Cap.
1 I | starosti zemské, a syn váš sa vracia k vám i objíma vás
2 I | odpočívate? Hej, ale keď sa zodvihnete zo spania vášho,
3 I | zasvieti nad dvíhajúcimi sa hlavami vašimi, potom sa
4 I | sa hlavami vašimi, potom sa naňho obhliadnite i vezmite
5 I | velebné Tatry z cudziny sa domov vracajúci šuhaj, a
6 I | svojou nazýval. Neligotal sa kraj jeho v bleskoch slávy. ~
7 I | v bleskoch slávy. ~Vtom sa priblížil ku Svätému Duchu,
8 I | pozrel na syna usmievajúc sa, pokývol hlavou i hovoril: „
9 I | čo z teba vychovám a či sa nebudem musieť za teba hanbiť!“
10 I | prituľuje ho k srdcu a mazná sa s ním, lebo sa nazdá, chudera,
11 I | srdcu a mazná sa s ním, lebo sa nazdá, chudera, že je to
12 I | vypije, a potom dosť – čo by sa tak maznal, veď ho čert
13 I | veľkou chuťou. Pri večeri sa ho matka vypytovala, čo
14 I | nič nepočul o Rákócim, či sa ozaj zo Sedmohradskej a
15 I | školského života. Matka sa usmievala a vzdychala, ale
16 I | usmievala a vzdychala, ale otec sa ohlásil: „Ja, načo sú vám
17 I | tie vaše pletky, ktorým sa v tých vašich školách učíte?
18 I | ti pán ublíži, nepravoť sa s ním, nač je to? Zosním
19 I | vojenských veciach, opytoval sa ho o Bočkaym, Betlenovi,
20 I | chcel mlátiť a rabovať, čo sa mu len zachcelo.“ ~Mladý
21 I | pozeral šable, na ktorých sa „pro meritis“, „pro libertate“1
22 I | vykrútiac si šedivé fúzy, napil sa z plného pohára i zase ďalej
23 I | Mikuláša na kongregáciu, kde sa bude kráľovský list čítať,
24 I | Ale nech som dobrý, bude sa mu kečka pariť.“ ~„Pán Rákóci
25 I | kečka pariť.“ ~„Pán Rákóci sa blíži,“ povedal na to syn
26 I | na to syn jeho, „v Bihari sa moc pánov zišlo pod jeho
27 I | zástavy.“ ~Ale starká matka sa zľakla, počujúc slová tie
28 I | počujúc slová tie vidiac, že sa syn jeho proti tomu nevzpiera,
29 I | čože vás do toho? Nech sa tam bije kto chce. Ja som
30 I | tam bije kto chce. Ja som sa tak utešila, že mi syn dobrú
31 I | iného nechybí,“ okríkne sa otec „iba to. Na čerta mu
32 I | krk vykrútim.“ ~A starý sa tak rozhneval, že by sa
33 I | sa tak rozhneval, že by sa bol až do božieho rána vadil,
34 II | II.~Žiare sa zablyšťali na nebi a pomaly
35 II | zablyšťali na nebi a pomaly sa brieždiť začínalo. Slniečko
36 II | sne odpočívali. Ponáhľa sa sedliak s kosou kosiť dozretú
37 II | deti, plačkajúc a brodiac sa po jarku, vyháňajú hus i
38 II | zemianske domy. V dome tomto sa už všetko pohybuje, čeliadka
39 II | všetko pohybuje, čeliadka sa na dvore schádza a starý
40 II | ako pekné kvety. ~Dvierka sa na záhrade otvoria a do
41 II | všetky miesta, na ktorých sa dakedy hrával. Pozrie na
42 II | Pozrie na Tatry. Čelo ich sa dvíha až k oblakom; hoc
43 II | snehom pokryté a biely sneh sa ihrá v ľahkých obláčkoch,
44 II | v ľahkých obláčkoch, čo sa pustili z neba, akoby Tatry
45 II | bieleho a zeleného nevidno, bo sa nebeské obláčky dolu spustili
46 II | svojimi podopierajú hoc sa temä jeho vysoko nad nimi
47 II | dobrú. ~Na susedovej záhrade sa tiež dvere otvorili a mladé
48 II | otvorili a mladé švárne dievča sa ako rybka dnuká vošmyklo.
49 II | vošmyklo. Jej biele ranné hábky sa len tak zahrávajú s tichým
50 II | tichým vetríkom jej tvárička sa len tak ligoce od slniečka,
51 II | moje dietky,“ ~a usmievajúc sa od radosti, že jej všetko
52 II | Mladý šuhaj stojí – ani sa nepohne, ani nezadýchne –
53 II | susedovie záhrade. Utúlil sa za strom, aby susedka zazrúc
