1205-klobu | knaz-noha | nohac-prich | prici-udatn | udeli-zmras | zmrtv-zupan
bold = Main text
Cap. grey = Comment text
1 XI | Ondreja kráľa – Ondrej II. (1205-1235), kráľ uhorský. R.
2 XI | 1235), kráľ uhorský. R. 1222 vydal známu Zlatú bullu,
3 XI | kráľa – Ondrej II. (1205-1235), kráľ uhorský. R. 1222
4 XI | bohatierskych piesní, žil v 14. stor. a hrdinsky bojoval
5 XI | sedliackeho povstania r. 1514. Neskôr účastníci a prívrženci
6 XI | Illešházi – Mikuláš Illésházy (1653-1723), uhorský šľachtich.
7 XI | Berčéni – Mikuláš Bercsényi (1665-1743), uhorský šľachtic,
8 XI | prívrženci povstania Thökölyho (1673-1683) a Františka II. Rákócziho (
9 XI | František II. Rákóczi (1676-1735), syn sedmohradského
10 XI | Očkaj – Ladislav Ocskay (1680-1710), veliteľ kuruckej
11 XI | povstania Thökölyho (1673-1683) a Františka II. Rákócziho (
12 XI | pri Trnave bola 26. dec. 1704. Menšie vojsko Rákócziho
13 XI | to na Všechsvätých roku 1709. ~* ~Nepoznať už viacej
14 XI | Mikuláš Illésházy (1653-1723), uhorský šľachtich. Za
15 XI | František II. Rákóczi (1676-1735), syn sedmohradského kniežaťa
16 XI | VI. – Karol VI. – (1711-1740), cisár rímsko-nemecký,
17 XI | Mikuláš Bercsényi (1665-1743), uhorský šľachtic, najvernejší
18 XI | vojskami) pri Trnave bola 26. dec. 1704. Menšie vojsko
19 XI | bitke s kurucmi sa stretli 3. aug. 1708 pri Trenčíne,
20 V | a on ide preč od nej.“ ~„Ah, to by sme aj my bol i išli
21 VIII | povedal, že do temnice. – Aha, toľko a toľko paromov do
22 IV | no ale počkaj!“ ~„Ach, akáže by ja šťastlivá žena bola!“ ~„
23 IV | Turkom a potom, keď ho svet ako-tak pozná, nech si hoc aj krk
24 IV | všetci umĺknu, a hoc by sa o akýchkoľvek pletkách rozprávali, i zazerajú
25 V | V.~Ned'aleko od Potúrne stojí stará drevená
26 VIII | kto chce, čože ma doňho. Aleže mi daj pokoj.“ ~„Ha, ha,
27 VI | s odŕhaním. ~„Až na veky amen! Kto si, odkiaľ si, kde
28 XI | po meči. V povesti ide o anachronizmus, lebo v časoch povesti Karol
29 III | zapisovateľ, pán Štefan Andaházy takto začne: „My Karol VI.
30 IV | dnu Böckl do izby, vedúc Aničku pod pazuchy, i celý vyradovaný
31 IV | od tejto chvíle je panna Anna, dcéra pána Mikuláša, mojou
32 IV | vaša milosť, čože pannu Annu tu von zadržiavate, veď
33 X | uvidieť, alebo dač dopočuť. ~Asi o hodinku zadupotajú kone
34 VIII | poliach niečo pod zuby hľadať atď. Krik, hluk sa ozýva vôkol
35 XI | s kurucmi sa stretli 3. aug. 1708 pri Trenčíne, kde
36 XI | zjavne zradil až koncom augusta. Po trenčianskej porážke
37 XI | skutočného priebehu povstania autor opísal bitku pri Trenčíne,
38 VIII | pomyslel – a neprosil sa čert babe; keď ma nechcel dobrovoľne
39 I | teraz odhodíš tie haky–baky na stranu, vezmeš ostrú
40 II | Kriváňa. ~Neďaleko Kriváňa pod Barancom leží tichá dedinka, bývalisko
41 IV | tomu si vždy pofarbí, pri básní i pozohýna ustavične; a
42 IX | si sadne von pri šiatri, bdie na stráži s mesiačikom bledým,
43 IV | Tatier na divé kozy; Böckl behá ako pochabý z izby. Keď
44 VIII | že ja jemu hockedy, ale Berčénimu nikdy slúžiť nejdem. On
45 XI | Mikuláš Berčéni – Mikuláš Bercsényi (1665-1743), uhorský šľachtic,
46 I | parády nevystrájal. Nech beťah vezme tú vašu materinskú
47 I | z Bystrice doniesol, keď Bethlena korunovať chceli. Hej, boliže
48 I | opytoval sa ho o Bočkaym, Betlenovi, Tökölim a Rákóciovcoch,
49 IX | panovať budeme. Už sme beztoho bezpeční, odpustenie cisárske už
50 VIII | povodeň; neporiadok, sebevôľa, bezuzdnosť, neposlušnosť sú hlavnými
51 VI | pobral nohy na plecia i bežal, akoby ho hnal. Vojaci ho
52 II | zahodiac, chytrým krokom domov bežalo, akoby nič nebolo spozorovalo. –
53 VI | neistým krokom, hneď čerstvo bežiac, hneď, keď zbadá človeka,
54 XI | strašnom ohni zahynuvšie. ~Bibliografické poznámky a vysvetlivky ~
55 VIII | šatkou oči, slzy jej tečú po bielej tvári, i smúti jej srdce,
56 VI | sa surmou ozývajú; medzi bielym snehom vatra duní a okolo
57 I | povedal na to syn jeho, „v Bihari sa moc pánov zišlo pod jeho
58 I | vás do toho? Nech sa tam bije kto chce. Ja som sa tak
59 XI | priebehu povstania autor opísal bitku pri Trenčíne, zamenil si
60 X | ten Rákóci!“ ~„Hybajte, blázni, čo by ten tu robil?“ ~„
61 IX | frčku vylepiť, veď som nie blázon!“ – “Vari nás to všetci
62 IX | bdie na stráži s mesiačikom bledým, priateľom svojím, pri príbytku
63 I | ju vo sne zahrúženú. Ako blesk preletelo to dušou jeho,
