2. Právo „informácie" - právo informovať a právo byť informovaný

33. Na zabezpečenie zdravého prostredia pri vytváraní verejnej mienky treba umožniť ľuďom prístup k zdrojom a tokom informácií a dať im možnosť nezávislého vyjadrovania vlastných názorov. Sloboda vyjadrovania a právo na informácie medzi sebou úzko súvisia. Ján XXIII.,4 Pavol VI.5, aj Druhý vatikánsky koncil6 toto právo, ktoré sa zakladá na vnútornej potrebe človeka a súčasného spoločenstva, jasne vyjadrili.

a) Prístup k zdrojom informácií a prostriedky na ich rozširovanie

34. Súčasný človek musí byť dobre, úplne a verne informovaný o skutočnostiach, aby uprostred neustálej menlivosti sveta dnešných čias pochopil svet, v ktorom žije. Musí sa vyrovnať s udalosťami a zmenami, ktoré od neho denne vyžadujú úsudok, rozhodovanie, musí mať činný a významný podiel na živote vo vlastnom spoločenskom prostredí, musí sa zúčastňovať na ekonomickom a politickom dianí, na riešení otázok spoločnosti, ľudstva i náboženských otázok dneška. Tomuto právu, ktoré vyplýva z uvedených požiadaviek, zodpovedá povinnosť dopracovať sa k primeraným informáciám, a tá nemôže byť splnená bez toho, aby jednotlivec nemal podiel na získavaní informácií. Preto musí človek disponovať takými prostriedkami a nástrojmi, pomocou ktorých by si mohol slobodne vybrať z informácií to, čo zodpovedá jeho súkromným alebo spoločenským potrebám. Bez rôznorodosti zdrojov informácií bude uplatňovanie tohto práva márne a neúčinné.

35. Spoločnosť sama na svoj rozvoj a činnosť vlastných štruktúr potrebuje schopnosť dobre rozlišovať a mať dobre informovaných členov. Preto právo na informácie v dnešných časoch, zdá sa, nie je len právom pre jednotlivca, ale aj postulátom spoločného dobra.

36. Úloha tých, ktorých poslaním je poskytovať verejné informácie, je nadmieru ťažká a ich práca je vystavená mnohým a častým útokom. Nezriedka znášajú ťažkosti zo strany ľudí, ktorí majú záujem na zakrývaní a prekrúcaní pravdy. Stáva sa to tým spravodajcom, ktorí prinášajú správy priamo z miesta udalostí, kvôli čomu sa často podujímajú na cesty do najodľahlejších kú-tov Zeme.7 Keďže sa však usilujú vidieť udalosti, „ako sa skutočne stali ,8 mnoho ráz sú nútení vystavovať sa veľkému nebezpečenstvu života. Mnohí tak pri plnení tohto svojho povolania prichádzajú aj o život. Keďže ľudia majú právo poznať objektívny stav vecí aj okolností, v ktorých sa odohrávajú vojny, ktoré otriasajú a znepokojujú celé ľudstvo, musí byť zabezpečená bezpečnosť a ochrana spravodajcov na čo najvyššej úrovni. Preto Cirkev oplakáva a zavrhuje akékoľvek násilie páchané na novinároch a spravodajcoch, ktorí získavajú informácie a prenášajú ich iným na základe ľudského práva na informácie.

37. Okrem všeobecných ťažkostí, s ktorými sa stretáva každý človek pri úsilí o úplné získavanie a odovzdávanie informácií, stáva sa, že sami novinári, ktorí majú ponúkať nové informácie, informujú len čiastočne a podávajú len také informácie, ktoré v danej chvíli budia najväčší rozruch. ďalšou ťažkosťou je to, že z preveľkého toku informácii sa im nemusí podariť vybrať také, ktoré majú najväčšiu profesionálnu váhu a ktoré môžu pochopiť všetci ľudia. Odtiaľ sa rodí nebezpečenstvo neúplnej informácie a zanedbania podstatného, čo do plnosti obsahu správy o danej udalosti.

38. Okrem toho, že masmediálni tvorcovia majú podávať úplné správy o udalostiach v čo najkratšom čase, čoraz častejšie si tieto udalosti vyžadujú komentáre a vysvetlenia, ktoré majú osvetliť samu udalosť, jej okolnosti a podať o nej správny úsudok. Takéto komentáre sa očakávajú následne, niekedy dokonca pred opisovanými udalosťami. Ľudia požívajúci vážnosť a vyznačujúci sa veľkým pocitom zodpovednosti za vykonané poslanie, najmä ak majú nejakú moc alebo autoritu a vplyv, sa oprávnene zdržiavajú predbežného a unáhleného informovania o udalostiach skôr, než preskúmajú celú záležitosť a jej okolnosti. Pretože sa očakávajú priame a rýchle informácie a komentáre, stáva sa, že sa tejto úlohy rýchlo ujímajú nekompetentní novinári, pričom tí skúsení sa usilovne vyhýbajú takéto udalosti komentovať skôr, ako získajú všetky podrobnosti, aby potom mohli správne informovať spoločnosť.