54 II | pieskom vysypanom a kvieťa, čo sa až posiaľ kývalo, svedčia,
55 II | dakto byť musel. A šuhaj jak sa díva, tak sa díva – až keď
56 II | A šuhaj jak sa díva, tak sa díva – až keď sa už dosť
57 II | díva, tak sa díva – až keď sa už dosť a darmo nadíval,
58 III | je veľký stisk ľudu. Tam sa páni prechádzajú po rínku,
59 III | brnkajú šabľami a zastavujúc sa pri každom zemanovi i hovoriac
60 III | hneď pošepky do ucha. Potom sa schytia a idú ďalej, hľadajúc
61 III | ďalej, hľadajúc iných, a keď sa ich už hodná kopa nazbierala,
62 III | kopa nazbierala, zhovárajú sa o zemianskych veciach. Pán
63 III | Pán povedá: „Páni, držteže sa!“ „Ej, nebojteže sa, pán
64 III | držteže sa!“ „Ej, nebojteže sa, pán brat, veď i my vieme,
65 III | dač dobrého urobili.“ Pán sa pokloní a vbehne do stoličného
66 III | do stoličného domu. A to sa všade tak robí. Plno vojska
67 III | všade tak robí. Plno vojska sa po ulici snuje a zazerá
68 III | len bokom pozerajúc, akoby sa mu naň ani hľadieť nechcelo.
69 III | nechcelo. Vo všetkých kútoch sa ozýva hudba, šable a ostrohy
70 III | hučí ako súdny deň. Pomaly sa páni poberajú do stoličného
71 III | domu; nižšie zemianstvo sa za nimi s hrozným krikom
72 III | vresk, hukot, hluk. Hrnúci sa do stoličného domu zemania
73 III | nastal. Hudba umĺkla; všetko sa hrnie k ruvanici. ~Vtom
74 III | hrnie k ruvanici. ~Vtom sa na obloku stoličného domu
75 III | ba ho neodstúpim, čo by sa hrmen striel do jeho matere,
76 III | tu dáky si odkundes, čo sa nám pod nohy mätie! Ľaľa,
77 III | ho, lap, či ho vidíš, ako sa nám vysmieva! Sem ho, sem
78 III | zemanov! – Po týchto slovách sa vzbúri celé zemianstvo,
79 III | celé zemianstvo, medzitým sa skoro všetko prihrnuvšie,
80 III | konca-kraja, oči im iskria, ruky sa im trasú, akoby ich svrbeli. ~
81 III | pravej ruke župana a celý sa od hnevu trasie, zakryje
82 III | poznovu hučať začína, čo sa mu neľúbi, že si Böckl skoro
83 III | župan pokývne rukou a zase sa všetko utíši, a on začne
84 III | zemianstvo! Zhromaždili sme sa tu, aby sme vôľu kráľa nášho
85 III | a teší ma veľmi, že ste sa v tak hojnom počte zišli,
86 III | my nerozumieme a predsa sa nás to všetkých týka a nielen
87 III | Uhorskej vtrhol a ponáhľa sa búriť do horných stolíc
88 III | uhorského. Insurekcia táto má sa čím skorej zísť, lebo preto
89 III | Rozkazujeme spolu, aby sa mu všetka česť preukazovala;
90 III | česť preukazovala; kto by sa mu ale, alebo ktorému z
91 III | zahučí celý zbor, a bola by sa i v stoličnej palote nová
92 III | nová ruvanica strhla, keby sa pán Illešházy nebol zo stolca
93 III | Čo to za neporiadok? Či sa neviete pekne držať, páni?
94 III | neviete pekne držať, páni? To sa nesvedčí na zemanov! ~Na
95 III | zemania? Či nie preto, aby sa všetkých daní striasli?
96 III | dáme?“ ~Celé zhromaždenie sa na takéto reči vzbúri i
97 III | vyžeňme ich, vyžeňme!“ Nato sa zemianstvo ako jastrab pustí
98 III | krku. i zviaže nám ruky, že sa ani hnúť nebudeme môcť.
99 IV | IV.~Popolavé obláčky sa na nebi zbiehajú i spojac
100 IV | na nebi zbiehajú i spojac sa, ubiehajú ďalej a ďalej;
101 IV | privoláva predošlé dni. ~Tak sa pomaly dlhé zimné večery
102 IV | býva veľmi veselý, vrtí sa okolo Aničky, dcéry domového
103 IV | akoby neposlúchala, usmieva sa, akoby sa neusmievala, i
104 IV | neposlúchala, usmieva sa, akoby sa neusmievala, i odpovedá
105 IV | odpovedá na otázky jeho, akoby sa jej nechcelo, i reči jeho
