Cap.

 1 II  |      ako rybka dnuká vošmyklo. Jej biele ranné hábky sa len
 2 II  |    zahrávajú s tichým vetríkom jej tvárička sa len tak ligoce
 3 II  |   usmievajúc sa od radosti, že jej všetko tak pekne kvitne,
 4 IV  | ustavične ako strela, rozpráva jej o svojich skutkoch, o vojnách,
 5 IV  |       na otázky jeho, akoby sa jej nechcelo, i reči jeho jedným
 6 IV  |   vezmúc, poslala ju dnu i bez jej vlastnej vôle. ~Tu bolo
 7 IV  |   posadí na stolicu, ustavične jej poklonky robí a vychvaľuje
 8 IV  |     poklonky robí a vychvaľuje jej krásu. Paničky sa tomu uškľabujú
 9 IV  |       sklopí, z čoho vídať, že jej to nie milé, keď jej Böckl
10 IV  |        že jej to nie milé, keď jej Böckl dač šepce, alebo keď
11 IV  |        dač šepce, alebo keď sa jej ináčej zalieča; bo keď tomuto
12 VIII|   zastiera si šatkou oči, slzy jej tečú po bielej tvári, i
13 VIII|       po bielej tvári, i smúti jej srdce, bo sa ešte ani nepotešila
14 VIII|      zostal, pričom tým viacej jej srdce cíti bolesti. Úbohá
15 XI  |   studenou rosičkou, lebo milý jej odhodil všetko nastranu,
16 XI  |      mu v bitkách vodilo, a on jej zas, čo porábala doma v