Cap.

  1 I   |       Tatry, vlasť moja, už spíte a driemete v tichote, nedbajúc
  2 I   |         svet, na starosti zemské, a syn váš sa vracia k vám
  3 I   |         sa domov vracajúci šuhaj, a cituplné srdce jeho bilo
  4 I   |   cituplné srdce jeho bilo bystro a oči jeho túžobne pozerali
  5 I   |     Pozrel šuhaj na kolísku svoju a zhliadol ju vo sne zahrúženú.
  6 I   |        prišiel k domu otca svojho a zaklepal na vráta raz, dva –
  7 I   |            psi na dvore zaštekali a sluha prišiel neznámemu
  8 I   |        vezmeš ostrú šabľu do ruky a pôjdeme vedno šťastie do
  9 I   |           šťastie do sveta hľadať a budeme rúbať až radosť!
 10 I   |        uvidím, čo z teba vychovám a či sa nebudem musieť za
 11 I   |       hlave, prituľuje ho k srdcu a mazná sa s ním, lebo sa
 12 I   |          čo pred dvanástimi roky. A on ani otcovi neodporuje,
 13 I   |         ani od matky neodchádza – a tak je s ním spokojný i
 14 I   |        Prichodia i starí sluhovia a plačúcky pripomínajú služby
 15 I   |          kuše zo šindľa robieval, a bohviečo tam všetko pospomínajú. ~
 16 I   |         aby si synáčika obživila, a vravela: „Ach, nebožiatko,
 17 I   |          pohár vína na to vypije, a potom dosť – čo by sa tak
 18 I   |          vína v terajších časoch, a na tom dosť.“ ~Ale syn radšej
 19 I   |        radšej len mater poslúchol a jedol s veľkou chuťou. Pri
 20 I   |          sa ozaj zo Sedmohradskej a spoza Tisy hýbe. Stanislav
 21 I   |       všetko len krátko odpovedal a rozprával dačo zo svojho
 22 I   |        života. Matka sa usmievala a vzdychala, ale otec sa ohlásil: „
 23 I   |            dobre, bude mať pokoj, a keď nie, dobre, dáš mu štyriadvadsať.
 24 I   |         to? Zosním šabľu z klinca a nauč ho móresu, bo len tak
 25 I   |       videl Stanislav, koľko bilo a kde je, vyprával otcovi
 26 I   |       Bočkaym, Betlenovi, Tökölim a Rákóciovcoch, čo na otca
 27 I   |         radosti až do neba rástol a kvitol, že takého syna má.
 28 I   |     človek, koho len chcel mlátiť a rabovať, čo sa mu len zachcelo.“ ~
 29 I   |        meritis“, „pro libertate“1 a druhé nápisy nachádzali. „
 30 I   |           dobre!“ – vykríkol otec a vykrútiac si šedivé fúzy,
 31 I   |        privedie, keď domov príde, a nebude takým tulákom, ako
 32 I   |          z nej, iba večnú starosť a trápenie. Len mu uviaž:
 33 I   |        Len mu uviaž: húžvu na krk a potom budeš mať potešenie
 34 I   |          popredku krk vykrútim.“ ~A starý sa tak rozhneval,
 35 II  |       Žiare sa zablyšťali na nebi a pomaly sa brieždiť začínalo.
 36 II  |         väzeň z temnice vyskočilo a svojou horúcou žiarou pobozkalo
 37 II  |      bývalisko viacej zemianskych a sedliackych rodín. Slnce
 38 II  |     zasvietilo aj na tichú dedinu a pozobúdzalo všetkých, čo
 39 II  |       poľany v tatranských horách a mladé ženičky idú za nimi
 40 II  |         majúc, ustavične hovoriac a spievajúc, akoby im nič
 41 II  |         plátno k potoku vystierať a malé deti, plačkajúc a brodiac
 42 II  |  vystierať a malé deti, plačkajúc a brodiac sa po jarku, vyháňajú