64 I | Neligotal sa kraj jeho v bleskoch slávy. ~Vtom sa priblížil
65 XI | smelo, pre čo ho nazvali „Bleskom“ Rákócziho. Po bitke pri
66 I | pariť.“ ~„Pán Rákóci sa blíži,“ povedal na to syn jeho, „
67 IV | pomaly dlhé zimné večery blížia; biely sneh, pokryvší celý
68 XI | porážke sa Rákócziho odboj blížil k neodvratnému koncu. ~ ~
69 V | vykračuje, ako dáka páva, i bočí .od nás ako čert od kríža.
70 I | Tú môj ded dostal od pána Bočkayho za odmenu, že nepriateľov
71 I | veciach, opytoval sa ho o Bočkaym, Betlenovi, Tökölim a Rákóciovcoch,
72 XI | na nepriateľa. Hajster s Böcklom odstúpiť musia, ba za chvíľu
73 XI | na čele i opiera sa moci Böcklovej, až tomuto naostatok sám
74 VI | modlíte: Nevezmeš meno Pána Boha svojho nadarmo.“ ~„Či ti
75 XI | postava srbských ľudových bohatierskych piesní, žil v 14. stor.
76 I | kuše zo šindľa robieval, a bohviečo tam všetko pospomínajú. ~
77 XI | vojská zo západoeurópskych bojíšť. Potom sa spojili a tiahli
78 XI | Menšie vojsko Rákócziho z bojišťa síce ustúpilo, ale cisárski
79 XI | radosťou. Milý prišiel z bojov a hádam teraz už tak ako
80 XI | žil v 14. stor. a hrdinsky bojoval proti Turkom. ~dakoľko ...
81 XI | vojne už dávno zahynulých bojovníkov. Opakuje sa to často; ľudia
82 VIII | I obrátil sa na druhý bok. ~„Ha, ha, ha, veru lepšie
83 III | zemianstvo, naň tiež len bokom pozerajúc, akoby sa mu naň
84 VIII | tým viacej jej srdce cíti bolesti. Úbohá starká matka objíma
85 VIII | tulipán, odo mňa; ja som ťa bolestne porodila i vychovala, striehla
86 IX | viac neodhodilo; ale to ma bolí, že nás zanedbáva – dobre –
87 I | Bethlena korunovať chceli. Hej, boliže to časy; takých nikdy viac
88 III(1)| Doslovne: My Karol VI. Z božej milosti cisár rímsky ...
89 V | dobre, nech sa stane vôľa božia – už sa naspäť do starej
90 I | rozhneval, že by sa bol až do božieho rána vadil, keby ho Stanislav
91 VI | prosil by i vás pre milosť božskú, zmilujte sa i vy nado mnou,
92 VI | dobre ho zakváče, takže mu brada v ruke zostane. Žobrák pobral
93 VI | po ceste starý, zhrbený, bradatý žobrák; len tak vzdychá
94 VI | tretí ho chytí za šedivú bradu hovoriac: „Prisahaj, holomok,“
95 X | čiernych vlasov, fúzov a brady, trocha počerný; hlas má
96 V | odhodlanosti, ak sa chceme brániť. Ostatne ale sa nemôžeme
97 II | zablyšťali na nebi a pomaly sa brieždiť začínalo. Slniečko spoza
98 XI | 1710), veliteľ kuruckej brigády, s ktorou útočil veľmi obratne,
99 III | páni prechádzajú po rínku, brnkajú šabľami a zastavujúc sa
100 II | a malé deti, plačkajúc a brodiac sa po jarku, vyháňajú hus
101 V | čo by mal ešte raz väčšie brucho, ako ho má.“ ~„Hej, ba,
102 VIII | sa začalo silne trúbiť a bubnovať, i celé vojsko v mihu oka
103 VIII | už skoro.“ ~Tu zahučali bubny, trúby zavrešťali a tisíc
104 IX | do šiatra vodcu svojho, i budí ho: „Pane, vstávaj a hľaď
105 IX | akoby od nich zvestovanie budúcich časov očakával. ~I ďalej
106 VIII | hlave všelijaké myšlienky o budúcnosti chová. Turci, Valasi, Srbi,
107 XI | 1222 vydal známu Zlatú bullu, v ktorej zaistil šľachte
108 IX | pána svojho. ~Ráno svitá, búria sa tábory, i jeden, i druhý
109 III | pána grófa Hajstera oproti buričovi Rákócimu, ktorý teraz v
110 XI | nespokojencov v Uhorsku, ktorí sa búrili proti sociálnemu, národnostnému
111 III | Uhorskej vtrhol a ponáhľa sa búriť do horných stolíc milého
112 III | Václav, ste najväčšia príčina búrky, a preto pôjde Böckl i so
113 III | je Liptov Liptovom, takej búrlivej kongregácie.~~
114 V | postrkáme.“ ~„No, bodaj bys’ krk zlomil i s tvojím pánom,
115 I | veselé zmŕtvychvstanie, z Bystrice doniesol, keď Bethlena korunovať
116 I | cituplné srdce jeho bilo bystro a oči jeho túžobne pozerali
117 II | Barancom leží tichá dedinka, bývalisko viacej zemianskych a sedliackych
118 V | hriešnu dušu tak o tú stenu capím, že sa hneď na ňu prilepíte.
119 III | fúzy, a začne čítať: „Nos Carolus VI. D. G. Romanorum Imperator...“1 ~„
120 IX | syn môj, nesúď ľudí pred časom. Oni sú mi verní, veď som
121 IX | nich zvestovanie budúcich časov očakával. ~I ďalej len sedí
122 XI | bojovníkov. Opakuje sa to často; ľudia umelí hovoria, že
123 XI | veľa cudzinoov. Turecké čaty poslal sultán na pomoc Rákóczimu
124 III | Böckla, slobodného pána z Čavy, slávneho pluku Valskehlianskeho
125 XI | nanútená katolícka výchova v Čechách. Po prejavoch nepriateľstva
126 IV | izby i počúvajú reči mladej čeľade. Böckl len i ďalej fačkuje,
