1205-klobu | knaz-noha | nohac-prich | prici-udatn | udeli-zmras | zmrtv-zupan
bold = Main text
Cap. grey = Comment text
1501 XI | či z osobitných vlastných príčin. Nad Potúrňou sa pyšne vypínajú
1502 VIII | Ale pomysli, dieťatko, prídem ti domov, nuž sa ti tu začnú
1503 XI | ako predtým nebude, kde príduc domov, pohliadol, čo sa
1504 XI | udalostí v povesti a skutočného priebehu povstania autor opísal bitku
1505 VI | ľudia si dúchajú do dlaní i priehrštia, i otriasajú si zmeravené
1506 XI | Potúrňou i od Vavrišova silné priekopy, lebo Böckl prichádza zase
1507 III | medzitým sa skoro všetko prihrnuvšie, i volá: „Veď ti mi dáme
1508 VII | sami požiadali, aby som vás prijal do vojska svojho. A preto
1509 VIII | nepohnute, akoby ho k zemi prikoval, bo ho Rákóci už naučil
1510 V | capím, že sa hneď na ňu prilepíte. Ja cudzincom slúžiť nejdem,
1511 I | pospomínajú. ~Pomaly staručká mať prinášala jedlá, aby si synáčika obživila,
1512 I | bude kráľovský list čítať, prinesený od vojenského kapitána,
1513 VIII | duba spadol a či ťa búrka priniesla, veď ťa tu už od dakoľko
1514 V | odpor postaviť, a tak sme prinútení utiecť sa k pánu Rákócimu,
1515 XI | úspechy Rákócziho v Uhorsku prinútili cisársku stranu posilniť
1516 VII | druhej izby. Tu sa ešte pripíja, poháre sa jeden za druhým
1517 XI | domácnosť. Páni hodujú i pripíjajú na zdravie pánu Rákócimu
1518 I | starí sluhovia a plačúcky pripomínajú služby svoje, mladému pánovi
1519 VII | ste i na život, i na smrť pripravení boli, bo darmo, ľudia sme
1520 VI | Ach, nuž čože by ja prisahal, veď ani neviem, o čom vec
1521 VII | kde mu celé zemianstvo prísahu vernosti a poslušnosti zložilo
1522 XI | tam na pomoc svojim. Böckl priskočí a zaryčí: „Došiel si cieľa,
1523 III | naostatok ani do stolice prístupu nedajú! Vyochládzaj ho,
1524 V | musí mať ten, komu ju on prisúdi. – A či je to nie len svet
1525 VII | čiapku si nabok k uchu pritlačí a ustavične vystatujúc sa,
1526 VIII | svoju – Stanislav smutne pritúli k sebe drahú svoju, i matičku
1527 I | odišiel. Hladká ho po hlave, prituľuje ho k srdcu a mazná sa s
1528 I | syn dobrú nevestu do domu privedie, keď domov príde, a nebude
1529 IX | ktorá každého navnivoč priviesť musí; a mne život môj milší
1530 IV | si sadne na kôl i nazad privoláva predošlé dni. ~Tak sa pomaly
1531 III | nášho dovolenia, daň bez privolenia krajiny – to nikto nikdy,
1532 XI | 1514. Neskôr účastníci a prívrženci povstania Thökölyho (1673-
1533 III | to je znak vašej lásky a privrženosti k veciam pospolitým. Teraz,
1534 I | od vojenského kapitána, priševšieho k nám na exekúciu. Ale nech
1535 IX | že sú ti nie ku golieru prišití.“ ~Rákóci pokývol, Václav
1536 X | dva junce zajali, potom prišli Nemci, aby som, im ich veci
1537 V | keď sme uňho straniva tých procesov boli, že Nemci z nás chcú
1538 VIII | Úbohá starká matka objíma i prosí syna, aby ich, slabé ženy,
1539 X | pýtajú: „Ale, mladý pán prosíme vás pekne, nehnevajteže
1540 VIII | ešte ani len neosmelí ho prosiť, aby doma zostal, pričom
1541 IX | hlavného vodcu i pracuje ako prostý vojak, smrť nesúc nepriateľovi;
1542 III | vysmieva! Sem ho, sem medzi prsty!“ – A tu ruvačke ani konca,
1543 III | neľúbi, že si Böckl skoro na prvšie miesto zasadol, ale župan
1544 IX | Václav, až iskry z nich pršiace vôkol a vôkol strach rozširujú;
1545 V | ostríš a tvoj pán ťa ako psa na svorke vodí, i čo by