 43 II  |      čeliadka sa na dvore schádza a starý Václav rozkazy sluhom
 44 II  |        naboku stojí malá záhradka a z nej pekný výhľad na Tatry.
 45 II  |           dome mladej dcéry nieto a že stará pani radšej sadí
 46 II  |         že stará pani radšej sadí a obstaráva iné zeliny ako
 47 II  |     Dvierka sa na záhrade otvoria a do nej vojde mladý šuhaj.
 48 II  |         šuhaj. Obzerá všetky kúty a vyhľadúva všetky miesta,
 49 II  |           končiare snehom pokryté a biely sneh sa ihrá v ľahkých
 50 II  |         ale spojenie toho bieleho a zeleného nevidno, bo sa
 51 II  |     nebeské obláčky dolu spustili a ovenčili hlavu šedivého
 52 II  |         celom svojom živote pevne a nepohnute stojí v službe
 53 II  |    záhrade sa tiež dvere otvorili a mladé švárne dievča sa ako
 54 II  |           tak ligoce od slniečka, a taká je červená ako makový
 55 II  |         oči od slnca zastierajúc, a pozerá na kvieťa; potom
 56 II  |            pokropí kvetné hriadky a zaspieva si: ~„Kvietky moje,
 57 II  |     kvietky vy ste moje dietky,“ ~a usmievajúc sa od radosti,
 58 II  |         susedka zazrúc ho neušla, a tak aby na ňu dlhšie pozerať
 59 II  |         otáčalo očami zôkol-vôkol a zhliadnuc ho, utíchlo, a
 60 II  |          a zhliadnuc ho, utíchlo, a len kedy-tedy naň očkom
 61 II  |        chodníku pieskom vysypanom a kvieťa, čo sa až posiaľ
 62 II  |           že tam dakto byť musel. A šuhaj jak sa díva, tak sa
 63 II  |          díva – až keď sa už dosť a darmo nadíval, išiel, odkiaľ
 64 III |         po rínku, brnkajú šabľami a zastavujúc sa pri každom
 65 III |         do ucha. Potom sa schytia a idú ďalej, hľadajúc iných,
 66 III |        idú ďalej, hľadajúc iných, a keď sa ich už hodná kopa
 67 III |          urobili.“ Pán sa pokloní a vbehne do stoličného domu.
 68 III |        vbehne do stoličného domu. A to sa všade tak robí. Plno
 69 III |          vojska sa po ulici snuje a zazerá na sebevoľné zemianstvo,
 70 III |      kútoch sa ozýva hudba, šable a ostrohy pánov, zbroj vojska
 71 III |       ostrohy pánov, zbroj vojska a fokoše nižšieho zemianstva,
 72 III |          zemianstva, krik ľudstva a spievanie podnapitých zemanov
 73 III |          naschvál strcajú vojakov a títo zase zemanov, takže
 74 III |        zemania zase šable, fokoše a valašky nad hlavy povzniesli,
 75 III |     valašky nad hlavy povzniesli, a ruvačka, krik, huk ako v
 76 III |       domu ukázal župan Illešházy a Böckl, vodca vojska. Pán
 77 III |           kričí jeden zo zemanov, a druhý zase: „My sme páni
 78 III |          druhý zase: „My sme páni a nedáme si do kaše dúchať –
 79 III |           ho, sem medzi prsty!“ – A tu ruvačke ani konca, ani
 80 III |           až Böckl k obloku príde a pokýva vojsku, aby odstúpilo.
 81 III |      svrbeli. ~Župan pokýva rukou a všetko utíchne. Böckl si
 82 III |       sadne po pravej ruke župana a celý sa od hnevu trasie,
 83 III |           i sedí ako kamenný stĺp A zemianstvo poznovu hučať
 84 III |           ale župan pokývne rukou a zase sa všetko utíši, a
 85 III |           a zase sa všetko utíši, a on začne hovoriť: „Páni