127 XI | ubehuje. ~Stanislav stojí na čele i opiera sa moci Böcklovej,
128 VII | pokračuje ďalej: „Ja som sa celého vám i vášmu dobru posvätil,
129 II | tomto sa už všetko pohybuje, čeliadka sa na dvore schádza a starý
130 V | dovliecť. Od Zvolena sme už celkom odseknutí, Spiš nepriatelia
131 IV | zakričal rozohnený Böckl, „pred celým zhromaždením tuná povedám,
132 VI | Kráča neistým krokom, hneď čerstvo bežiac, hneď, keď zbadá
133 V | slúžiť či Pánu Bohu, či čertovi, keď je to len nie cudzí. ~„
134 II | ligoce od slniečka, a taká je červená ako makový kvet. Vojde,
135 XI | cisár rímsko-nemecký, kráľ český a uhorský, ním vymrela habsburská
136 III | spolu, aby sa mu všetka česť preukazovala; kto by sa
137 VIII | išiel som nazad, dobre sa na cestu zaopatriac; medzitým som
138 IV | pradie i počúva reči od chasníkov, okolo neho sa krútiacich,
139 IV | Ach, keby sa to podariť chcelo!“ ~„Nuž čo podariť?“ ~„Keby
140 IV | to prázdne reči, keď mu chcem dodať ducha, aby nebol horší
141 XI | silný i hebký byť na koni, i chladný, keď pracovať treba; ale
142 V | by bol – dajtimibože za chlapa!“ ~
143 IV | tvoje metly. – Sem poď, chlapče!“ zavolá prudko na Stanislava. „
144 IV | sa mi nepáči, že sa ten chlapec vždy tak túla, hm, už ti
145 V | Hej, neľutuje on ani chleba, ani vína – a onehdy nám
146 VIII | poľovačku, iní spievajú, iní zas chodia po dedinách a poliach niečo
147 II | hriadka, vytlačené kroky na chodníku pieskom vysypanom a kvieťa,
148 VIII | všelijaké myšlienky o budúcnosti chová. Turci, Valasi, Srbi, Maďari,
149 IX | Stanislav, „zvíťazíš, len sa chráň Berčéniho a Očkaja. Tí ľudia
150 XI | Rákóciho, ktoré Hajster za chrbtom prepadúva. Potýkanie je
151 IV | pokoj; nuž nechže sa ono chúďa tam zaveselí, veď doma beztoho
152 I | sa s ním, lebo sa nazdá, chudera, že je to ten samý Stanislav,
153 X | pravda,“ odpovie prvý, „chudobného človeka sa nikto neopýta,
154 VI | zmilujte sa i vy nado mnou, chudobným žobráčkom. Budem sa Pánu
155 VI | chudobní ľudia, len vždy chudobnými zostaneme. Komu Pán Boh
156 III | z nás vysilil to, k čomu chuti nemáme. A či sme my nie
157 I | poslúchol a jedol s veľkou chuťou. Pri večeri sa ho matka
158 VIII | VIII.~Chvíľa za chvíľou beží, doba odchodu
159 IV | tuná povedám, že od tejto chvíle je panna Anna, dcéra pána
160 I | neznámemu otvoriť. Po malej chvíli bol celý dom na nohách.
161 VII | mi ty vykonal, len to mi. chýbalo, teraz sa ti. už len ani
162 V | pánu Rákócimu, ktorý podľa chýru až k Muráňu došiel.“ ~„Tak
163 VI | druhý ho pästikuje, tretí ho chytí za šedivú bradu hovoriac: „
164 II | kedy-tedy naň očkom zahodiac, chytrým krokom domov bežalo, akoby
165 X | mladý pán ale, vyjdúc von z chyže, za chvíľu uháňa so spoločníkom
166 VII | si toto, vykrúti si fúzy, čiapku si nabok k uchu pritlačí
167 VIII | zdržať, aby nevystúpili, čiapky dohora nevyzdvihúvali i
168 XI | povstalca pravdepodobne z čias Dóžovho sedliackeho povstania
169 XI | priskočí a zaryčí: „Došiel si cieľa, ty zbojník šťastia môjho,
170 XI | začínajú kopnieť krtínce i čierne hlávky svoje vyzdvihovať
171 VIII | dolinách, tam si spieva čiernooký Srb pesničku o kráľovičovi
172 X | pôjde Rákóci, chlap veľký, čiernych vlasov, fúzov a brady, trocha
173 XI | povstania bol na strane cisára. Potom. zastával v uhorskej
174 XI | čo nezmenila v ňom ani cisárom nanútená katolícka výchova
175 XI | prejavoch nepriateľstva voči cisárovi uväznili ho vo Viedenskom
176 XI | bojišťa síce ustúpilo, ale cisárski mali oveľa väčšie straty.
177 XI | Rákócziho v Uhorsku prinútili cisársku stranu posilniť ohrozené
178 III | vedia. Tu ide o našu kožu, čítajte nám tak, ako my rozumieme!“ ~„
179 III | Čože nám vy tu po latinsky čítate? To my nerozumieme a predsa
180 VIII | pričom tým viacej jej srdce cíti bolesti. Úbohá starká matka
181 XI | sa schytí a ide bojovať, cítiac, že to Nemci vtrhli do dediny.
182 I | domov vracajúci šuhaj, a cituplné srdce jeho bilo bystro a
183 X | nikto sa nad tebou, hriešnym človekom, nezľutuje. Nedávno mi kuruci
184 V | či je to nie len svet žiť človeku, keď môže robiť, čo sa mu
185 I | otec, ktorý za najväčšiu cnosť držal kosiť nepriateľa,
186 IV | hoc hneď nato ho sklopí, z čoho vídať, že jej to nie milé,
187 III | aby z nás vysilil to, k čomu chuti nemáme. A či sme my
188 XI | vysvetlivky ~kuruc – (zlat. crutiatus, križiak) názov pre uhorského
189 V | hneď na ňu prilepíte. Ja cudzincom slúžiť nejdem, a preto som