1546 VI | jedno, či nám tak, lebo tak psotu trieť; už my to, chudobní
1547 V | nemu príde, dobreže ťa so psy nevyženie; preto sme mu
1548 II | kvety, ale teraz dákosi pustá stojí, iba kde-kde ružička
1549 III | sa zemianstvo ako jastrab pustí do Böckla; tento ale so
1550 VIII | aby mana dakoľko dní domov pustil, a on sa ti nadul a povedal,
1551 VIII | keď ma nechcel dobrovoľne pustiť, šiel som nasilu. – Nuž
1552 XI | len hučí, oheň z diel i pušiek sa liští a ožiaruje celý
1553 IV | jedným uchom dnu, druhým von púšťa. ~Za zimných večerov sú
1554 XI | dávno tu zhynulí bojovníci, púšťajúc sa v ohnivej podobe svojej
1555 X | sa ho, zložiac klobúky, pýtajú: „Ale, mladý pán prosíme
1556 XI | príčin. Nad Potúrňou sa pyšne vypínajú valy, a Rákóci
1557 I | koho len chcel mlátiť a rabovať, čo sa mu len zachcelo.“ ~
1558 IV | vypravované. ~Práve dnes prišiel rad na pána Mikuláša dávať vo
1559 IV | na Stanislava obzrie, i rada by nevravela vidiac, že
1560 VIII | celé vojsko v mihu oka v radoch stojí. Rákóci s mnoho pánmi
1561 XI | líčko sa už začervenalo radosťou. Milý prišiel z bojov a
1562 IX | nepovedal, a nechceli ste radu múdreho človeka počúvať,“
1563 I | Bočkaym, Betlenovi, Tökölim a Rákóciovcoch, čo na otca pôsobilo, že
1564 XI | Tisy hýbe – František II. Rákóczi (1676-1735), syn sedmohradského
1565 XI | čaty poslal sultán na pomoc Rákóczimu ako spojencovi proti Habsburgovcom. ~
1566 XI | východisko odboja preto, lebo Rákócziovci bývali dotiaľ sedmohradskými
1567 III | ulici je ešte tiež celý rákoš, vresk, hukot, hluk. Hrnúci
1568 VII | sa už hýbe od Prešporka s Rakúšany; treba nám je teda, aby
1569 X | pozor má pyšný, hoc teraz od rán, ktorými je pokrytý, slabší.
1570 II | dnuká vošmyklo. Jej biele ranné hábky sa len tak zahrávajú
1571 VII | potľapkáva, a on sa teší a rastie od radosti, súc tým na koňa
1572 I | že od radosti až do neba rástol a kvitol, že takého syna
1573 IX | ktoré predtým, ako keď rieka vystúpi zo svojho koryta,
1574 I | nevzpiera, obidným hlasom riekla: „Och, Bože môj, veď vy
1575 III | vojsku, aby odstúpilo. Potom riekne županovi: „Prosím vás, páni,
1576 VIII | slúžiť nejdem. On mi na to riekol: „No nič sa nebojte, pán
1577 XI | VI. – (1711-1740), cisár rímsko-nemecký, kráľ český a uhorský, ním
1578 III(1)| VI. Z božej milosti cisár rímsky ...
1579 III | Tam sa páni prechádzajú po rínku, brnkajú šabľami a zastavujúc
1580 X | ktorú do úst kladieš. Ty rob, čo chceš potom, plač, oni
1581 XI | nevinne zahynulým poctu robiace; na jar zas, keď začínajú
1582 I | vraví že mu kuše zo šindľa robieval, a bohviečo tam všetko pospomínajú. ~
1583 X | Hybajte, blázni, čo by ten tu robil?“ ~„Hm, veď nám povedal
1584 IV | veľkých miest, o svojom stave, rode, predkoch, a k tomu si vždy
1585 II | zemianskych a sedliackych rodín. Slnce zasvietilo aj na
1586 I | priblížil ku Svätému Duchu, rodnej dedine svojej, prišiel k
1587 VIII | svet jeho, už ti mu také rohy narástli, že chce nimi každého
1588 I | radostne pozerá; už ho od dvoch rokov nevidela, čo ostatný raz
1589 XI | Stalo sa to na Všechsvätých roku 1709. ~* ~Nepoznať už viacej
1590 I | Stanislav, čo pred dvanástimi roky. A on ani otcovi neodporuje,
1591 III | Nos Carolus VI. D. G. Romanorum Imperator...“1 ~„Počkaj,
1592 XI | poľný, napojený studenou rosičkou, lebo milý jej odhodil všetko
1593 VIII | poznal priateľa, skočil na rovné nohy i s veľkým podivením