106 IV | odbavované, pri ktorých sa páni osobitne v bočnej izbe
107 IV | od chasníkov, okolo neho sa krútiacich, vypravované. ~
108 IV | priadky. Plno pánov i pani sa uňho zišlo, mladých pánov
109 IV | pomáhala matke i krútila sa sem i tam; otec zabával
110 IV | všetci umĺknu, a hoc by sa o akýchkoľvek pletkách rozprávali,
111 IV | vľúdnosť k sebe. Panenky sa nepýtajú, či on z tej, lebo
112 IV | ako na mladého, okolo nich sa vrtiaceho človeka. On sa
113 IV | sa vrtiaceho človeka. On sa ale tu netrpezlivo obzerá
114 IV | spoločnosti nieto.“ Starej panej sa to páčilo, usmiala sa i „
115 IV | panej sa to páčilo, usmiala sa i „no len, no, dobre, dobre“
116 IV | vystrájali žarty, dievčatá ale sa smiali, i žartovali spoločne.
117 IV | Obzvlášte ale Stanislav sa stal dnes miláčikom všetkých,
118 IV | miláčikom všetkých, obracajúc sa okolo paní i panien, bo
119 IV | vychvaľuje jej krásu. Paničky sa tomu uškľabujú i mihajú
120 IV | dač popod nos mrmle, až sa naostatok ozve: „Hm, to
121 IV | naostatok ozve: „Hm, to sa mi nepáči, že sa ten chlapec
122 IV | Hm, to sa mi nepáči, že sa ten chlapec vždy tak túla,
123 IV | Ach, nebožiatko!“ ohlási sa matka, „dajteže vy mu pokoj;
124 IV | vy mu pokoj; nuž nechže sa ono chúďa tam zaveselí,
125 IV | ide do záhrady i obzerá sa, kde by mohol oči Mikulášovej
126 IV | šťastlivá?“ ~„Ach, keby sa to podariť chcelo!“ ~„Nuž
127 IV | ako to vyzerá!“ A potom sa pobral a odišiel k pánu
128 IV | susedovi. ~Tu je hlučne; páni sa obracajú do izby, v ktorej
129 IV | obracajú do izby, v ktorej sa mládež veselí. Pán Václav
130 IV | i svojmu susedovi, potom sa obzerá okolo na všetky strany. ~
131 IV | na všetky strany. ~Böckl sa otáča zôkol-vôkol a všade
132 IV | Böckl dač šepce, alebo keď sa jej ináčej zalieča; bo keď
133 IV | tomuto dačo odpovedá, vždy sa na Stanislava obzrie, i
134 IV | by nevravela vidiac, že sa to tomuto ľúbiť nemôže.
135 IV | nemôže. Vie ona dobre, čo sa v ňom varí, hoc ešte skoro
136 IV | to ju radšej obíde ako by sa s ňou zísť mal, a zase sa
137 IV | sa s ňou zísť mal, a zase sa predsa len vždy obzerá na
138 IV | i ďalej fačkuje, i smeje sa, že ho naostatok Anička,
139 IV | naostatok Anička, od ktorej sa ani nehol, mala dosť i povedala
140 IV | nie, pán kapitán,“ ozval sa pán Mikuláš, „čože by ste
141 IV | rozpajedený pán Václav. „Nuž ale sa ty opovážiš ešte takto s
142 IV | trasúceho, ale nezdráhajúceho sa dievčaťa. ~„Ha, ty podnož
143 IV | zakríkne Böckl i chce sa rútiť na starého Václava;
144 IV | starého Václava; ale vtom sa pobúri zemianstvo kričiac: „
145 IV | zabi ho, holomka!“ i valí sa naňho. Böckl sa prudko vyrútil
146 IV | i valí sa naňho. Böckl sa prudko vyrútil z izby, trúby
147 IV | železníci na koňoch i opierajú sa proti zemianstvu, rútiacemu
148 IV | proti zemianstvu, rútiacemu sa na nich so šabľami, kosami,
149 IV | doňho. Roztratené zemianstvo sa skrýva i z kútov na vojsko
150 IV | Dakoľko vojakov padlo, iní sa dajú na útek a Böckl škrípuc
151 V | Hí, ba nebude, môžete sa, ako chcete, paprčiť. Ved'
152 V | teraz? Keď nás vidí, to sa ti na nás ani neobzrie a
153 V | zavolali: ,Počkaj, sto striel sa do teba, nebudeš ty viac
154 V | ba, pán brat, bude, a čo sa vy hneď všetci od jedu popučíte.
155 V | múdru hlavu ako on, veď sa vám ten vie všade vynájsť,
156 V | na svorke vodí, i čo by sa do vás všetkých sto hrmených
157 V | tak o tú stenu capím, že sa hneď na ňu prilepíte. Ja