39. ďalšia ťažkosť pochádza z toho, že informácie si zachovávajú svoju sviežosť a ľudia ich radi prijímajú vtedy, ak sú podávané priebežne. Dodajme, že túto súťaživosť v rýchlosti podávania správ nanucujú obchodné záujmy. Následkom tohto náhlenia, ktorému sa nedá vyhnúť, je potom neúplnosť a nesprávne informovanie. Okrem toho musia masmediálni tvorcovia brať ohľad na ľudí, ich vkus a kultúru a zároveň nezabúdať, aké správy ich zaujímajú a o čom chcú byť informovaní. V takýchto ťažkých podmienkach sú masmediálni tvorcovia povinní pri informovaní pevne sa pridŕžať pravdy.

40. Okrem ťažkostí, ktoré pochádzajú zo samej povahy spravodajstva a prostriedkov komunikácie, jestvuje ešte iná ťažkosť, menovite tá, že informujúci majú podávať informácie neraz uponáhľaným a roztržitým príjemcom živým spôsobom a prispôsobené ich mentalite a úrovni ich vnímavosti. Napriek tomu nemôžu príjemcov správami veľmi rozrušovať, nesmú informácie deformovať, zveličovať ich význam, alebo podávať ich v podobe senzácií.

41. Môže sa stať, že príjemcovia si pri zhromažďovaní správ z roztrúsených zdrojov vytvoria zdeformovaný a nepravdivý obraz o prenášanej udalosti. Určitú rovnováhu v prijímaní informácií možno dosiahnuť neustálym porovnávaním informácií pochádzajúcich z rozličných prameňov. Tieto pramene treba starostlivo hodnotiť. Aj sami príjemcovia majú poznať pracovné podmienky spravodajcov a nevyžadovať od nich také kvality, ktoré prekračujú ľudské sily a možnosti. Majú však právo vyžadovať rýchle a jasné opravy falošných a prekrútených informácií, upozorňovať na prípadné opomenutia a nedbalosti a dokonca protestovať v prípade, že spoločenské komunikačné prostriedky zdeformujú fakty, predstavia ich vytrhnuté zo súvislostí, pripíšu im väčší význam, než ho v skutočnosti majú, alebo nespravodlivo znížia ich závažnosť. Práva príjemcov majú obsahovať kódex masmediálnych tvorcov, a ak taký nejestvuje, tak sa majú uvádzať v zákonoch národov alebo v zmluvách uzatvorených medzi štátmi.

42. Právo na informácie ohraničujú iné práva -právo ochraňujúce dobré meno jednotlivca alebo celej spoločnosti, právo na súkromie, ktoré chráni intimitu rodiny alebo jednotlivcov,9 právo na tajomstvo, ktoré vyplýva zo spravovaného úradu alebo je podmienkou verejného dobra. Vždy, keď ide o spoločné dobro, treba šíriť informácie veľmi opatrne a múdro.

43. Podávanie informácií dôkladným realistickým spôsobom a zobrazovanie ukrutností a násilností si vyžaduje najvyššiu ohľaduplnosť a nanajvýš starostlivý prístup. Zvrátenosti a krutosť, ktoré zneucťujú ľudský život a objavujú sa v dnešných medziľudských vzťahoch, majú masmédiá zobrazovať nepochybne takým spôsobom, aby v príjemcoch vzbudil odpor. Ak sa však predstavujú vo veľmi živých farbách a častejšie, ako je potrebné, vzniká nebezpečenstvo vzniku úchyliek v postojoch k životu a odtiaľ sa môže zrodiť - ako usudzujú viacerí odborníci - určitá psychóza či určitý návyk, ktorý vedie k sklonu považovať silu a násilie za normálne spôsoby riešenia konfliktov.

b) Sloboda spoločenskej komunikácie

44. Právo na informáciu úzko súvisí so slobodou spoločenskej komunikácie. V skutočnosti od nej závisí celý život spoločnosti a trvalý dialóg medzi jednotlivcami a skupinami, čo následne ovplyvňuje vzájomné porozumenie a spoluprácu. Takto sú spoločenské komunikačné prostriedky so svojím vlastným „jazykom novým prvkom vzťahov a pokroku spoločnosti.

45. Keďže človek je zo svojej prirodzenosti spoločenským tvorom, potrebuje svoje myšlienky slobodne vyjadrovať a porovnávať ich s myšlienkami iných - dnes oveľa viac, než kedykoľvek predtým, pretože diela ľudského génia a umu vznikajú skôr zo spoločnej práce, než z práce jednotlivca. Naozaj, ak sa ľudia správajú prirodzene, vymieňajú si navzájom poznatky a vyjadrujú svoje názory, vtedy priamo využívajú svoje práva a zároveň si plnia povinnosť voči spoločnosti.

46. Spoločnosti, ktoré pripúšťajú rozličné názory a činnosť rozličných strán (nazývajú sa „pluralistické ), veľmi dobre chápu význam slobody šírenia informácií a názorov, ktorá ich členom umožňuje aktívne sa zúčastňovať na živote spoločnosti, a preto chránia túto slobodu zákonmi. Všeobecná deklarácia ľudských práv túto slobodu potvrdzuje ako základnú požiadavku a zároveň zdôrazňuje nevyhnutnosť slobody prostriedkov spoločenskej komunikácie.

47. Pri komunikácii v praxi a živote spoločnosti má každý jednotlivec i skupina právo na odborný výskum a šírenie výsledkov svojho výskumu cez voľný prístup ku spoločenským komunikačným prostriedkom. Ak však táto sloboda neberie do ohľadu práva príjemcov ani obmedzenia práva v šírení a prijímaní informácií, vtedy majú väčší úžitok z tejto slobody masme-diálni tvorcovia a spravodajcovia než tí, ktorí informácie prijímajú.