1594 XI | pomaly ale von odchodia i rozchádzajú sa sčiastky po izbách domu,
1595 II | rozkazy sluhom i slúžkam rozdeľuje – slovom, obzerá všetko
1596 IX | rúti sa na nepriateľa ako rozdráždená búrka na horách; Stanislav
1597 I | vykrútim.“ ~A starý sa tak rozhneval, že by sa bol až do božieho
1598 XI | a tiahli hore Považím. V rozhodujúcej bitke s kurucmi sa stretli
1599 V | pri pohárikoch v horlivom rozhovore.“ ~„Ba, na moju hriešnu
1600 IX | lieta medzi nimi, kričí ako rozjedovaný medveď, i rúbe šabľou ako
1601 VII | ticho!“ ~„Nuž a ktože nám rozkáže!“ ~„Pán Rákóci rozkazuje,“ ~„
1602 X | stôl, „a vykonajte, čo vám rozkážem.“ ~Kážte, kážte, pán urodzenký,
1603 VIII | leží vojsko Rákóciho ako rozliate more; Mikuláš Berčéni a
1604 IX | IX.~Pri Trnave sa rozložili vojská i Rákóciho, i Hajsterove;
1605 VII | hľadí, tretí kľaje, štvrtý rozmýšľa i klipká očima nakrivo ako
1606 IV | odvádzať.“ ~„I,“ zakričal rozohnený Böckl, „pred celým zhromaždením
1607 XI | Svätého Ducha.“ ~Potom sa rozostavili stráže vôkol a vôkol a zemianstvo
1608 IV | fokošmi a skalami. Ľahko je rozoznať biely plášť, ľahko strieľať
1609 XI | mocou udierať na valy. Ako rozpajedené sršne sa sype ľud jeho na
1610 IV | teba uderilo!“ zakríkne rozpajedený pán Václav. „Nuž ale sa
1611 IV | pána, ustavične ako strela, rozpráva jej o svojich skutkoch,
1612 X | si zas za stôl posadali, rozprávajúc už omnoho veselšie ako predtým.
1613 I | všetko len krátko odpovedal a rozprával dačo zo svojho školského
1614 IV | bo znal im tak všeličo rozprávať, že to bola len milá vec
1615 IX | ako včely na všetky strany rozpŕchnu, čo im nohy stačia. Prenasledovníci,
1616 XI | Stanislav, kde je mladosť tvoja? Rozrúbali ťa Nemci na kúštičky i s
1617 XI | všetko varí; iskry kypia ako rozsršené hady. Všetko vzbudzuje hrúzu,
1618 IV | hoc v tmavej noci doňho. Roztratené zemianstvo sa skrýva i z
1619 III | čítajte nám tak, ako my rozumieme!“ ~„Dobre máte, pán brat,
1620 VIII | jednom kúte sa ešte ľudia rozvaľujú i naťahujú sa, až im kosti
1621 IX | pršiace vôkol a vôkol strach rozširujú; zaseká zubami, zavolá strašne,
1622 IX | rúbe odporníkov mečom ako rubač jedle na Tatrách, skáču
1623 I | do sveta hľadať a budeme rúbať až radosť! Dobre, dobre,
1624 IX | sem kapali!“ – “Jaj, jaj, ruka moja!“ – “Ešte by nás tu
1625 I | spomína tie časy, keď ho na rukách nosieval, druhý povedá,
1626 IX | sa ako rozdráždené sršne rútia na seba. Rákóci lieta na
1627 IV | opierajú sa proti zemianstvu, rútiacemu sa na nich so šabľami, kosami,
1628 IV | zakríkne Böckl i chce sa rútiť na starého Václava; ale
1629 III | nad hlavy povzniesli, a ruvačka, krik, huk ako v pekle nastal.
1630 III | sem medzi prsty!“ – A tu ruvačke ani konca, ani kraja, až
1631 III | v stoličnej palote nová ruvanica strhla, keby sa pán Illešházy
1632 III | umĺkla; všetko sa hrnie k ruvanici. ~Vtom sa na obloku stoličného
1633 IV | nezasluhujem.“ ~„Zasluhujete, ruža moja, zasluhujete, a ja
1634 II | pustá stojí, iba kde-kde ružička hlávku pozdvihuje. Poznať,
1635 II | mladé švárne dievča sa ako rybka dnuká vošmyklo. Jej biele
1636 XI | ktorou útočil veľmi obratne, rýchlo a smelo, pre čo ho nazvali „
1637 II | nieto a že stará pani radšej sadí a obstaráva iné zeliny ako
1638 X | opýtať chceli.“ I zase si sadli k stolu mladý pán ale, vyjdúc
1639 IX | plukov, vidíš neporiadok, samopaš, sebevôľu, ktorá každého
