Druhá kapitola

Služba komunikačných prostriedkov katolíkom

1. Verejná mienka a živý dialóg v živote Cirkvi

114. Cirkev sa horlivo usiluje o upevňovanie vzájomných vzťahov a rozširovanie dialógu medzi veriacimi pokladá za nevyhnutnú vec. Cir-kev jestvuje ako spoločnosť, preto medzi veriacimi musí jestvovať vzájomný dialóg. Tento kontakt Cirkev dosahuje vďaka vzájomnej výmene informácií a názorov, ďalej pomocou dialógu so súčasným svetom, ktorý uľahčuje spoločné riešenie ťažkostí.

a) Dialóg v Cirkvi

115. V Cirkvi ako živom organizme sa musí pestovať verejná mienka, ktorú udržiava dialóg medzi jej členmi. Je podmienkou rozvoja jej myslenia a činnosti. «_ivot Cirkvi by bol oveľa ochudobnený, keby vinou jej pastierov alebo veriacich bola verejná mienka vystavená akémukoľvek ohrozeniu.»2

116. Preto je potrebné, aby boli katolíci hlboko presvedčení o vlastnej slobode vo vyjadrovaní názorov, takej slobode, ktorá sa opiera o lásku a o «poklad viery: o poklad viery oživovaný a udržiavaný Duchom Pravdy tak, že Boží ľud pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi neochvejne stojí na pozíciách viery a vďaka správnosti úsudku hlbšie do nej preniká a plnším spôsobom ju uskutočňuje v živote»;3 o lásku darujúcu slobodu, ktorá sa vznáša k účasti na slobode Krista. Kristova sloboda nás oslobodzuje z pút hriechu, aby sme boli schopní úsudku v súlade s jeho vôľou.
Kompetentné autority majú preto bedliť, aby sa - podľa zásady slobody slova a názoru - udržiavala v Cirkvi živá výmena plodných názorov. Nech na tento účel stanovia primerané podmienky.4

117. V skutočnosti sa Cirkvi otvára široké pole vnútorného priateľského dialógu. Je však zrejmé, že pravdy viery, ktoré úzko súvisia s podstatou Cirkvi, nepodliehajú svojvoľnému výkladu jednotlivcov. Keďže Cirkev neustále kráča vpred ľudskými dejinami, musí zohľadňovať okolnosti meniacich sa čias a miesta; musí hľadať nové spôsoby vysvetľovania právd viery, ktoré zodpovedajú danej dobe a kultúre. Aj svoju činnosť musí prispôsobiť jednotlivému obdobiu a pod-mienkam, v ktorých žije.
Aj jednotliví katolíci usmerňovaní učiacou Cirkvou môžu a majú slobodne hľadať nové spôsoby prehĺbenia vieroučných právd a ich lepšieho výkladu v menlivých ľudských životných podmienkach. Vzájomný slobodný dialóg v Cirkvi nielenže neoslabuje jej jednotu a súdržnosť, ale naopak, oživuje verejnú mienku, čím podporuje a vyživuje súlad medzi ľuďmi, ako aj výmenu myšlienok. Aby sa tento dialóg správne rozvíjal, je nesmierne dôležité, aby tam, kde dochádza k odlišnosti názorov, panovala jednota a láska, aby si všetci vrúcne želali posilnenie a zachovanie jednoty. Takúto činnosť nech sprevádza vôľa budovať, nie rúcať, nech ju sprevádza úprimná láska k Cirkvi a horlivá túžba po tej jednote, ktorú nám Kristus odovzdal ako poznávací znak pravosti svojej Cirkvi a následne aj pravých veriacich.

118. Z tohto dôvodu treba výrazne odlišovať oblasť odborného teologického bádania, v ktorej kompetentným osobám prináleží sloboda potrebná pre ich prácu a právo oboznamovať iných s výsledkami svojich štúdií prostredníctvom knižných publikácií a článkov, od oblasti vieroučných poznatkov pre veriacich, v ktorej sa dovoľuje veriacim označiť za učenie Cirkvi len to, čo za také uznal Učiteľský úrad Cirkvi.
Predsa sa však stáva, že vzhľadom na povahu spoločenských komunikačných prostriedkov sa nové teologické názory v nich niekedy rozširujú predčasne a nesprávnym spôsobom. V takýchto prípadoch sa treba spoľahnúť na kritický úsudok príjemcov, ktorí dokážu jasne rozlišovať medzi mienkou a autentickým učením Cirkvi. Okrem toho netreba zabúdať, že zmysel takýchto mienok býva prekrúcaný nesprávnym tlmočením a popularizačným štýlom niektorých komunikačných prostriedkov.5

119. Keďže je v Cirkvi veľmi potrebné rozvíjať verejnú mienku, treba uplatňovať právo každého veriaceho oboznámiť sa so všetkým, čo potrebuje pri aktívnej činnosti v Cirkvi. To si vyžaduje, aby mal každý veriaci nesťažený prístup nielen ku všetkým a najrozšírenejším prostriedkom spoločenskej komunikácie, ale aj - ak je to potrebné - prístup do katolíckych komunikačných prostriedkov, pokiaľ sa hodia na takú úlohu.