 86 III |          nášho Karola VI. počuli, a teší ma veľmi, že ste sa
 87 III |         bo to je znak vašej lásky a privrženosti k veciam pospolitým.
 88 III |          vstane, vykrúti si fúzy, a začne čítať: „Nos Carolus
 89 III |         čítate? To my nerozumieme a predsa sa nás to všetkých
 90 III |           sa nás to všetkých týka a nielen tých, čo troška po
 91 III |           je,“ zavolá moc hlasov, a zapisovateľ, pán Štefan
 92 III |  Sedmohradskej do Uhorskej vtrhol a ponáhľa sa búriť do horných
 93 III |           má zeman ta veľké práva a slobodný je od všetkej dane,
 94 III |            Že mnohé vojny s Turci a inými národmi pokladnicu
 95 III |          to zas zahučí celý zbor, a bola by sa i v stoličnej
 96 III |         pozdvihol, stiahnuc obrvy a zmraštiac čelo, nebol zavolal: „
 97 III |         až tak odfukujúc od hnevu a zazerajúc na Böckla. ~Vtom
 98 III |          je svet svetom, nevídal. A ktože dá tu daň? Ja nie,
 99 III |          ktože dá tu daň? Ja nie, a sedliak neborák nemá, ani
100 III |        len na raz do úst vstrčil. A či ju my máme skladať? Prečože
101 III |           všetkých daní striasli? A ešte nám tu dakoho na exekúciu
102 III |          to, k čomu chuti nemáme. A či sme my nie slobodní? –
103 III |           chcú slobodu odňať, nuž a či si ju dáme?“ ~Celé zhromaždenie
104 III |          že sme slabí bez pomoci, a Haister sedí v Levoči s
105 III |          v Levoči s mnoho tisícmi a ľahko nám je na krku. i
106 III |            Čo robíte. zle robíte. A vy, pán Václav, ste najväčšia
107 III |          najväčšia príčina búrky, a preto pôjde Böckl i so svojimi
108 III |          zahrmí celé zhromaždenie a nik ho viac utíšiť nemôže.
109 IV  |         spojac sa, ubiehajú ďalej a ďalej; ale s ich odchodom
110 IV  |           ďaleko za hory, za vody a straka si sadne na kôl i
111 IV  |     svojom stave, rode, predkoch, a k tomu si vždy pofarbí,
112 IV  |       básní i pozohýna ustavične; a ona poslúcha, akoby neposlúchala,
113 IV  |       izby. Keď príde medzi pánov a do izby dnu vkročí, hneď
114 IV  |       vkročí, hneď všetci umĺknu, a hoc by sa o akýchkoľvek
115 IV  |         izby medzi biele pohlavie a tu nájde samú vľúdnosť k
116 IV  |          tej, lebo tamtej strany, a preto pozerajú naň ako na
117 IV  |           po jednom i druhom kúte a nenájduc, čo okom hľadal,
118 IV  |       nechala, išla dcéru hľadať, a všetku starosť na seba vezmúc,
119 IV  |       ustavične jej poklonky robí a vychvaľuje jej krásu. Paničky
120 IV  |          je to tiež nie po srsti, a tak mu opadli krídla i kedy-niekedy
121 IV  |            nech obseká uši Turkom a potom, keď ho svet ako-tak
122 IV  |           počkaj, musím ja ta ísť a uvidieť ako to vyzerá!“
123 IV  |           uvidieť ako to vyzerá!“ A potom sa pobral a odišiel
124 IV  |        vyzerá!“ A potom sa pobral a odišiel k pánu Mikulášovi,
125 IV  |        Böckl sa otáča zôkol-vôkol a všade ho plno. Stanislav
126 IV  |         ako by sa s ňou zísť mal, a zase sa predsa len vždy
127 IV  |          kde ju raz bol uvidel. – A keď dievča dač podobného