158 V | to vám tiež stojím. Veď sa ti ten tak vie pravotiť,
159 V | keď tento ide žalovať, to sa ti pomaly tak navlečie,
160 V | človeku, keď môže robiť, čo sa mu len zapáči a sa mu pritom
161 V | robiť, čo sa mu len zapáči a sa mu pritom ani vlas na hlave
162 V | cudzí. ~„Páni bratia, už sa schádzajú páni, už je čas!“
163 V | čas!“ zakričí dakto. Vtom sa všetci schytili i hrnuli
164 V | všetci schytili i hrnuli sa do Potúrne, kde sa i vyšší,
165 V | hrnuli sa do Potúrne, kde sa i vyšší, i nižší zemania
166 V | zemania ku porade zišli. Tu sa plno zemianstva vo veľkej
167 V | viceišpán pán Ladislav Okoličáni sa za vrchstolom zdvihne i
168 V | bratia, známo vám je, čo sa onehdy vo Svätom Duchu stalo.
169 V | odišiel do Levoče a môže sa nám každý okamih na krk
170 V | nepriatelia zaujali i hrnú sa na nás ako šášky zo všetkých
171 V | je teda odhodlanosti, ak sa chceme brániť. Ostatne ale
172 V | chceme brániť. Ostatne ale sa nemôžeme takému nepriateľovi
173 V | tak sme prinútení utiecť sa k pánu Rákócimu, ktorý podľa
174 V | živí!“ zavolali všetci až sa tak ozývalo. „Nech príde
175 V | páni bratia, dobre, nech sa stane vôľa božia – už sa
176 V | sa stane vôľa božia – už sa naspäť do starej koľaje
177 V | strán vojskom obklúčení. Kto sa teda z vás, páni, dobrovoľne
178 V | horlivosť ustala; každý sa chcel utúliť i pozeral do
179 V | viacej odvážlivosti. – Žiaden sa neozýva, až naostatok Stanislav
180 V | naviac k tomu pracovať, aby sa ono odohnať mohlo. Ja sa
181 V | sa ono odohnať mohlo. Ja sa preto dobrovoľne sám podvoľujem
182 V | Dobre, syn môj, dobre; teraz sa mi páčiš, bo máš smelosti
183 V | Môj syn zná nielen slovami sa oháňať, ale i robiť – on
184 V | oháňať, ale i robiť – on sa pozvolil i keď ste vy všetci
185 V | starého kuruca, a hoc by sa ako pretvaroval.“ ~„Nuž
186 V | a potom dosť. – Porúčam sa vám, páni bratia. S tým
187 V | odišiel, i celé zhromaždenie sa porozchádzalo. ~Cestou prehovorí
188 V | mladý – a ten jeho otec tak sa nadúva, ako pánbohviečím
189 VI | Pusté hory pri Hranovnici sa surmou ozývajú; medzi bielym
190 VI | pretrhlo, tu býva a zhrieva sa okolo vatry. ~Vtom ide po
191 VI | ťarchou tanistry i obzerá sa napnutým zrakom vôkol a
192 VI | hneď, keď zbadá človeka, sa strácajúc i ako slimák sa
193 VI | sa strácajúc i ako slimák sa vlečúc, odŕha, .tvárou mršti,
194 VI | odŕha, .tvárou mršti, hrbí sa, očima klipká a žmurká. ~
195 VI | klipká a žmurká. ~Vojaci sa obzrú, skočia od ohňa a
196 VI | milosť božskú, zmilujte sa i vy nado mnou, chudobným
197 VI | chudobným žobráčkom. Budem sa Pánu Bohu modliť, aby vám
198 VI | svojho požehnania.“ ~„Modli sa ty sám za seba, ty kujon;
199 VI | u vás slýchať,“ opytuje sa jeden vojak, „čo ľud povedá
200 VI | Čo u nás slýchať? Veru sa u nás všetko len pri starom
201 VI | čože je nám do toho, o tom sa pánov opýtajte, oni sa do
202 VI | tom sa pánov opýtajte, oni sa do toho starajú; chudobný
203 VI | o čom vec ide – Viem, že sa i vy každý deň modlíte:
204 VII | večné požehnanie, a potom sa slávne hody v dome pána
205 VII | pána Václava začali. Starý sa len predsa hnevá na syna,
206 VII | predsa hnevá na syna, že sa ženil, i vraví: „No veď
207 VII | len to mi. chýbalo, teraz sa ti. už len ani z domu nepohne,
208 VII | zostanem.“ Ale hnev jeho sa zase v radosť premení, keď
209 VII | premení, keď si pomyslí, že sa sám pán Rákóci do jedného
