Cap.

  1 I   |     zahrúženú. Ako blesk preletelo to dušou jeho, lebo noc bola
  2 I   |           sa nazdá, chudera, že je to ten samý Stanislav, čo pred
  3 I   |          si teplého.“ ~Ale otec na to: „Ej, čo tam vymýšľaš, daj
  4 I   |        potom nech si pohár vína na to vypije, a potom dosť – čo
  5 I   |          nepravoť sa s ním, nač je to? Zosním šabľu z klinca a
  6 I   |           tak, syn môj, dobre máš, to je po zemiansky. Vidíš tamto
  7 I   |      korunovať chceli. Hej, boliže to časy; takých nikdy viac
  8 I   |       Rákóci sa blíži,“ povedal na to syn jeho, „v Bihari sa moc
  9 I   |              Och, Bože môj, veď vy to ani chvíľu doma posedieť
 10 I   |     tulákom, ako ste vy bývali.“ ~„To, to, ani mu nič iného nechybí,“
 11 I   |          ako ste vy bývali.“ ~„To, to, ani mu nič iného nechybí,“
 12 I   |     nechybí,“ okríkne sa otec „iba to. Na čerta mu je žena v týchto
 13 III |       vbehne do stoličného domu. A to sa všade tak robí. Plno
 14 III |            ti mi dáme uzdy! Ale či to budeme trpieť? Utrite mu
 15 III |         tak hojnom počte zišli, bo to je znak vašej lásky a privrženosti
 16 III |          vy tu po latinsky čítate? To my nerozumieme a predsa
 17 III |        nerozumieme a predsa sa nás to všetkých týka a nielen tých,
 18 III |        kráľovskej nemilosti.“   Na to zas zahučí celý zbor, a
 19 III |           čelo, nebol zavolal: „Čo to za neporiadok? Či sa neviete
 20 III |         neviete pekne držať, páni? To sa nesvedčí na zemanov! ~
 21 III |           bez privolenia krajiny – to nikto nikdy, ako je svet
 22 III |       posielajú. aby z nás vysilil to, k čomu chuti nemáme. A
 23 III | spoločníkmi svojimi, vidiacimi. že to o ich kožu ide, opustil
 24 III |            utíšiť nemôže. I nebolo to nikdy, ako je Liptov Liptovom,
 25 IV  |            nieto.“ Starej panej sa to páčilo, usmiala sa i „no
 26 IV  |          tak všeličo rozprávať, že to bola len milá vec počúvať. –
 27 IV  |          na druhú. Stanislavovi je to tiež nie po srsti, a tak
 28 IV  |           krídla i kedy-niekedy na to, ako jastrab na holuba,
 29 IV  |            sa naostatok ozve: „Hm, to sa mi nepáči, že sa ten
 30 IV  |          Čo, prázdnych rečí, či sú to prázdne reči, keď mu chcem
 31 IV  |          Ondreja kráľa? – Ale nie, to ti on počúvať nebude, pánbohchráň,
 32 IV  |    Mikulášovej dcéry uhliadnuť. Na to ti je už priam hotový –
 33 IV  |         šťastlivá?“ ~„Ach, keby sa to podariť chcelo!“ ~„Nuž čo
 34 IV  |            mi s tvojimi nevestami, to ti povedám! Nech ide do
 35 IV  |            ja ta ísť a uvidieť ako to vyzerá!“ A potom sa pobral
 36 IV  |       sklopí, z čoho vídať, že jej to nie milé, keď jej Böckl
 37 IV  |            nevravela vidiac, že sa to tomuto ľúbiť nemôže. Vie
 38 IV  |         vedno nehovorili; vyčítala to ona zo zraku jeho, bo keď
 39 IV  |           ju má na ulici stretnúť, to ju radšej obíde ako by sa
 40 IV  |           som ja domáca, a veru ja to ani nezasluhujem.“ ~„Zasluhujete,
 41 V   |             a teraz? Keď nás vidí, to sa ti na nás ani neobzrie
 42 V   |            vy kujoni!“ ~„Pán brat, to nehovorte, lebo vás na môj
 43 V   |     vidieku, ako je on, nemáte, za to vám tiež stojím. Veď sa
 44 V   |            keď si príde dlh pýtať, to je všetko dobre, lebo i
 45 V   |           i keď tento ide žalovať, to sa ti pomaly tak navlečie,
 46 V   |       zlatých zložiť za právo i za to, že ťa vraj tým obrazil,
 47 V   |             lebo nepravdu, jemu je to všetko jedno; pravdu musí
 48 V   |           ju on prisúdi. – A či je to nie len svet žiť človeku,
 49 V   |           Veď ja viem, povedal nám to pán Václav, i pán vicešpán
 50 V   |           Bohu, či čertovi, keď je to len nie cudzí. ~„Páni bratia,
 51 V   |         tretí vysukuje fúzy, jeden to, druhý to susedovi šepce,
