Dodatok

   PUTOVANIE JEDNÝM POHĽADOM

Aký pohľad? Žiadny iný nie je tak jasný, tak sladký, tak čistý, tak priateľský. Do žiadneho iného sa nevniká tak jednoducho. A predsa žiadny nemá také hĺbky, ktoré sa strácajú v diali vo vzdialenom horizonte. Čím hlbšie sa ponoríme do tohto pohľadu, tým mocnejšie sme priťahovaní k nepopísateľnému vznešenému vnútornému vrcholu.

            – V priebehu putovania pôsobí tento pohľad viac, než aby sa duša, ktorá sa nad tým povznáša, uzatvorila do seba. On sám do nej vstupuje. A keď pútnik zavrie oči, zdá sa mu, že opäť vidí tento pohľad, ktorý ako svetlo vzplanul v najväčšej hĺbke jeho vnútra.

           – Ak  zostane pútnik po celý svoj život verný tomuto letu, bude toto svetlo, až raz svoje oči zavrie naveky v hĺbke svojej duše - to je môj pohľad - svietiť po celú večnosť…

           – Pohľad je duša tváre. Akú tvár mám pred sebou? Hlúpemu by sa zdala bezvýznamná. Pozornému pozorovateľovi by sa však ukázala duševná dokonalosť, ktorá je väčšia než dejiny, pretože sa dotýka večnosti a väčšia než vesmír, pretože zrkadlí nekonečnosť.

           – Čelo sa zdá zahrnuté myšlienkami, ktoré objímajú od jaslí až ku krížu celé dejiny ľudstva. Tvár sama, nos, majú pôvab „krásnejší než sama krása“, ako vraví básnik. Pery su uzavreté a predsa všetko hovoria. Zdá sa, že v každom okamihu chvália Boha, v každom stvorení podľa stupňa vlastností primerané každému z nich a prosia za všetku ich biedu a za všetké ich nešťastie. Tieto pery majú takú výrečnosť, že sa zdajú prekonávať i fádnu výrečnosť Demosthena a Cícera…

           – A  čo povedať o pokožke belšej ako sneh? Výraz tváre už prezrádza všetko, a predsa nič, lebo, popísať to, museli by sme si predstaviť bielu, ktorá vo svojej hľbke umožní s nekonečnou diskrétnosťou vnímať všetky odtiene dúhy, a v rovnakom čase ponúka duši, ktorá o nej rozjíma, neporovnateľný šarm čistoty…

          – Áno, vykonal som púť v tomto pohľade, ktorý tak ovplýva prekvapeniami. A zrazu pozorujem, že je to on, kto ako pútnik putuje v mojej duši… Úbohá a milosrdná púť, nie od jedného lesku k druhému, skôr od jednej biedy k druhej, od jedného nedostatku k druhému. Stačí, aby som sa mu otvoril, lebo on  mi ponúka pre každú chybu spásny prostriedok, pre každú prekážku pomoc, pre každý žiaľ nádej.

          – Čo mám, ale nakoniec pred sebou? Sochu z dreva ako veľa iných, bez zvláštnej umeleckej ceny. A predsa, keď utkvie náš pohľad na ňu, začne táto socha žiariť. Bez toho, aby sa pohla, bez toho, aby došlo k premene, začne odhalovať celú svoju nádheru.

Z článku „Putovanie jedným pohľadom“ od prof. Plinio Corrêa de Oliveira: Folha de Sao Paulo 11. 11. 1976.

Foto: Putovná socha Našej milej Pani z Fatimy, ktorá 1972 zázračným spôsobom v New Orleans, USA, ronila slzy.