128 IV  |         panny, veď som ja domáca, a veru ja to ani nezasluhujem.“ ~„
129 IV  |           ruža moja, zasluhujete, a ja vás do Viedne odveziem,
130 IV  |          Mikuláša, mojou nevestou a o niekoľko dní i mojou manželkou.“ ~„
131 IV  |        zato si ju ty musíš vziať, a je ona odteraz tvojou nevestou.“
132 IV  |          šabľami, kosami, fokošmi a skalami. Ľahko je rozoznať
133 IV  |       biely plášť, ľahko strieľať a mlátiť hoc v tmavej noci
134 IV  |        padlo, iní sa dajú na útek a Böckl škrípuc zubami, preklínajúc
135 V   |         nevyvolili, iba pán brat :a pán brat – a teraz? Keď
136 V   |        iba pán brat :a pán brat – a teraz? Keď nás vidí, to
137 V   |         sa ti na nás ani neobzrie a tak si vykračuje, ako dáka
138 V   |         od nás ako čert od kríža. A keď človek k nemu príde,
139 V   |          viac tým, čím si teraz!“ A teda nebude, nebude, nebude,
140 V   |           nebude, nebude, nebude, a čo by mal ešte raz väčšie
141 V   |          Hej, ba, pán brat, bude, a čo sa vy hneď všetci od
142 V   |        vám ten vie všade vynájsť, a čo by hneď celá stolica
143 V   |        stolica proti nemu bola. – A že je skúpy a pyšný? – Hej,
144 V   |        nemu bola. – A že je skúpy a pyšný? – Hej, neľutuje on
145 V   |         on ani chleba, ani vína – a onehdy nám povedal: „Páni
146 V   |      dobre kričte po mojej strane a dostanete peňazí, koľko
147 V   |      peňazí, koľko len zažiadate, a vašich synov všetkých do
148 V   |            Sám na seba nôž ostríš a tvoj pán ťa ako psa na svorke
149 V   |          cudzincom slúžiť nejdem, a preto som i sem prišiel;
150 V   |           Požičiaš si sto zlatých a vyženieš veliteľa z domu,
151 V   |       peňazí nedostane i ubijú ho a plakať mu nedajú, i musí
152 V   |        ten, komu ju on prisúdi. – A či je to nie len svet žiť
153 V   |        robiť, čo sa mu len zapáči a sa mu pritom ani vlas na
154 V   |         ani len frčku dať vylepiť a máte peňazí dosť. Pod ním
155 V   |    slobodno brať, čo len zachceš, a nikto ti len ani slova nepovie.
156 V   |           Böckl odišiel do Levoče a môže sa nám každý okamih
157 V   |   nepriateľovi na odpor postaviť, a tak sme prinútení utiecť
158 V   |          tak ozývalo. „Nech príde a my zaňho žijeme, zaňho umierame.“ ~
159 V   |  Okoličáni pokývne, krik utíchne, a on takto pokračuje: „Keď
160 V   |        koľaje navrátiť nemôžeme – a práve preto nám je treba
161 V   |   podvoľujem vyplniť vôľu vašu.“ ~A tu všetci zhlboka vzdychli
162 V   |            vykrútiac fúzy, vstane a zavolá: „Dobre, syn môj,
163 V   |          vy všetci mlčali.“ ~„Nuž a prečo ste i vy mlčali?“ ~„
164 V   |      dobre, pôjdem i ja na Muráň; a prečo nie? – Ale mňa znajú
165 V   |           poznajú starého kuruca, a hoc by sa ako pretvaroval.“ ~„
166 V   |          nie,“ zavolajú daktorí. ~A pán Okoličáni zase vstane
167 V   |          Stanislav pôjde na Muráň a potom dosť. – Porúčam sa
168 V   |         tak; doma ho nevesta čaká a on ide preč od nej.“ ~„Ah,
169 V   |         no veru – však je mladý – a ten jeho otec tak sa nadúva,