190 XI | kuruckom vojsku slúžilo veľa cudzinoov. Turecké čaty poslal sultán
191 I | Tak vítal velebné Tatry z cudziny sa domov vracajúci šuhaj,
192 IX | umierajúcich, od kriku vojska i cvendžania zbrane. – Ale pomaly zahynulo
193 VIII | robí, čo chce; jedni sa cvičia vo zbroji, druhí poskakujú
194 III | čítať: „Nos Carolus VI. D. G. Romanorum Imperator...“1 ~„
195 IX | lisknúceho. ~Medzitým sa za ním dákesi hlasy ozvú, v čom sa on,
196 VI | človek je rád, keď môže dáko na tomto svete vyhlivieť,
197 VII | prišlo, keby pán Václav nebol daktorých najväčšmi horliacich na
198 III | aspoň dačo ustanoviť. pokiaľ dáku istotu nemáme, lebo vidíte.
199 III | prvší je zeman, ako tu dáky si odkundes, čo sa nám pod
200 IV | neverná lastovička ubieha ďaleko za hory, za vody a straka
201 III | a slobodný je od všetkej dane, aby bol každú chvíľu za
202 III | nie preto, aby sa všetkých daní striasli? A ešte nám tu
203 VIII | poslúchali ním samým nám daných vodcov, a my sme mu to sľúbili;
204 XI | nepriateľa, predsa je všetko daromné, bo streľba zhora len hučí,
205 IX | povedať môžete, že je odpor daromný.“ ~„Hanbite sa, pane,“ odpovie
206 V | povedá: „Páni, dajte pokoj daromným hádkam. Stanislav pôjde
207 I | pokoj, a keď nie, dobre, dáš mu štyriadvadsať. Keď ti
208 IX | ako tôňa, krv sa leje ako dážď nebeský, i ako stotisíc
209 IV | všetko tak nechala, išla dcéru hľadať, a všetku starosť
210 XI | vojskami) pri Trnave bola 26. dec. 1704. Menšie vojsko Rákócziho
211 I | tú šabľu na stene? Tú môj ded dostal od pána Bočkayho
212 IV | svojho otca, starého otca, deda i od všetkých predkov až
213 VIII | spievajú, iní zas chodia po dedinách a poliach niečo pod zuby
214 I | ku Svätému Duchu, rodnej dedine svojej, prišiel k domu otca
215 II | pod Barancom leží tichá dedinka, bývalisko viacej zemianskych
216 II | Slnce zasvietilo aj na tichú dedinu a pozobúdzalo všetkých,
217 IX | zúfanlivého vojaka, smrť svoju desiatimi smrťami odkupujúceho. Rákóci
218 XI | izby i tešia sa zo šťastia detí svojich. ~Vtom sa plameňom
219 XI | streľba zhora len hučí, oheň z diel i pušiek sa liští a ožiaruje
220 VIII | povedali?“ ~„Ale pomysli, dieťatko, prídem ti domov, nuž sa
221 II | moje, kvietky vy ste moje dietky,“ ~a usmievajúc sa od radosti,
222 II | hriadok ako matka okolo dietok svojich. ~Mladý šuhaj stojí –
223 IV | uňho zišlo, mladých pánov i dievčat, i z dediny, i z okolia,
224 IV | trasúceho, ale nezdráhajúceho sa dievčaťa. ~„Ha, ty podnož uhorská!“
225 IV | veciach, vystrájali žarty, dievčatá ale sa smiali, i žartovali
226 IV | potom pôjdu do Tatier na divé kozy; Böckl behá ako pochabý
227 XI | tiež na kúsky porúbaní a divý požiar im svieti krásne
228 VI | mrazu, a ľudia si dúchajú do dlaní i priehrštia, i otriasajú
229 III | trasie, zakryje si tvár dlaňou i sedí ako kamenný stĺp
230 IV | predošlé dni. ~Tak sa pomaly dlhé zimné večery blížia; biely
231 IX | veď ma tak začiahol tou dlhou šabľou ako všetci čerti,
232 XI | na pomoc príde. ~Keď tak dlhý čas dobývanie hradieb poturňanských
233 X | motá. Dvaja si zasadli za dlhým stolom i popíjajú si zo
234 II | neušla, a tak aby na ňu dlhšie pozerať mohol. Ale samopašné
235 II | švárne dievča sa ako rybka dnuká vošmyklo. Jej biele ranné
236 VIII | Chvíľa za chvíľou beží, doba odchodu sa približuje, smútok
237 XI | spomínať, aká bola nebožká dobrá pani. Starí sluhovia sa
238 VIII | približuje, smútok zaujíma všetky dobré srdcia, majúce utratiť iných
239 VII | čo začínam, len k vášmu dobrému smerovať má.“ ~„Ach, moja
240 VII | som sa celého vám i vášmu dobru posvätil, slušne je teda,
241 IX | Nemcov, i buď ako tvoj otec dobrým kurucom!“ i vypustí ducha.
242 XI | príde. ~Keď tak dlhý čas dobývanie hradieb poturňanských trvalo,
243 IV | prázdne reči, keď mu chcem dodať ducha, aby nebol horší od
244 IX | nemeckí železníci, ich skoro dohoniť nemôžu. ~Rákóci ale ako
245 VIII | aby nevystúpili, čiapky dohora nevyzdvihúvali i nevolali: „
246 III | Liptove ostať majúceho, dokiaľ tieto rozkazy naše vyplnené
247 VI | Štrby Matejovie, tam tých z dolného konca. Či ste už kedy boli,
248 IV | okom hľadal, vyšiel von k domácej panej: „Prepánaboha, vaša
249 XI | cestou prichádzajúceho, aby domácemu šťastiu tvojmu zasvietil. ~„
250 XI | zdravie pánu Rákócimu i domácim pánom i paniam; pomaly ale
251 II | starostlivý hospodár. Za domom naboku stojí malá záhradka