 52 V   |     vysukuje fúzy, jeden to, druhý to susedovi šepce, až naostatok
 53 V   |             ktorý by život svoj na to obetoval, lebo povedám,
 54 V   |           vás, páni, dobrovoľne na to vezme, nech vstane.“ ~Ale
 55 V   |         pozeral do zeme vidiac, že to tu veru nejde do žartu,
 56 V   |    prehovorí jeden ku druhému: „Je to predsa len hodný šuhaj ten
 57 V   |            ide preč od nej.“ ~„Ah, to by sme aj my bol i išli
 58 V   |      kdekoľvek – nuž čože? – Je ti to kunštu – no veru – však
 59 VI  |           strany, i neujde ani len to najmenšie zašuštenie stromu
 60 VI  |     dobrých ľuďoch, nuž čo kto dá, to vezmem. – I prosil by i
 61 VI  |        lebo tak psotu trieť; už my to, chudobní ľudia, len vždy
 62 VI  |        svojho nadarmo.“ ~„Či ti je to nadarmo? Dolu s ním! Dolu
 63 VII |          veď si mi ty vykonal, len to mi. chýbalo, teraz sa ti.
 64 VII |        uponížil, i nazdá sa, že je to len predsa nie hocaká svadba,
 65 VII |       všetci popučíte,“ ~„Teda vám to v mene pána Rákóciho, ktorému
 66 VIII|         Maďari, Slováci, všetko sa to medzi sebou mieša, každý
 67 VIII|        vojnou, i s takou posteľou –to nie je pre statočného človeka;
 68 VIII|         daných vodcov, a my sme mu to sľúbili; ale Berčéni sa
 69 VIII|            keby ste vy vedeli, ako to tam zle s ľuďmi zachádzajú,
 70 VIII|         potom by ste vedeli, čo je to bojovať.“ Ale oni sa len
 71 VIII|          moj hriešnu dušu som mu i to nezamlčal, že ja jemu hockedy,
 72 VIII|            slúžiť nejdem. On mi na to riekol: „No nič sa nebojte,
 73 VIII|          nebojte, pán brat, všetko to dobre bude,“ a potľapkal
 74 VIII|           Hm,“ odpovie druhý, „veď to už len čo je človek, to
 75 VIII|            to už len čo je človek, to je človek, to ti už taký
 76 VIII|           je človek, to je človek, to ti už taký pán, čo by skorej
 77 VIII|          horno-uhorským priblížil, to sa títo viacej nemôžu zdržať,
 78 IX  |            robiť, čo chceme, on na to nič nedbá a opovrhujúc nami,
 79 IX  |           ani viac neodhodilo; ale to ma bolí, že nás zanedbáva –
 80 IX  |         brat,“ tretí povedá, „však to len sprostejším tak hovoríte,
 81 IX  |         utekajúc. ~„Ja, veď som ja to nevedel, že to tu tak naozaj
 82 IX  |          veď som ja to nevedel, že to tu tak naozaj bude,“ povedá
 83 IX  |       jeden. Druhý zase: „Ej, veru to tu nejde do žartu,“ na čo
 84 IX  |         tretí: „Vidíte, či som vám to nepovedal, a nechceli ste
 85 IX  |       šabľou ako všetci čerti, veď to tu na nič iného nehľadia,
 86 IX  |           nie blázon!“ – “Vari nás to všetci čerti nahovorili,
 87 IX  |      zbrane. – Ale pomaly zahynulo to pekné, krásne vojsko pána
 88 X   |              vraví jeden, „načo sú to len chudobní ľudia na svete,
 89 X   |           ľudia na svete, bodaj by to radšej Pán Boh k sebe pobral.“ ~„
 90 X   |           choď na poriadku, hoc ti to ostatné zhynie, čo ti Pán
 91 X   |            drahý, úprimný,  kedyže to len lepšie bude na tom svete? –
 92 X   |           dostanete ešte viacej za to i peňazí, i statku, i zeme.
 93 X   |            nože sa opýtajte, či je to on, či nie!“ ~I prišiel
 94 X   |             nehnevajteže sa, či je to nie on?“ ~„Nuž kto?“ ~„Ale,
 95 X   |     nemusíte hnevať, veď sme sa my to len opýtať chceli.“ I zase
 96 XI  |            pre ňu miesto, a Anička to vidiac, hladí ho po tvári,
 97 XI  |            ide bojovať, cítiac, že to Nemci vtrhli do dediny.
 98 XI  |      hroznom preklínaní. – Preletí to ako stotisíc hromov vojskom
 99 XI  |          jedna živá duša. Stalo sa to na Všechsvätých roku 1709. ~* ~
100 XI  |  zahynulých bojovníkov. Opakuje sa to často; ľudia umelí hovoria,
101 XI  |         ľudia umelí hovoria, že je to vraj fatamorgána tak, ako
102 XI  |           sa zjavujúca, roľník ale to uzrevší prežehná sa krížom