210 VII | príbytku uponížil, i nazdá sa, že je to len predsa nie
211 VII | pritlačí a ustavične vystatujúc sa, hlavou hrde potriasa. Pán
212 VII | po pleci potľapkáva, a on sa teší a rastie od radosti,
213 VII | staršími do druhej izby. Tu sa ešte pripíja, poháre sa
214 VII | sa ešte pripíja, poháre sa jeden za druhým prázdnia,
215 VII | tančiacich a nadhadzujúcich sa, volajúc: „Ticho, páni,
216 VII | Hí! Ba neprestanem, a čo sa všetci popučíte,“ ~„Teda
217 VII | čože vy chcete ? –Čože sa vy nazdávate? – Ja pán,
218 VII | a čo by sám herko páter sa prišiel. –Ja ťa naučím po
219 VII | kostole hvízdať!“ ~„Ale čože sa vám robí, dajteže si povedať,
220 VII | dajte,“ ~„Nuž a vám že sa čo robí? – Ale že ma nehnevaj,
221 VII | Rákóci, vivat!“1 ~Rákóci sa pokloní i na jednu, i na
222 VII | akože vás rád vidím!“ ozve sa hlas spomedzi zhromaždených. ~
223 VII | spomedzi zhromaždených. ~Rákóci sa pokloní i pokračuje ďalej: „
224 VII | pokračuje ďalej: „Ja som sa celého vám i vášmu dobru
225 VII | a umierať musíme, hoc by sa nám i nechcelo obzvlášte
226 VII | do hora vyzdvihnú, pričom sa on usmieva a pokračuje: „
227 VII | bratia, keď je tak, pozajtra sa pohneme do Žiliny a pôjdeme
228 VII | Hajsterovi, lebo ako som počul, sa už hýbe od Prešporka s Rakúšany;
229 VII | treba nám je teda, aby sme sa čím skôr pobrali!“ ~„Dobre,
230 VIII| chvíľou beží, doba odchodu sa približuje, smútok zaujíma
231 VIII| iných svojich. ~Pán Rákóci sa odobral do Okoličného, vo
232 VIII| Okoličného, vo Svätom Duchu sa ale schádza zemianstvo z
233 VIII| netrpezlive čaká na odoberajúcich sa v dome Václavovom. Tu je
234 VIII| tvári, i smúti jej srdce, bo sa ešte ani nepotešila s manželom
235 VIII| ho utratiť prvej, akoby sa s ním bola ešte dobre poznala,
236 VIII| ním dôverne požila; a tak sa ešte ani len neosmelí ho
237 VIII| očiach hrajú, preto ale, že sa nesvedčí dávať najavo slabosť
238 VIII| zavolá: „Ja, nemaznajte sa už toľko – poď – zbohom !“ ~„
239 VIII| utrie si slzy, obozrie sa ešte raz a ubieha preč popredku
240 VIII| bratia, vo meno božie hýbajme sa!“ zavolal – a tak zmizol
241 VIII| Maďari, Slováci, všetko sa to medzi sebou mieša, každý
242 VIII| každý robí, čo chce; jedni sa cvičia vo zbroji, druhí
243 VIII| poskakujú i postávajú, tretí sa hrajú, tí tam idú na poľovačku,
244 VIII| zuby hľadať atď. Krik, hluk sa ozýva vôkol ako povodeň;
245 VIII| Ráno svitá; po tábore sa hlasy „pán Rákóci ide, pán
246 VIII| Rákóci ide“ ozývajú. Tu sa celý tábor dvíha na nohy;
247 VIII| dvíha na nohy; v jednom kúte sa ešte ľudia rozvaľujú i naťahujú
248 VIII| ľudia rozvaľujú i naťahujú sa, až im kosti vo stavcoch
249 VIII| zívajú a do svojich kepienkov sa zahaľujú. ~Vtom príde jeden
250 VIII| ležiaceho. ~„No čo chceš?“ ozve sa tento. ~„Vstávaj hore, leňoch,
251 VIII| na tej tvrdej zemi? A či sa ti čo stalo ?“ ~„No nech
252 VIII| statočného človeka; u nás sa ani psi tak pod holým nebom
253 VIII| človek ešte rád musí byť, ak sa mu dajú na nej do sýtosti
254 VIII| daj mi pokoj!“ I obrátil sa na druhý bok. ~„Ha, ha,
255 VIII| vypovedal: „Nuž, kdeže si sa ty tu vzal, hriešna duša,
256 VIII| Ale pomysli si, bratko, čo sa ti mi nestalo. Rákóci nám
257 VIII| to sľúbili; ale Berčéni sa ti už nazdáva, že je už
258 VIII| som prišiel k nemu pýtať sa, aby mana dakoľko dní domov
259 VIII| dakoľko dní domov pustil, a on sa ti nadul a povedal, že do
260 VIII| si pomyslel – a neprosil sa čert babe; keď ma nechcel
