Cap.

 1 II |      ich sa dvíha až k oblakom; hoc je leto, predsa sú ich končiare
 2 II |     plecami svojimi podopierajú hoc sa temä jeho vysoko nad
 3 IV |   vkročí, hneď všetci umĺknu, a hoc by sa o akýchkoľvek pletkách
 4 IV |     svet ako-tak pozná, nech si hoc aj krk vytruští, ja nedbám,
 5 IV |       tu i tu naň očkom zahodí, hoc hneď nato ho sklopí, z čoho
 6 IV |        dobre, čo sa v ňom varí, hoc ešte skoro ani vedno nehovorili;
 7 IV |         ľahko strieľať a mlátiť hoc v tmavej noci doňho. Roztratené
 8 V  |       poznajú starého kuruca, a hoc by sa ako pretvaroval.“ ~„
 9 VII|     ľudia sme a umierať musíme, hoc by sa nám i nechcelo obzvlášte
10 VII|       pobrali!“ ~„Dobre, dobre, hoc do pekla za vami, vaša milosť!“
11 IX |      čože máš z toho víťazstva, hoc bude i Rákóci na vrchu?
12 IX | vodcovskú, a dosť mi je na tom, hoc by sa ani viac neodhodilo;
13 X  |        na deň choď na poriadku, hoc ti to ostatné zhynie, čo
14 X  |       má silný, pozor má pyšný, hoc teraz od rán, ktorými je
15 XI |    rozkazuje ešte verným svojim hoc je i slabý, a Stanislav
16 XI |       pomoc. I hrmia ešte delá, hoc obecný ľud do hôr ubehuje. ~
17 XI |     nebeský sa sypú gule zhora. Hoc sa vzdor tomu Nemci predsa