252 IV | vrtí sa okolo Aničky, dcéry domového pána, ustavične ako strela,
253 II | druhej strany iné zemianske domy. V dome tomto sa už všetko
254 X | prídu Nemci, zoblečú ťa donaha, keď im nemáš čo dať; zo
255 I | zmŕtvychvstanie, z Bystrice doniesol, keď Bethlena korunovať
256 X | dakoho uvidieť, alebo dač dopočuť. ~Asi o hodinku zadupotajú
257 IX | by ho ani nebolo poznať dorúbaného, keby ešte rukou nehýbal,
258 XI | občerstvuje unavené údy, bo bolo dosiaľ mnoho práce a málo odpočinku.
259 III(1)| lat. Doslovne: My Karol VI. Z božej milosti
260 IV | ju, Bože môj, za nevestu dostala.“ ~„Choď mi s tvojimi nevestami,
261 XI | sa tak skoro nezblížia, dostavší výplatok na dakoľko dní;
262 VIII | nekážem mu ani len sa ma dotknúť, lebo mu všetky zuby vybijem,
263 V | nám každý okamih na krk dovliecť. Od Zvolena sme už celkom
264 VI | bo uši nadstrkuje, hlavou dovôkola pokrucuje, poslúchajúc na
265 III | ide; insurekcia bez nášho dovolenia, daň bez privolenia krajiny –
266 X | Počúval, čo hovorili, a keď dovraveli, opýtal sa ich potichu: „
267 XI | zhasínať začína. ~Akoby k dovŕšeniu práce vyberie si Stanislav
268 II | sa sedliak s kosou kosiť dozretú trávu na poľany v tatranských
269 XI | povstalca pravdepodobne z čias Dóžovho sedliackeho povstania r.
270 IX | Hrom sa mu do duše i s dragvoňom, veď ma tak začiahol tou
271 VIII | nechoďže, nechoď moja potecha drahá, úprimná –veď ty už viac
272 VIII | či nie. Ale, moje dieťa drahé, nechoďže mi, nechoď, môj
273 IX | zašepce: „Stane sa moji drahí, stane sa, i vykvitne zajtrajšieho
274 VIII | Stanislav smutne pritúli k sebe drahú svoju, i matičku utrápenú,
275 II | pašu. ~Starý, vysoký, z dreva zbudovaný dom stojí naprostred
276 II | Kriváň, je ako lúka zelený driek jeho, ako hlava šedivého
277 I | vlasť moja, už spíte a driemete v tichote, nedbajúc na celý
278 VII | potom zas len výskajú a drobčia; ale zasa prídu druhí volajúc: „
279 VI | sviští pod nohami od zimy drobčiacich vojakov; stromy len tak
280 IX | vypustí ducha. Nepriateľ drobné kusy telo jeho. ~Rákóci
281 VI | chudobný človek, čo chodí po druhých ľuďoch.“ ~„A odkiaľ si?“ ~„
282 I | ktorý za najväčšiu cnosť držal kosiť nepriateľa, pozrel
283 III | neporiadok? Či sa neviete pekne držať, páni? To sa nesvedčí na
284 III | páni, druhý raz lepšie držte na uzde vašich zemanov! –
285 III | veciach. Pán povedá: „Páni, držteže sa!“ „Ej, nebojteže sa,
286 VIII | vzal, hriešna duša, či si z duba spadol a či ťa búrka priniesla,
287 IV | už ono vie, odkiaľ vietor dúcha. ~Starí páni vychádzajú
288 VI | kvitnú od mrazu, a ľudia si dúchajú do dlaní i priehrštia, i
289 III | páni a nedáme si do kaše dúchať – nech oni odstúpia – prvší
290 VI | medzi bielym snehom vatra duní a okolo nej plno vojakov
291 IX | zahyniem!“ „Hrom sa mu do duše i s dragvoňom, veď ma tak
292 XI | i pomodlí sa za nevinné dušičky tu bez poslednej spovedi,
293 I | samý Stanislav, čo pred dvanástimi roky. A on ani otcovi neodporuje,
294 XI | ukrutné, dediny sa pália a dve nepriateľské vojská sa vraždia
295 II | zeliny ako pekné kvety. ~Dvierka sa na záhrade otvoria a
296 I | keď slnce zasvieti nad dvíhajúcimi sa hlavami vašimi, potom
297 I | radostne pozerá; už ho od dvoch rokov nevidela, čo ostatný
298 VIII | matičku utrápenú, vybehne na dvor, skočí na koníka, utrie
299 VIII | i bez starosti si kúri z dýmky svojej, tu hrdý zeman uhorský
300 XI | ním vymrela habsburská dynastía po meči. V povesti ide o
301 XI | nezávislosť od habsburskej dynastie vychoval ho otčim Thököly,
302 VI | tomu kováč neukuje.“ ~„E, ba je nie všetko jedno!
303 IV | čeľade. Böckl len i ďalej fačkuje, i smeje sa, že ho naostatok
304 XI | umelí hovoria, že je to vraj fatamorgána tak, ako pri Ondrašovej
305 VI | robíte,“ odpovedal žobrák fikajúc. ~„A čo tam u vás slýchať,“
306 IV | nich so šabľami, kosami, fokošmi a skalami. Ľahko je rozoznať
307 VII | zavolal plným hrdlom: „Vivat Franciscus Rákóci, vivat!“1 ~Rákóci
308 III | Posielame pána, nám verného Fridricha Vilhelma Böckla, slobodného
309 IV | leží, prežierajú sliny i fučia od hnevu; on ale, nič si
310 VI | nato dosť naháňali, ale fujak im snehu do očí nahádzal
311 X | veľký, čiernych vlasov, fúzov a brady, trocha počerný;
312 III | čítať: „Nos Carolus VI. D. G. Romanorum Imperator...“1 ~„
313 XI | ten čas umrela, teraz tu gazduje matka mladej panej, ku ktorej
314 XI | kde sa podarilo cisárskym generálom Viardovi a Heisterovi poraziť