1640 II | dlhšie pozerať mohol. Ale samopašné dievča otáčalo očami zôkol-vôkol
1641 IV | biele pohlavie a tu nájde samú vľúdnosť k sebe. Panenky
1642 I | nazdá, chudera, že je to ten samý Stanislav, čo pred dvanástimi
1643 VIII | aby sme poslúchali ním samým nám daných vodcov, a my
1644 V | cudzí. ~„Páni bratia, už sa schádzajú páni, už je čas!“ zakričí
1645 X | tak mätie – nuž ten, čo ho schytať máme – ale totok, ozvoci,
1646 V | zakričí dakto. Vtom sa všetci schytili i hrnuli sa do Potúrne,
1647 VIII | ako povodeň; neporiadok, sebevôľa, bezuzdnosť, neposlušnosť
1648 III | ulici snuje a zazerá na sebevoľné zemianstvo, naň tiež len
1649 VII | si, pán brat, zapite.“ ~A sebevoľník, vytrúsiac pohárik, zavolal
1650 IX | vidíš neporiadok, samopaš, sebevôľu, ktorá každého navnivoč
1651 VIII | Slováci, všetko sa to medzi sebou mieša, každý ide svojou
1652 IV | zavreštia na ulici, za okamženie sedia železníci na koňoch i opierajú
1653 VIII | veru lepšie doma pod pecou sedieť, ako takto bojovať; lepšie
1654 XI | pravdepodobne z čias Dóžovho sedliackeho povstania r. 1514. Neskôr
1655 II | bývalisko viacej zemianskych a sedliackych rodín. Slnce zasvietilo
1656 X | zôkol-vôkol, i priblížil sa k sedliakom. Počúval, čo hovorili, a
1657 VIII | vedú. Tam pozerá ohorený Sedmohradčan, pozerá vôkol po krásnych
1658 I | zástavy. On sám príde zo Sedmohradska o dakoľko mesiacov do Liptova.“ ~„
1659 VIII | množstvo svojich spojencov. – Sedmohradské vojsko stojí nepohnute,
1660 XI | Rákóczi (1676-1735), syn sedmohradského kniežaťa Františka l. Rákócziho,
1661 XI | povstanie. Kalinčiak spomína Sedmohradsko ako východisko odboja preto,
1662 IX | prostriedku svojich dakoľko sedmohradských plukov i rúti sa na nepriateľa
1663 XI | Rákócziovci bývali dotiaľ sedmohradskými kniežatmi. ~Illešházi –
1664 IX | odkupujúceho. Rákóci len seká a tlčie, Stanislav stojí
1665 IX | sa obe krídla k Nemcom i sekajú ich; ale pomaly sa tak odtrhli
1666 VI | na druhého i strácajú ho sem-tam. Jeden mu z pliec tanistru
1667 XI | Poľska. R. 1703 vrátil sa na severovýchodné Slovensko, kde sa v máji
1668 XI | vetrík, od Kriváňa zaviavší, sfúkne ich, neurobí koniec vojne
1669 VIII | chceme.“ ~Vtom sa začalo silne trúbiť a bubnovať, i celé
1670 XI | Potúrňou i od Vavrišova silné priekopy, lebo Böckl prichádza
1671 XI | v mihu oka zdrúzgať moc silného nepriateľa, predsa je všetko
1672 IX | nádeju, pán môj, mocné sú sily naše,“ prehovorí Stanislav, „
1673 XI | pení hnevom a Stanislav skáče sem i tam na pomoc svojim.
1674 IX | rubač jedle na Tatrách, skáču hlavy ako makovice, ľudia
1675 IX | nemôžu. ~Rákóci ale ako skala stojí v prostriedku svojich
1676 IV | šabľami, kosami, fokošmi a skalami. Ľahko je rozoznať biely
1677 III | vstrčil. A či ju my máme skladať? Prečože naši predkovia
1678 VII | ako zajac, piaty hľadí do sklenice, či je ešte niečo v nej. ~
1679 X | stolom i popíjajú si zo skleničiek, pred nimi stojacich. ~„
1680 IV | zahodí, hoc hneď nato ho sklopí, z čoho vídať, že jej to
1681 VIII | utrápenú, vybehne na dvor, skočí na koníka, utrie si slzy,
1682 VIII | kepienka, poznal priateľa, skočil na rovné nohy i s veľkým
1683 VII | je teda, aby sme sa čím skôr pobrali!“ ~„Dobre, dobre,
1684 IV | Roztratené zemianstvo sa skrýva i z kútov na vojsko nápady
1685 IX | nebeský, i ako stotisíc hromov skučí povetrie od vzdychania umierajúcich,
