalej a vyhlasuje: "Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo" (1,10). Taká radikálna výzva, aby sme si priznali svoju hriešnosť, musí byť tiež znakom ducha, s ktorým pristupujeme k ekumenickému dialógu. Keby sa ekumenický dialóg nestal spytovaním svedomia ako "dialóg svedomia", mohli by sme sa ešte spoliehať na istotu, ktorú nám tento list ďalej sľubuje? "Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy, a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta" (2,1-2). Kristus sa obetoval za všetky hriechy sveta, a teda aj za hriechy proti jednote cirkvi: za hriechy kresťanov - pastierov nie menej než veriacich. I po toľkých hriechoch, ktoré prispeli k historickým rozkolom, je možná jednota kresťanov, pokiaľ si budeme pokorne vedomí, že sme zhrešili proti jednote, a budeme presvedčení o potrebe svojho obrátenia. Odpustené a prekonané nemajú byť len osobné hriechy, ale tiež hriechy spoločenské čiže vlastné "štruktúry" hriechu, ktoré prispeli a môžu naďalej prispievať k rozkolu a k jeho utvrdzovaniu.