170 VI  |          bielym snehom vatra duní a okolo nej plno vojakov stojí.
171 VI  |         stojí. Zima je, až praští a sneh sviští pod nohami od
172 VI  |          len tak kvitnú od mrazu, a ľudia si dúchajú do dlaní
173 VI  |           zmeravené ruky od zimy. A predsa nemecké sem z Levoče
174 VI  |      každé spojenie medzi Muráňom a Liptovom pretrhlo, tu býva
175 VI  |        Liptovom pretrhlo, tu býva a zhrieva sa okolo vatry. ~
176 VI  |          sa napnutým zrakom vôkol a vôkol, akoby všetko chcel
177 VI  |      mršti, hrbí sa, očima klipká a žmurká. ~Vojaci sa obzrú,
178 VI  |          sa obzrú, skočia od ohňa a volajú: „Stoj!“ ~„Pochválen
179 VI  |       chodí po druhých ľuďoch.“ ~„A odkiaľ si?“ ~„Zo Štrby Matejovie,
180 VI  |       odpovedal žobrák fikajúc. ~„A čo tam u vás slýchať,“ opytuje
181 VI  |      všetko len pri starom mätie. A nuž čože my, chudobní ľudia?
182 VI  |           aby od hladu neumrel. ~„A komu by ste vy radšej slúžili?“ ~„
183 VI  |           vašich pánov oslobodíme a potom vám lepšie bude; ale
184 VI  |          im snehu do očí nahádzal a zavial šľaky žobrákove. ~
185 VII |       zemianstvo prísahu vernosti a poslušnosti zložilo až na
186 VII |     všetko vojsko dolu na Považie a i sám chodí teraz po Liptove
187 VII |       udeli1 im večné požehnanie, a potom sa slávne hody v dome
188 VII |           len ani z domu nepohne, a tak ja predsa len s mojimi
189 VII |          starejším tak veľký pán. A premysliac si toto, vykrúti
190 VII |          si nabok k uchu pritlačí a ustavične vystatujúc sa,
191 VII |       kuruca po pleci potľapkáva, a on sa teší a rastie od radosti,
192 VII |          potľapkáva, a on sa teší a rastie od radosti, súc tým
193 VII |         jeden za druhým prázdnia, a hovor, výskanie, spievanie
194 VII |      Rákóci káže, aby bolo ticho, a tak daktorí z pánov skočia
195 VII |           skočia medzi tančiacich a nadhadzujúcich sa, volajúc: „
196 VII |        Ticho, páni, ticho!“ ~„Nuž a ktože nám rozkáže!“ ~„Pán
197 VII |         si tu rozkazovať nedáme.“ A potom zas len výskajú a
198 VII |           A potom zas len výskajú a drobčia; ale zasa prídu
199 VII |               Hí! Ba neprestanem, a čo sa všetci popučíte,“ ~„
200 VII |     Rákóciho, ktorému ste vernosť a poslušnosť prisahali, rozkazujeme,“ ~„
201 VII |           dušu rozkazovať nedáme, a čo by sám herko páter sa
202 VII |         si povedať, dajte,“ ~„Nuž a vám že sa čo robí? – Ale
203 VII |           si, pán brat, zapite.“ ~A sebevoľník, vytrúsiac pohárik,
204 VII |          jednu, i na druhú stranu a takto začne: „Páni bratia ,
205 VII |          prijal do vojska svojho. A preto povinnosť je, aby
206 VII |         boli, bo darmo, ľudia sme a umierať musíme, hoc by sa
207 VII |          čas vojny.“ ~Tu zastal – a zhromaždenie mu hrozne na
208 VII |   vyzdvihnú, pričom sa on usmieva a pokračuje: „No teda dobre,
209 VII |     pozajtra sa pohneme do Žiliny a pôjdeme odtiaľ oproti Hajsterovi,
210 VII |     všetci, pričom hudba zavreští a krik, hluk zavýja, akoby