315 IX | o ľudí, že sú ti nie ku golieru prišití.“ ~Rákóci pokývol,
316 III | aby šlo pod zástavy pána grófa Hajstera oproti buričovi
317 IX | odmeniť? A cisár sľubuje grófstvo s hodnosťou i s majetnosťou.
318 III | matere, tu sme my na našom grunte, čože teda títo od nás chcú,
319 XI | kamenec nebeský sa sypú gule zhora. Hoc sa vzdor tomu
320 II | vošmyklo. Jej biele ranné hábky sa len tak zahrávajú s tichým
321 XI | Rákóczimu ako spojencovi proti Habsburgovcom. ~pri Trnave – Bitka medzi
322 XI | český a uhorský, ním vymrela habsburská dynastía po meči. V povesti
323 XI | a štátnu nezávislosť od habsburskej dynastie vychoval ho otčim
324 V | Páni, dajte pokoj daromným hádkam. Stanislav pôjde na Muráň
325 XI | iskry kypia ako rozsršené hady. Všetko vzbudzuje hrúzu,
326 III | sme slabí bez pomoci, a Haister sedí v Levoči s mnoho tisícmi
327 III | páni bratia, ustúpte!“ ~„Haj, ba ho neodstúpim, čo by
328 III | šlo pod zástavy pána grófa Hajstera oproti buričovi Rákócimu,
329 IX | rozložili vojská i Rákóciho, i Hajsterove; vo vnútornostiach i jedného,
330 VII | a pôjdeme odtiaľ oproti Hajsterovi, lebo ako som počul, sa
331 I | chlap, teraz odhodíš tie haky–baky na stranu, vezmeš ostrú
332 I | sa nebudem musieť za teba hanbiť!“ Matka tiež naň radostne
333 IX | že je odpor daromný.“ ~„Hanbite sa, pane,“ odpovie Stanislav
334 XI | mocný vo vojne, silný i hebký byť na koni, i chladný,
335 XI | cisárskym generálom Viardovi a Heisterovi poraziť povstalcov. Tradícia
336 VII | rozkazovať nedáme, a čo by sám herko páter sa prišiel. –Ja ťa
337 XI | Zámkoch. ~královič Marko – historická postava srbských ľudových
338 IX | budí ho: „Pane, vstávaj a hľaď na zrady, ktoré sa v lone
339 IV | kúte a nenájduc, čo okom hľadal, vyšiel von k domácej panej: „
340 VIII | sprievod, pričom po záhumniach hľadiaci i zrakom milých svojich
341 III | pozerajúc, akoby sa mu naň ani hľadieť nechcelo. Vo všetkých kútoch
342 IX | obraze mesiaca, ľúbezne sa na hladine vody lisknúceho. ~Medzitým
343 III | zemanovi i hovoriac mu hneď hlasitejšie, hneď pošepky do ucha. Potom
344 II | lúka zelený driek jeho, ako hlava šedivého starca biele je
345 I | zasvieti nad dvíhajúcimi sa hlavami vašimi, potom sa naňho obhliadnite
346 II | stojí, iba kde-kde ružička hlávku pozdvihuje. Poznať, že v
347 XI | kopnieť krtínce i čierne hlávky svoje vyzdvihovať nad plachtou
348 IX | Rákóci opúšťa stanovisko hlavného vodcu i pracuje ako prostý
349 IV | naproti tomu biele pohlavie v hlavnej palote si zasadne, tam pradie
350 VIII | bezuzdnosť, neposlušnosť sú hlavnými odznaky táborov. ~Ráno svitá;
351 IX | alebo on vykope pre mňa hrob hlboký až naveky.“ ~„Mám, nádeju,
352 VIII | ozýval, je teraz pusto a hlucho, akoby bolo všetko vymrelo. ~
353 IV | svojmu susedovi. ~Tu je hlučne; páni sa obracajú do izby,
354 VII | nikdy nebolo, ani nebude hlučnejšej svadby v Liptove, ako bola
355 VI | plecia i bežal, akoby ho hnal. Vojaci ho nato dosť naháňali,
356 VII | sny na ľade zostanem.“ Ale hnev jeho sa zase v radosť premení,
357 VII | začali. Starý sa len predsa hnevá na syna, že sa ženil, i
358 X | mladý pánko, veď sa nemusíte hnevať, veď sme sa my to len opýtať
359 III | zviaže nám ruky, že sa ani hnúť nebudeme môcť. Čo robíte.
360 VII | že je to len predsa nie hocaká svadba, keď je starejším
361 VIII | to nezamlčal, že ja jemu hockedy, ale Berčénimu nikdy slúžiť
362 X | dobre, tu máte peňazí,“ i hodil im plný mešec na stôl, „
363 X | alebo dač dopočuť. ~Asi o hodinku zadupotajú kone pred krčmou,
364 III | hľadajúc iných, a keď sa ich už hodná kopa nazbierala, zhovárajú
365 IX | odpovedá: „On ma pozdvihol na hodnosť vodcovskú, a dosť mi je
366 IX | cisár sľubuje grófstvo s hodnosťou i s majetnosťou. A či vieš,
367 XI | stará o domácnosť. Páni hodujú i pripíjajú na zdravie pánu
368 VII | požehnanie, a potom sa slávne hody v dome pána Václava začali.
369 VI | vám dal zdravia, štastia, hojného svojho požehnania.“ ~„Modli
370 III | ma veľmi, že ste sa v tak hojnom počte zišli, bo to je znak
371 IV | kričiac: „Zabi ho, zabi ho, holomka!“ i valí sa naňho. Böckl
372 VI | bradu hovoriac: „Prisahaj, holomok,“ i dobre ho zakváče, takže
373 IV | kedy-niekedy na to, ako jastrab na holuba, krivým okom zaškúli. ~Medzitým
374 VII | daktorí na ruky schytia i do hora vyzdvihnú, pričom sa on
375 XI | vojskom nemeckým a celé hordy sa sypú na miesto, kde ich