120. Zabezpečenie normálnych podmienok života a činnosti Cirkvi si vyžaduje neustály tok informácií medzi jednotlivými cirkevnými ustanovizňami na rozličnej úrovni a medzi katolíckymi inštitúciami a veriacimi, a ich obojstranná výmena po celom svete. Na to sú potrebné náležite vybavené ustanovizne, informačné agentúry, úradní spravodajcovia a hovorcovia, tlačové kancelárie a pastoračné rady.

121. Keď záležitosti Cirkvi vyžadujú zachovanie úradného tajomstva, vtedy platia tie isté normy, aké platia pre občianske inštitúcie. Na druhej strane duchovné bohatstvo, ktoré Cirkev reprezentuje, si vyžaduje čo najúplnejší, pravdivý a čo najjasnejší spôsob informovania z oblasti jej zámerov, plánov a rozmanitej činnosti.
Stáva sa, že ak cirkevné autority nechcú alebo nemôžu podávať informácie, najmä ak sú nevhodné na publikovanie, často vznikajú škodlivé «šumy», ktoré nespĺňajú požiadavku pravdivosti. Je preto potrebné obmedziť zachovávanie tajomstva výlučne na prípady, keď je v ohrození právo na dobrú povesť osoby alebo iné práva jednotlivcov či spoločenských skupín.

b) Dialóg medzi Cirkvou a svetom

122. Cirkev vedie dialóg nielen s veriacimi, ale aj so svetom. Cirkev musí predstavovať svoje učenie a činnosť na základe práva na informácie daného všetkým synom Zeme, na osude ktorých sa zúčastňuje, ako aj na základe konkrétneho Božieho príkazu.6 Okrem toho, podľa náuky Druhého vatikánskeho koncilu, je Cirkev povinná «rozpoznávať znaky čias», najmä tie, ktoré sú Božím posolstvom a potvrdením Prozreteľnosti o udalostiach dejín spásy. Cirkev má poznať prejavy všetkých názorových prúdov a vplyv všetkých udalostí nielen na katolíkov, ale aj na všetkých súčasníkov. Preto keď spoločenské komunikačné prostriedky čoraz širšie informujú o takýchto prejavoch a vplyvoch, čoraz plnšie sa pričiňujú o dobrú informovanosť Cirkvi.

123. Všetci predstavitelia cirkevnej vrchnosti majú v spoločenských komunikačných prostriedkoch vystupovať a informovať pravdivo a úplne a zároveň dbať, aby pritom vytvárali autentický obraz o živote a činnosti Cirkvi. Pretože spoločenské komunikačné prostriedky sú často jediným nástrojom a spôsobom výmeny informácií medzi Cirkvou a svetom, znižovanie ich významu by bolo zakopávaním Božích talentov do zeme. Cirkev s nádejou očakáva, že ustanovizne pracu-júce v oblasti komunikácie budú chápať význam duchovných a náboženských otázok spôsobom zodpovedajúcim hodnotám, ktoré predstavujú. Cirkev má týmto ustanovizniam poskytnúť dostatočné, úplné a pravdivé informácie, na základe ktorých by mohli masmediálne ustanovizne dostatočne a dôstojne splniť svoje poslanie.

124. Všetko, čo bolo vyššie povedané7 na tému informácií zo života Cirkvi a ich komentovania, nadobudne svoju silu práve tu. Odtiaľ vychádza povinnosť pre riadiace autority v Cirkvi predchá-dzať akýmkoľvek nepríjemným prekvapeniam a neposkytovať tak iným možnosť iniciatívy v poskytovaní informácií a komentárov.
Odporúča sa, aby s vážnejšími zámermi a rozhodnutiami boli na určitý čas oboznámení len niekoľkí ľudia s povinnosťou zachovať tajomstvo. To následne umožní zverejňovať tieto veci s väčším úžitkom pre Cirkev, jasnejším a usporiadanejším spôsobom.

125. Spoločenské komunikačné prostriedky sa týkajú katolíkov v troch oblastiach: pomáhajú Cirkvi otvoriť sa dnešnému svetu, pomáhajú rozvíjať dialóg v rámci Cirkvi a napokon vďaka im sa Cirkev môže ľahšie orientovať v mentalite ľudí našich čias, ku ktorým jej Boh prikazuje prinášať posolstvo spásy. Pri uskutočňovaní tohto poslania musí Cirkev používať jazyk zrozumiteľný pre ľudí a začínať od ťažkostí, ktoré ich znepokojujú a trápia.