Druhé zjavenie: 13. júna 1917

 Pred druhým zjavením spozorovali vizionári opäť svetelný lúč, ktorý popísali ako blesk, ale v skutočnosti to nebol blesk, ale odraz svetla, ktoré sa približovalo. Asi päťdesiat divákov, ktorí sem prišli, pozorovalo, že sa slnko v minútach po začiatku rozhovoru zatmelo. Iní si všimli, že sa vrchol duba, pokrytý výhonkami, akoby sklonil pod nejakým bremenom, skôr než začala Lucia hovoriť. Počas rozhovoru Matky Božej s vizionármi počuli niektori akýsi druh bzučania, ako od včely.

            LUCIA: „Čo si odo mňa želáte?”

            PANNA MÁRIA: „Chcem, aby ste sem 13. budúceho mesiaca znovu prišli, aby ste sa modlili ruženec každý deň a naučili sa čítať. Neskôr vám poviem, čo chcem.” ⁶ Lucia prosila za uzdravenie jednej chorej osoby.

            PANNA MÁRIA: „Ak sa obráti, bude v priebehu roka uzdravená.”

            LUCIA: „Chcela by som Vás poprosiť, aby ste nás vzala so sebou do neba.”

            PANNA MÁRIA: „Áno, pre Františka a Hyacintu si čoskoro prídem. Ale ty tu ešte nejaký čas zostaneš. Ježis chce použiť tvojich služieb, aby sa ľudia naučili poznať a milovať ma. Chce zaviesť na svete úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Tomu, kto ju bude konať, sľubujem spásu; a tieto duše budú milé Bohu ako kvety, ktoré umiestnim k ozdobe jeho trónu.”

            LUCIA: „Zostanem ja sama?”

            PANNA MÁRIA: „Nie, dcéra. Trpíš mnoho? Nestrácaj odvahu! Ja ťa nikdy neopustím. Moje Nepoškvrnené Srdce bude pre teba vždy útočiskom a cestou, ktorá ťa povedie k Bohu.”

„Keď vyslovila tieto slová, - hovorí sestra Lucia -  rozprestrela ruky a poslala nám po druhý krát odlesk toho nesmierného svetla. V ňom sme sa cítili ako ponorení do Boha.

Hyacinta a František sa zdali byť ponorení v časti tohoto svetla, ktoré stúpalo k nebu, a ja som sa cítila v tej časti svetla, ktoré žiarilo na zemi. Pred pravou dlaňou Panny Márie sa ukázalo srdce obklopené tŕňmi. Zdalo sa, že sú zabodnuté do srdca. My sme porozumeli, že to bolo Nepoškvrnené Srdce Márie, zraňované hriechmi ľudstva, ktoré žiadalo zmier.” ⁷

Keď sa táto vízia  skončila, Pani stále ešte obklopená svetlom, ktoré od nej vychádzalo,  sa pozvoľne bez námahy vzniesla od stromčeka smerom na východ až znovu celkom zmizla. Niektoré osoby, ktoré stáli celkom blízko, spozorovali, ako sa výhonky koncov duba ľahko naklonili týmto smerom; tak, ako keby ich priťahoval odev Božej Matky. Až o niekoľko hodín neskôr sa vrátili na pôvodné miesto. (Porov. Memórias II, str. 130; IV, str. 334 a 336; De Marchi, str. 76-78; Walsh, str. 65-66; Ayres da Fonseca, str. 34-36; Galamba de Oliveira, str. 70)