261 VIII| dobrý, nekážem mu ani len sa ma dotknúť, lebo mu všetky
262 VIII| dieťatko, prídem ti domov, nuž sa ti tu začnú naše ženy smiať,
263 VIII| dajtimibože za vojaka! Ja som sa dobre od jedu nepopučil
264 VIII| je to bojovať.“ Ale oni sa len smiali, a ja som si
265 VIII| išiel som nazad, dobre sa na cestu zaopatriac; medzitým
266 VIII| zaopatriac; medzitým som sa stretol s pánom Rákócim,
267 VIII| povedal: ,Nuž, kdeže ste sa tu vzali, pán brat?“ Pomysli
268 VIII| povedal mi „pán brat“. Tak som sa zo všetkého vyspovedal,
269 VIII| mi na to riekol: „No nič sa nebojte, pán brat, všetko
270 VIII| vrecká a prázdnu hlavu, sa ti bude tak pachoriť, akoby
271 VIII| ním bojovať chceme.“ ~Vtom sa začalo silne trúbiť a bubnovať,
272 VIII| už naučil poslúchať. Keď sa ale tento k insurgentom
273 VIII| horno-uhorským priblížil, to sa títo viacej nemôžu zdržať,
274 VIII| udatní bojovníci! Hajster sa už pohol oproti nám, a nám
275 VIII| nám je jedno, kdekoľvek sa s ním zísť, ale my ho predsa
276 VIII| teda zaprieť, i pohneme sa vo meno božie už skoro.“ ~
277 VIII| zavrešťali a tisíc a tisíc hlasov sa ozvalo. ~O dakoľko dní sa
278 VIII| sa ozvalo. ~O dakoľko dní sa nato všetci pohli za vodcom
279 VIII| vo meno božie, a tam, kde sa predtým hluk až k nebu ozýval,
280 IX | IX.~Pri Trnave sa rozložili vojská i Rákóciho,
281 IX | ale oko jeho nebdie, jemu sa sníva, i tratí sa v hviezdach,
282 IX | jemu sa sníva, i tratí sa v hviezdach, za tmavej noci
283 IX | rukou i zašepce: „Stane sa moji drahí, stane sa, i
284 IX | Stane sa moji drahí, stane sa, i vykvitne zajtrajšieho
285 IX | Stanislav, „zvíťazíš, len sa chráň Berčéniho a Očkaja.
286 IX | Berčéniho a Očkaja. Tí ľudia sa mi nepáčia, neosmelia sa
287 IX | sa mi nepáčia, neosmelia sa dákosi smele pohliadnuť
288 IX | stupeň slávy, na ktorom sa teraz nachádzajú.“ ~„Bol
289 IX | nachádzajú.“ ~„Bol by hrom,“ ozve sa Václav, „aby mal zeman zemanovi
290 IX | tvoji predkovia, a nestar sa o ľudí, že sú ti nie ku
291 IX | ženie ku Váhu, i stratí sa myseľ v šumiacich po tichu
292 IX | obraze mesiaca, ľúbezne sa na hladine vody lisknúceho. ~
293 IX | vody lisknúceho. ~Medzitým sa za ním dákesi hlasy ozvú,
294 IX | dákesi hlasy ozvú, v čom sa on, za ker sa utúlivší,
295 IX | ozvú, v čom sa on, za ker sa utúlivší, hlasy Očkaja a
296 IX | pozná, jedného s druhým sa zhovárajúceho. Onen vraví: „
297 IX | zhovárajúceho. Onen vraví: „Daj sa, daj prehovoriť; čože máš
298 IX | bude i Rákóci na vrchu? Čím sa ti on môže odmeniť? A cisár
299 IX | nás uráža Rákóci? Predtým sa len nám pchal, nám líškal –
300 IX | dosť mi je na tom, hoc by sa ani viac neodhodilo; ale
301 IX | dobre, brat môj,“ ozve sa Očkaj, „dnes Rákóci, zajtra
302 IX | dobre, padneš a nezdvihneš sa viacej.“ ~„Ale prosím ťa,
303 IX | nič nevykonal.“ ~Medzitým sa priblíži tretia osoba, tuším
304 IX | osoba, tuším Böckl, i opýta sa: „No ako je, páni.“ ~Očkaj
305 IX | svojich šiatrov. ~Stanislav sa zamračí, oko jeho sa ohňom
306 IX | Stanislav sa zamračí, oko jeho sa ohňom hnevu zablysne a noha
307 IX | vstávaj a hľaď na zrady, ktoré sa v lone tvojho tábora páchajú.“ ~„
308 IX | starosťou o život môj. Neboj sa nič; šľachetná je vôľa tvoja,
309 IX | svojho. ~Ráno svitá, búria sa tábory, i jeden, i druhý
310 IX | vyskakujú na kone, ohne sa zapaľujú na vyhaslých pahrebách
311 IX | malú chvíľu hrmia delá, až sa zem zatriasa, i zaduní povetrie