211 VIII|         boku Rákóciho stávajúcim, a má ho utratiť prvej, akoby
212 VIII|        bola s ním dôverne požila; a tak sa ešte ani len neosmelí
213 VIII|         slzy, obozrie sa ešte raz a ubieha preč popredku z dediny.
214 VIII|      božie hýbajme sa!“ zavolal – a tak zmizol celý sprievod,
215 VIII|    rozliate more; Mikuláš Berčéni a Očkaj najvyššiu správu nad
216 VIII|        iní zas chodia po dedinách a poliach niečo pod zuby hľadať
217 VIII|      praštia, v druhom zas zívajú a do svojich kepienkov sa
218 VIII|         dobre na tej tvrdej zemi? A či sa ti čo stalo ?“ ~„No
219 VIII|    povaľovať nemusia ako my tuná. A tá zem, bodaj ju parom zabil,
220 VIII|        zabil, je taká ako železo, a statočný človek ešte rád
221 VIII|           sýtosti vyspať. – Hybaj a daj mi pokoj!“ I obrátil
222 VIII|        nevieš tak urobiť ako ja? ~A ležiaci muž vystrčil hlavu
223 VIII|         duša, či si z duba spadol a či ťa búrka priniesla, veď
224 VIII|          samým nám daných vodcov, a my sme mu to sľúbili; ale
225 VIII|         dakoľko dní domov pustil, a on sa ti nadul a povedal,
226 VIII|          pustil, a on sa ti nadul a povedal, že do temnice. –
227 VIII|          do temnice. – Aha, toľko a toľko paromov do teba uderilo,
228 VIII|         pána? – som si pomyslel – a neprosil sa čert babe; keď
229 VIII|            šiel som nasilu. – Nuž a čože? – Čože mi urobí? –
230 VIII|           že mu bude dosť.“ ~„Nuž a čože ti doma povedali?“ ~„
231 VIII|            Ale oni sa len smiali, a ja som si pomyslel, nuž
232 VIII|            všetko to dobre bude,“ a potľapkal ma po pleci.“ ~„
233 VIII|           nič, iba prázdne vrecká a prázdnu hlavu, sa ti bude
234 VIII|         akoby bol celý svet jeho, a môže rád byť, že s ním bojovať
235 VIII|       Vtom sa začalo silne trúbiť a bubnovať, i celé vojsko
236 VIII|           pána Rákóciho, vivat!“ ~A Rákóci zaďakuje i silným
237 VIII|           sa už pohol oproti nám, a nám je jedno, kdekoľvek
238 VIII|           bubny, trúby zavrešťali a tisíc a tisíc hlasov sa
239 VIII|          trúby zavrešťali a tisíc a tisíc hlasov sa ozvalo. ~
240 VIII|      vodcom svojim vo meno božie, a tam, kde sa predtým hluk
241 VIII|       nebu ozýval, je teraz pusto a hlucho, akoby bolo všetko
242 IX  |       vojsko odpočíva, len Václav a Stanislav sú sami pri ňom,
243 IX  |        pri ňom, neopúšťajúc vodcu a pána svojho ani vo dne,
244 IX  |       očakával. ~I ďalej len sedí a sedí, ale oko jeho nebdie,
245 IX  |            len sa chráň Berčéniho a Očkaja. Tí ľudia sa mi nepáčia,
246 IX  |         zemanovi byť neverný. Nuž a čože, keby i dačo kovali,
247 IX  |         ľudí? – Daj si pokoj, tni a rúb, i budeš tak statočným
248 IX  |      kurucom ako tvoji predkovia, a nestar sa o ľudí, že sú
249 IX  |          s ním do šiatra odišiel, a Stanislav beží do poľa vždy
250 IX  |           beží do poľa vždy ďalej a ďalej. Duša jeho ho ženie
251 IX  |         sa utúlivší, hlasy Očkaja a Berčéniho pozná, jedného
252 IX  |        Čím sa ti on môže odmeniť? A cisár sľubuje grófstvo s
253 IX  |        hodnosťou i s majetnosťou. A či vieš, ako nás uráža Rákóci?