376 VII | krik, hluk zavýja, akoby horelo, takže nikdy nebolo, ani
377 XI | všetko ticho, ale sviece ešte horia po celom dome Stanislavovom. ~
378 XI | sa teda do kúta i zaplačú horko. ~Unavený Rákóci si ľahol
379 VII | nebol daktorých najväčšmi horliacich na stranu potiahol hovoriac: „
380 V | tam sedí pri pohárikoch v horlivom rozhovore.“ ~„Ba, na moju
381 V | nech vstane.“ ~Ale tu celá horlivosť ustala; každý sa chcel utúliť
382 VIII | ale schádza zemianstvo z horného vidieka i netrpezlive čaká
383 VIII | ale tento k insurgentom horno-uhorským priblížil, to sa títo viacej
384 III | vtrhol a ponáhľa sa búriť do horných stolíc milého nám kráľovstva
385 II | temnice vyskočilo a svojou horúcou žiarou pobozkalo šedivé
386 IV | chcem dodať ducha, aby nebol horší od svojho otca, starého
387 II | obzerá všetko ako starostlivý hospodár. Za domom naboku stojí malá
388 IV | Kapitán Böckl je uňho na hospode, býva veľmi veselý, vrtí
389 III | vám do Svätého Ducha na hospodu, pokiaľ dač neukončíme.
390 XI | odpočinok; pán Mikuláš zabáva hosťov, jeho pani ale sa stará
391 VII | mňa tak všetko podstúpiť hotoví boli, ako ja za vás umierať
392 VII | jeden za druhým prázdnia, a hovor, výskanie, spievanie ani
393 XI | sa to často; ľudia umelí hovoria, že je to vraj fatamorgána
394 IX | však to len sprostejším tak hovoríte, ale medzi nami, medzi štyrmi
395 II | mladé ženičky idú za nimi s hrabľami na pleciach, plachty okolo
396 V | vie pravotiť, ako čo by hrachom sypal. Požičiaš si sto zlatých
397 XI | Keď tak dlhý čas dobývanie hradieb poturňanských trvalo, stalo
398 XI | obec, dnes okr. Liptovský Hrádok. Hranovnica – Hranovnica –
399 VI | VI.~Pusté hory pri Hranovnici sa surmou ozývajú; medzi
400 II | miesta, na ktorých sa dakedy hrával. Pozrie na Tatry. Čelo ich
401 VI | vlečúc, odŕha, .tvárou mršti, hrbí sa, očima klipká a žmurká. ~
402 VII | ustavične vystatujúc sa, hlavou hrde potriasa. Pán Rákóci ho
403 XI | piesní, žil v 14. stor. a hrdinsky bojoval proti Turkom. ~dakoľko ...
404 VII | vytrúsiac pohárik, zavolal plným hrdlom: „Vivat Franciscus Rákóci,
405 VIII | kúri z dýmky svojej, tu hrdý zeman uhorský vysukuje fúzy
406 X | plač, oni sa ti vysmejú, hreš, a nabijú ťa i plakať ti
407 II | Nevidí ju už šuhaj, ale mokrá hriadka, vytlačené kroky na chodníku
408 II | krhličku, pokropí kvetné hriadky a zaspieva si: ~„Kvietky
409 II | pekne kvitne, obchádza okolo hriadok ako matka okolo dietok svojich. ~
410 VI | ty kujon; sám máš viac hriechov ako vlasov na hlave.“ ~„
411 VIII | kdeže si sa ty tu vzal, hriešna duša, či si z duba spadol
412 X | nemôže. Nuž, kdeže čo vezme hriešny človek, keď sa ti na poli
413 X | všetko, i nikto sa nad tebou, hriešnym človekom, nezľutuje. Nedávno
414 III | ho neodstúpim, čo by sa hrmen striel do jeho matere, tu
415 V | by sa do vás všetkých sto hrmených napralo, vy kujoni!“ ~„Pán
416 IX | zatriasa, i zaduní povetrie hrmotom hrozným. ~Ako klasy na poli,
417 V | Spiš nepriatelia zaujali i hrnú sa na nás ako šášky zo všetkých
418 III | rákoš, vresk, hukot, hluk. Hrnúci sa do stoličného domu zemania
419 V | Vtom sa všetci schytili i hrnuli sa do Potúrne, kde sa i
420 IX | alebo on vykope pre mňa hrob hlboký až naveky.“ ~„Mám,
421 V | onehdy vo Svätom Duchu stalo. Hrozné nám nebezpečie nastáva,
422 XI | zvalí, škrípuc zubami v hroznom preklínaní. – Preletí to
423 IX | medveď, i rúbe šabľou ako hrozný pomstiteľ. Ale pritom zabudnúc
424 XI | rozsršené hady. Všetko vzbudzuje hrúzu, a ľudia, od požiaru ohnivými
425 III | povzniesli, a ruvačka, krik, huk ako v pekle nastal. Hudba
426 III | tiež celý rákoš, vresk, hukot, hluk. Hrnúci sa do stoličného
427 II | brodiac sa po jarku, vyháňajú hus i na pašu. ~Starý, vysoký,
428 I | trápenie. Len mu uviaž: húžvu na krk a potom budeš mať
429 IX | premýšľa, pozerá do jasných hviezd, akoby od nich zvestovanie
430 IX | jemu sa sníva, i tratí sa v hviezdach, za tmavej noci svietiacich.
431 VII | Ja ťa naučím po kostole hvízdať!“ ~„Ale čože sa vám robí,
432 VIII | nej do sýtosti vyspať. – Hybaj a daj mi pokoj!“ I obrátil
433 VIII | páni bratia, vo meno božie hýbajme sa!“ zavolal – a tak zmizol
434 X | Hej, hej, ten Rákóci!“ ~„Hybajte, blázni, čo by ten tu robil?“ ~„
435 X | my chudobní ľudia len tak hynúť musíme a nikoho, nikoho
436 XI | neskoro, za ním do Trenčína, idúce na pomoc. I hrmia ešte delá,