312 IX | z druhej strany; vojská sa ako rozdráždené sršne rútia
313 IX | otočiť káže. ~Priblížili sa obe krídla k Nemcom i sekajú
314 IX | i sekajú ich; ale pomaly sa tak odtrhli od stredu svojho,
315 IX | na druhom krídle obrátiť sa svojim a zbrojnou rukou
316 IX | pána svojho. ~Hoj, zatrasie sa, hnevom Rákóci, zablyští
317 IX | strašne, zakričí hrozne, až sa všetko len tak ozýva, i
318 IX | všetko len tak ozýva, i rúti sa ako vietor na Tatrách, odhodiac
319 IX | položenie boja, zatratí sa medzi nepriateľom; krv z
320 IX | nevyvíjal strašným mečom, i keby sa smrť všade nerozmáhala,
321 IX | povzbudzuje svojich. Medzi vojskom sa ale začínajú mysle klátiť,
322 IX | Smrť na nás čaká, ak sa poddáme,“ zavolá Stanislav. ~„
323 IX | odpor daromný.“ ~„Hanbite sa, pane,“ odpovie Stanislav
324 IX | Na moj hriešnu dušu ja sa kvôli niekomu zabiť nedám,
325 IX | keď ja zahyniem!“ „Hrom sa mu do duše i s dragvoňom,
326 IX | Ľaľa, či vidíš, ako sa na nás ženú?!“ – „Utekaj,
327 IX | jeden za druhým, i vtom sa ako včely na všetky strany
328 IX | sedmohradských plukov i rúti sa na nepriateľa ako rozdráždená
329 IX | ľudia padajú ako tôňa, krv sa leje ako dážď nebeský, i
330 X | drevená krčma, viac sedliakov sa von i dnu motá. Dvaja si
331 X | plačú od hladu, neborká žena sa dosť trápi, ale, Bože môj,
332 X | vezme hriešny človek, keď sa ti na poli nič neurodí,
333 X | prvý, „chudobného človeka sa nikto neopýta, či máš, či
334 X | čo chceš potom, plač, oni sa ti vysmejú, hreš, a nabijú
335 X | plakať ti nedajú. Ach, potom sa nemá človek nikde inde,
336 X | pokoja, každý ho sužuje, ako sa mu len páči. Keď sa zachce
337 X | ako sa mu len páči. Keď sa zachce kurucovi lebo Nemcovi,
338 X | popáli ti všetko, i nikto sa nad tebou, hriešnym človekom,
339 X | šírom svete, u komu by si sa utiekol. Ach, Bože môj drahý,
340 X | jeden pán do izby, obzerajúc sa! zôkol-vôkol, i priblížil
341 X | zôkol-vôkol, i priblížil sa k sedliakom. Počúval, čo
342 X | a keď dovraveli, opýtal sa ich potichu: „Nuž, chlapci,
343 X | veselšie ako predtým. Ustavične sa von obzerajú, chtiac alebo
344 X | ale skoro!“ I obrátiac sa k druhému, vypovie: „Škoda,
345 X | druhej izby.“ ~Sedliaci sa jeden na druhého obzerajú
346 X | druhému, „nech som dobrý, ten sa až navlas naň ponáša, ako
347 X | z oka vypadol.“ ~„I mne sa tak zdá; nože sa opýtajte,
348 X | I mne sa tak zdá; nože sa opýtajte, či je to on, či
349 X | hľadajúc krčmárku; a sedliaci sa ho, zložiac klobúky, pýtajú: „
350 X | vás pekne, nehnevajteže sa, či je to nie on?“ ~„Nuž
351 X | kto?“ ~„Ale, ach, akože sa on tam volá? – Len sa mi
352 X | akože sa on tam volá? – Len sa mi tak mätie – nuž ten,
353 X | ale totok, ozvoci, akože sa menuje?“ ~„Nie Rákóci?“ ~„
354 X | No, no, mladý pánko, veď sa nemusíte hnevať, veď sme
355 X | nemusíte hnevať, veď sme sa my to len opýtať chceli.“
356 X | so spoločníkom svojím, až sa tak práši. ~
357 XI | vlastných príčin. Nad Potúrňou sa pyšne vypínajú valy, a Rákóci
358 XI | Stanislav stojí na čele i opiera sa moci Böcklovej, až tomuto
359 XI | poturňanských trvalo, stalo sa, že Hajster kázal ľudu svojmu
360 XI | valy. Ako rozpajedené sršne sa sype ľud jeho na ne, ale
361 XI | ale ako kamenec nebeský sa sypú gule zhora. Hoc sa
362 XI | sa sypú gule zhora. Hoc sa vzdor tomu Nemci predsa
363 XI | hučí, oheň z diel i pušiek sa liští a ožiaruje celý vidiek,
364 XI | svojich najhodnejších i vyrúti sa s mečom v ruke na nepriateľa.