254 IX  |           nám pchal, nám líškal – a teraz si sedí s tými Liptáci.
255 IX  |        chceme, on na to nič nedbá a opovrhujúc nami, si nás
256 IX  |   pozdvihol na hodnosť vodcovskú, a dosť mi je na tom, hoc by
257 IX  | odpustenie cisárske už mám v ruke a ešte k tomu hodný závdavok.
258 IX  |    závdavok. Dobre, dobre, padneš a nezdvihneš sa viacej.“ ~„
259 IX  |           mohli sme s ním prehrať a boli by nás s ním zajali
260 IX  |           navnivoč priviesť musí; a mne život môj milší ako
261 IX  |           sa ohňom hnevu zablysne a noha letí do šiatra vodcu
262 IX  |           budí ho: „Pane, vstávaj a hľaď na zrady, ktoré sa
263 IX  |       tvoj sníva o zajtrajšom dni a myseľ tvoja je naľakaná
264 IX  |          šľachetná je vôľa tvoja, a ja ťa milujem a budem ťa
265 IX  |       vôľa tvoja, a ja ťa milujem a budem ťa milovať.“ ~„Pán
266 IX  |   zapaľujú na vyhaslých pahrebách a za malú chvíľu hrmia delá,
267 IX  |         hudba zahučí zase i zase, a Nemci postupujú nazad. ~
268 IX  |       krídlo otočuj nepriateľa!“ ~A Stanislav letí so strašnými
269 IX  |     svojho, kde Rákóci rozkazuje; a tu káže Očkaj na jednom,
270 IX  |          krídle obrátiť sa svojim a zbrojnou rukou uderiť na
271 IX  |        iskry z nich pršiace vôkol a vôkol strach rozširujú;
272 IX  |   zazvoniac mu pesničku pohrebnú, a keď už tak leží, zavolá
273 IX  |          pane,“ odpovie Stanislav a potom zavolá: „Smrť utekajúcim!“
274 IX  |           pomaly nazad zostávajúc a preč z poľa utekajúc. ~„
275 IX  |          či som vám to nepovedal, a nechceli ste radu múdreho
276 IX  |     odkupujúceho. Rákóci len seká a tlčie, Stanislav stojí verne
277 IX  |           Obidvaja sú zakrvavení, a keď vojsko nepriateľské
278 X   |          ani za štipku niet doma, a deti plačú od hladu, neborká
279 X   |           žiadneho, len vždy plať a plať, a keď nemáš odkiaľ,
280 X   |   žiadneho, len vždy plať a plať, a keď nemáš odkiaľ, poberú
281 X   |           máš, či nemáš, len daj, a keď nemáš, ostatnú smidku
282 X   |          oni sa ti vysmejú, hreš, a nabijú ťa i plakať ti nedajú.
283 X   |          som, im ich veci viezol, a že som viacej nemal na čom
284 X   |        ľudia len tak hynúť musíme a nikoho, nikoho nemáš na
285 X   |  sedliakom. Počúval, čo hovorili, a keď dovraveli, opýtal sa
286 X   |           im plný mešec na stôl, „a vykonajte, čo vám rozkážem.“ ~
287 X   |            čiernych vlasov, fúzov a brady, trocha počerný; hlas
288 X   |          urodzenký.“ ~Pán odišiel a sedliaci si zas za stôl
289 X   |          uviažu o stĺp kone svoje a vojdú dnu Mladší zavolá: „
290 X   |         pánov, hľadajúc krčmárku; a sedliaci sa ho, zložiac
291 X   |           tadiaľto pôjde taký pán a tento je mu navlas podobný.“ ~„
292 XI  |           sa pyšne vypínajú valy, a Rákóci rozkazuje ešte verným
293 XI  |     verným svojim hoc je i slabý, a Stanislav navlas vyplňuje
294 XI  |          valy i chce hore vyliezť a zdrúzgať silu nepriateľa
295 XI  |           svojmu viac ako inokedy a s väčšou mocou udierať na