437 II | pokryté a biely sneh sa ihrá v ľahkých obláčkoch, čo
438 III | III.~Vo Sv. Mikuláši je veľký
439 XI | kniežatmi. ~Illešházi – Mikuláš Illésházy (1653-1723), uhorský šľachtich.
440 XI | sedmohradskými kniežatmi. ~Illešházi – Mikuláš Illésházy (1653-
441 III | Carolus VI. D. G. Romanorum Imperator...“1 ~„Počkaj, postoj!“
442 IV | šepce, alebo keď sa jej ináčej zalieča; bo keď tomuto dačo
443 X | potom sa nemá človek nikde inde, iba k Pánu Bohu. obrátiť,
444 XI | kázal ľudu svojmu viac ako inokedy a s väčšou mocou udierať
445 XI | nemysliac na lesť nepriateľa, inou cestou prichádzajúceho,
446 VIII | poslúchať. Keď sa ale tento k insurgentom horno-uhorským priblížil,
447 III | Že mnohé vojny s Turci a inými národmi pokladnicu našu
448 III | bez konca-kraja, oči im iskria, ruky sa im trasú, akoby
449 X | ktorými je pokrytý, slabší. On iste pôjde touto cestou, vy ho
450 III | dačo ustanoviť. pokiaľ dáku istotu nemáme, lebo vidíte. že
451 IV | IV.~Popolavé obláčky sa na
452 IX | IX.~Pri Trnave sa rozložili
453 XI | rozchádzajú sa sčiastky po izbách domu, sčiastky do susedstva,
454 IV | sa páni osobitne v bočnej izbe zhromaždia i o všelijakých
455 XI | Stanislavovom. ~V bočnej maličkej izbičke sa zhovára Stanislav so
456 II | dakto byť musel. A šuhaj jak sa díva, tak sa díva – až
457 XI | medzi Petrom, Vavrišovom, Jakubovany a Konskou pusté trasoviská
458 II | plačkajúc a brodiac sa po jarku, vyháňajú hus i na pašu. ~
459 IX | Rákóci, premýšľa, pozerá do jasných hviezd, akoby od nich zvestovanie
460 VIII | od smädu, i od všetkých jazerných striel trpieť. Bratko, nech
461 XI | i tešil sa s ňou, s ňou jedinou po prvý raz v živote. Vie
462 I | Pomaly staručká mať prinášala jedlá, aby si synáčika obživila,
463 IX | odporníkov mečom ako rubač jedle na Tatrách, skáču hlavy
464 VIII | cestou, každý robí, čo chce; jedni sa cvičia vo zbroji, druhí
465 VII | Rákóci sa pokloní i na jednu, i na druhú stranu a takto
466 IV | jej nechcelo, i reči jeho jedným uchom dnu, druhým von púšťa. ~
467 I | radšej len mater poslúchol a jedol s veľkou chuťou. Pri večeri
468 VI | Stoj!“ ~„Pochválen buď Pán Ježiš Kristus,“ vypovie žobrák
469 X | Nedávno mi kuruci ostatné dva junce zajali, potom prišli Nemci,
470 IX | smrť všade nerozmáhala, kade kroky jeho postupujú. –
471 IX | iného nehľadia, lenz človeka kaliku urobiť!“ – “Hej, veru si
472 XI | začalo organizovať povstanie. Kalinčiak spomína Sedmohradsko ako
473 XI | ľud jeho na ne, ale ako kamenec nebeský sa sypú gule zhora.
474 IX | pod holým nebom na veľkom kameni pri šiatri svojom zavalenom.
475 III | si tvár dlaňou i sedí ako kamenný stĺp A zemianstvo poznovu
476 IX | nahovorili, aby sme sem kapali!“ – “Jaj, jaj, ruka moja!“ – “
477 III | aby sme vôľu kráľa nášho Karola VI. počuli, a teší ma veľmi,
478 XI | ňom ani cisárom nanútená katolícka výchova v Čechách. Po prejavoch
479 III | sme páni a nedáme si do kaše dúchať – nech oni odstúpia –
480 VI | Levoče poslané vojsko, aby každé spojenie medzi Muráňom a
481 IV | nezaseješ, už ti on musí byť pri každej pletke, všade, kdekoľvek
482 III | šabľami a zastavujúc sa pri každom zemanovi i hovoriac mu hneď
483 III | od všetkej dane, aby bol každú chvíľu za svojho kráľa umierať
484 II | dákosi pustá stojí, iba kde-kde ružička hlávku pozdvihuje.
485 IX | teraz už oko len ťažko uvidí kde-tu zúfanlivého vojaka, smrť
486 I | nech som dobrý, bude sa mu kečka pariť.“ ~„Pán Rákóci sa
487 VI | dolného konca. Či ste už kedy boli, mladí páni, v Štrbe?“ ~„
488 IV | ho plno. Stanislav pozrie kedy-nekedy na krásnu susedku, ktorá
489 IV | a tak mu opadli krídla i kedy-niekedy na to, ako jastrab na holuba,
490 II | zhliadnuc ho, utíchlo, a len kedy-tedy naň očkom zahodiac, chytrým
491 X | Bože môj drahý, úprimný, kedyže to len lepšie bude na tom
492 VIII | muž vystrčil hlavu spod kepienka, poznal priateľa, skočil
493 VIII | zas zívajú a do svojich kepienkov sa zahaľujú. ~Vtom príde
494 IX | hlasy ozvú, v čom sa on, za ker sa utúlivší, hlasy Očkaja
495 X | ruky vytrhnú, ktorú do úst kladieš. Ty rob, čo chceš potom,
496 VII | druhý už ledva hľadí, tretí kľaje, štvrtý rozmýšľa i klipká
497 IX | povetrie hrmotom hrozným. ~Ako klasy na poli, kosci podsekávané,
498 IX | vojskom sa ale začínajú mysle klátiť, takže jeden zavolá: „Ale,
499 I | nač je to? Zosním šabľu z klinca a nauč ho móresu, bo len
500 X | sedliaci sa ho, zložiac klobúky, pýtajú: „Ale, mladý pán
|