365 XI | musia, ba za chvíľu obrátia sa i dajú sa na útek. ~Plní
366 XI | chvíľu obrátia sa i dajú sa na útek. ~Plní radosti vrátili
367 XI | útek. ~Plní radosti vrátili sa víťazi do svojich šiatrov. –
368 XI | i k pánom bratom: „Nemci sa tak skoro nezblížia, dostavší
369 XI | do Svätého Ducha.“ ~Potom sa rozostavili stráže vôkol
370 XI | vôkol a vôkol a zemianstvo sa vyhrnulo do Svätého Ducha. ~
371 XI | dobrá pani. Starí sluhovia sa vypytujú na smrť svojho
372 XI | šťastí, i v nešťastí; obrátia sa teda do kúta i zaplačú horko. ~
373 XI | zabáva hosťov, jeho pani ale sa stará o domácnosť. Páni
374 XI | von odchodia i rozchádzajú sa sčiastky po izbách domu,
375 XI | bočnej maličkej izbičke sa zhovára Stanislav so svojou
376 XI | so svojou Aničkou, ktorá sa teší i ktorej oblednuté
377 XI | i ktorej oblednuté líčko sa už začervenalo radosťou.
378 XI | príduc domov, pohliadol, čo sa robí, a zase k vojsku odišiel.
379 XI | položil do kúta i tešil sa s ňou, s ňou jedinou po
380 XI | na celý široký svet. Ona sa ho vypytuje, ako sa mu v
381 XI | Ona sa ho vypytuje, ako sa mu v bitkách vodilo, a on
382 XI | svojou paňou do izby i tešia sa zo šťastia detí svojich. ~
383 XI | šťastia detí svojich. ~Vtom sa plameňom ožiaria obloky,
384 XI | zabrnčia šable, krik strašný sa strhne. Stanislav sa schytí,
385 XI | strašný sa strhne. Stanislav sa schytí, vezme šabľu i beží
386 XI | von ku svojim; pán Mikuláš sa schytí a ide bojovať, cítiac,
387 XI | Celá dedina je v ohni, až sa tak všetko varí; iskry kypia
388 XI | ľudia, od požiaru ohnivými sa byť zdajúci, lietajú s mečom
389 XI | Stanislavovom je krutá bitka. Böckl sa pení hnevom a Stanislav
390 XI | šťastia môjho, nazdajúc sa, že my od strachu utekáme,
391 XI | zasvietil. ~„I s hrozným vztekom sa rúti na Stanislava, ktorý
392 XI | rúti na Stanislava, ktorý sa zvrtne i uderí mečom do
393 XI | mečom do Böckla tak, že sa tento, zvalí, škrípuc zubami
394 XI | vojskom nemeckým a celé hordy sa sypú na miesto, kde ich
395 XI | vojny vo Svätom Duchu, pohli sa tábory Rákóciho, ktoré Hajster
396 XI | Potýkanie je ukrutné, dediny sa pália a dve nepriateľské
397 XI | dve nepriateľské vojská sa vraždia za tmavej noci pri
398 XI | len jedna živá duša. Stalo sa to na Všechsvätých roku
399 XI | pamiatku miesta toho, kde sa veci tieto stali. Na deň
400 XI | zhynulí bojovníci, púšťajúc sa v ohnivej podobe svojej
401 XI | zahynulých bojovníkov. Opakuje sa to často; ľudia umelí hovoria,
402 XI | tak, ako pri Ondrašovej sa zjavujúca, roľník ale to
403 XI | ale to uzrevší prežehná sa krížom i pomodlí sa za nevinné
404 XI | prežehná sa krížom i pomodlí sa za nevinné dušičky tu bez
405 XI | Rákócziho (1703-1711). ~či sa ozaj zo Sedmohradskej a
406 XI | Františka l. Rákócziho, postavil sa na čelo nespokojencov v
407 XI | nespokojencov v Uhorsku, ktorí sa búrili proti sociálnemu,
408 XI | do Poľska. R. 1703 vrátil sa na severovýchodné Slovensko,
409 XI | severovýchodné Slovensko, kde sa v máji začalo organizovať
410 XI | Uhorsku. Na jar r. 1708 začali sa sťahovať na Slovensko cisárske
411 XI | západoeurópskych bojíšť. Potom sa spojili a tiahli hore Považím.
412 XI | rozhodujúcej bitke s kurucmi sa stretli 3. aug. 1708 pri
413 XI | 1708 pri Trenčíne, kde sa podarilo cisárskym generálom
414 XI | vraj tak zdeprimovalo, že sa dali na útek. No Oczkay
415 XI | Po trenčianskej porážke sa Rákócziho odboj blížil k
|