296 XI  |          z diel i pušiek sa liští a ožiaruje celý vidiek, nad
297 XI  |          rozostavili stráže vôkol a vôkol a zemianstvo sa vyhrnulo
298 XI  |  rozostavili stráže vôkol a vôkol a zemianstvo sa vyhrnulo do
299 XI  |          susedky plakať, vykladať a vyčitúvať i spomínať, aká
300 XI  |         ňom v bitkách obkaličeli, a tak im je smutno za starým
301 XI  |         Rákóci si ľahol po večeri a šiel na odpočinok; pán Mikuláš
302 XI  |           bolo dosiaľ mnoho práce a málo odpočinku. Už je všetko
303 XI  |    radosťou. Milý prišiel z bojov a hádam teraz už tak ako predtým
304 XI  |            pohliadol, čo sa robí, a zase k vojsku odišiel. A
305 XI  |          a zase k vojsku odišiel. A tak kvitne ona teraz ako
306 XI  |        tam, kde je pre ňu miesto, a Anička to vidiac, hladí
307 XI  |     hladká ho po lícach i hlave – a zabudne i ona, i on už akoby
308 XI  |           sa mu v bitkách vodilo, a on jej zas, čo porábala
309 XI  |     svojim; pán Mikuláš sa schytí a ide bojovať, cítiac, že
310 XI  |           Všetko vzbudzuje hrúzu, a ľudia, od požiaru ohnivými
311 XI  |       bitka. Böckl sa pení hnevom a Stanislav skáče sem i tam
312 XI  |      pomoc svojim. Böckl priskočí a zaryčí: „Došiel si cieľa,
313 XI  |           hromov vojskom nemeckým a celé hordy sa sypú na miesto,
314 XI  |    kúštičky i s pánom Mikulášom – a ty ležíš zabitý, nebude
315 XI  |      tvoji tiež na kúsky porúbaní a divý požiar im svieti krásne
316 XI  |           požiar im svieti krásne a velebne k pohrebu. – Hoj,
317 XI  |          ukrutné, dediny sa pália a dve nepriateľské vojská
318 XI  |          Svätý Duch, Svätý Štefan a ešte jedna dedina je ohňom
319 XI  |            Vavrišovom, Jakubovany a Konskou pusté trasoviská
320 XI  |           Bibliografické poznámky a vysvetlivky ~kuruc – (zlat.
321 XI  |            1514. Neskôr účastníci a prívrženci povstania Thökölyho (
322 XI  |   povstania Thökölyho (1673-1683) a Františka II. Rákócziho (
323 XI  |          sa ozaj zo Sedmohradskej a spoza Tisy hýbe  – František
324 XI  |         sociálnemu, národnostnému a náboženskému útlaku zo strany
325 XI  |         uhorského boja za národnú a štátnu nezávislosť od habsburskej
326 XI  |        rímsko-nemecký, kráľ český a uhorský, ním vymrela habsburská
327 XI  |          komisár kuruckého územia a hlavný veliteľ kuruckých
328 XI  |           nezradil ani po porážke a odišiel s ním do tureckého
329 XI  |      útočil veľmi obratne, rýchlo a smelo, pre čo ho nazvali „
330 XI  |         1708) prešiel k cisárskym a bol v ich vojenských službách.
331 XI  |          R. 1710 ho kuruci zajali a popravili v Nových Zámkoch. ~
332 XI  |           piesní, žil v 14. stor. a hrdinsky bojoval proti Turkom. ~
333 XI  |      Trnave – Bitka medzi kurucmi a labancami (cisárskymi vojskami)
334 XI  |      vtedy na vrchole svojej moci a slávy. Podľa sledu udalostí
335 XI  |          sledu udalostí v povesti a skutočného priebehu povstania
336 XI  |          bojíšť. Potom sa spojili a tiahli hore Považím. V rozhodujúcej
337 XI  |      cisárskym generálom Viardovi a Heisterovi poraziť povstalcov.