„Videla som Svätého Otca…“

Raz okolo poludnia pri studni Luciiných rodičov sa obrátila Hyacinta na Luciu a spýtala sa:

            - „Nevidela si nikdy Svätého otca?“

            - „Nie.“

            - „Ja neviem ako sa to stalo, ja som videla Svätého Otca v jednom velikánskom dome na kolenách pred nejakým stolom, držal ruky pred tvárou a plakal. Pred domom sa nachádzalo veľa ľudí a hodili na neho niekoľko kameňov, iný ho preklínali a pokrikovali na neho zlými slovami. Úbohý Svätý Otec, musíme sa za neho modliť!“ (Porov. Memórias III, str. 228; De Marchi, str. 98-99; Walsh, str. 85; Ayres da Fonseca, str. 136)

Keď jedného odpoludnia v auguste 1917 sedeli deti na skalnatom balvane na kopci Cabeco, začala Hyacinta zrazu hovoriť modlitbu, ktorú ich naučil anjel. A po ďalšom mlčaní povedala svojej sesternici:

            - „Nevidíš, toľko ulíc a tak veľa ciest a polí plných ľudí, ktorí plačú od hladu a nemajú čo jesť? A Svätý otec sa modlí v jednom kostole pred Nepoškvrneným Srdcom Márie? A toľko ľudí, ktorí sa modlia s ním?“ (Porov. Memórias III, str. 228; De Marchi, str. 99; Walsh, str. 84; Ayres da Fonseca, str. 137)

Jedného dňa pristihla Lucia Hyacintu zamyslenú doma a opýtala sa jej:

            - „Hyacinta, o čom premýšľaš?“

            - „O vojne, ktorá príde. Tak veľa ľudí zomrie! A takmer všetci prídu do pekla! Veľa domov bude zbúraných  a veľa kňazov bude zabitých! Pozri, ja odchádzam do neba a ty, keď uvidíš svetlo, o ktorom tá Pani hovorila, že to napred príde, uteč tam tiež.“ (Porov. Memórias III, str. 228; De Marchi, str. 98.99; Walsch, str. 85; Ayres da Fonseca, str. 136)