1686 V | proti nemu bola. – A že je skúpy a pyšný? – Hej, neľutuje
1687 IV | rozpráva jej o svojich skutkoch, o vojnách, o Viedni, o
1688 XI | sledu udalostí v povesti a skutočného priebehu povstania autor
1689 VIII | objíma i prosí syna, aby ich, slabé ženy, nenechával; ba i starému
1690 III | nemáme, lebo vidíte. že sme slabí bez pomoci, a Haister sedí
1691 VIII | sa nesvedčí dávať najavo slabosť svoju pred ženami, zavolá: „
1692 XI | ešte verným svojim hoc je i slabý, a Stanislav navlas vyplňuje
1693 X | rán, ktorými je pokrytý, slabší. On iste pôjde touto cestou,
1694 II | nad nimi vypína. Tak venčí sláva čelo nepremoženého, čo v
1695 III | takto začne: „My Karol VI. slávnemu zemianstvu liptovskému pozdravenie: ~
1696 XI | svojej moci a slávy. Podľa sledu udalostí v povesti a skutočného
1697 VI | človeka, sa strácajúc i ako slimák sa vlečúc, odŕha, .tvárou
1698 IV | žalúdku leží, prežierajú sliny i fučia od hnevu; on ale,
1699 II | Vojde, rukou si oči od slnca zastierajúc, a pozerá na
1700 II | tvárička sa len tak ligoce od slniečka, a taká je červená ako makový
1701 VII | Prešporku odtiahol, tak Rákóci slobodne prešiel cez Spiš do Liptova,
1702 III | Fridricha Vilhelma Böckla, slobodného pána z Čavy, slávneho pluku
1703 III | nemáme. A či sme my nie slobodní? – Títo nám tu chcú slobodu
1704 V | peňazí dosť. Pod ním je vraj slobodno brať, čo len zachceš, a
1705 III | má zeman ta veľké práva a slobodný je od všetkej dane, aby
1706 III | vašich zemanov! – Po týchto slovách sa vzbúri celé zemianstvo,
1707 VIII | Turci, Valasi, Srbi, Maďari, Slováci, všetko sa to medzi sebou
1708 I | pozerali na posvätné vrchy Slovákov. Pozrel šuhaj na kolísku
1709 V | obrazenie! Môj syn zná nielen slovami sa oháňať, ale i robiť –
1710 II | sluhom i slúžkam rozdeľuje – slovom, obzerá všetko ako starostlivý
1711 VIII | daných vodcov, a my sme mu to sľúbili; ale Berčéni sa ti už nazdáva,
1712 IV | miesto toto mnoho zábavy sľubovalo. Domáca dcéra pomáhala matke
1713 IX | on môže odmeniť? A cisár sľubuje grófstvo s hodnosťou i s
1714 V | chcú sedliakov porobiť. Sľubujú vám peniaze, hovorili oni,
1715 I | psi na dvore zaštekali a sluha prišiel neznámemu otvoriť.
1716 II | schádza a starý Václav rozkazy sluhom i slúžkam rozdeľuje – slovom,
1717 VII | i vášmu dobru posvätil, slušne je teda, aby ste ma bez
1718 XI | cisárskym a bol v ich vojenských službách. R. 1710 ho kuruci zajali
1719 II | pevne a nepohnute stojí v službe za vec dobrú. ~Na susedovej
1720 I | sluhovia a plačúcky pripomínajú služby svoje, mladému pánovi dakedy
1721 VI | A komu by ste vy radšej slúžili?“ ~„Ach, nuž všetko nám
1722 XI | Turkov V kuruckom vojsku slúžilo veľa cudzinoov. Turecké
1723 II | Václav rozkazy sluhom i slúžkam rozdeľuje – slovom, obzerá
1724 XI | Uhliadnuc žiaru plamennú i slyšiac krik vojny vo Svätom Duchu,
1725 VIII | Zbohom!“ I vypadne im slza z očí, bo zrak ich nevidí
1726 VIII | ako tu i od hladu, i od smädu, i od všetkých jazerných
1727 IV | Böckl len i ďalej fačkuje, i smeje sa, že ho naostatok Anička,
1728 IX | nepáčia, neosmelia sa dákosi smele pohliadnuť ani na teba,
1729 VII | Mikuláša, lebo si zamiloval smelého Stanislava, takmer pol vidieka
1730 XI | veľmi obratne, rýchlo a smelo, pre čo ho nazvali „Bleskom“
1731 V | teraz sa mi páčiš, bo máš smelosti za všetkých.“ ~„Obrazenie,
1732 VII | začínam, len k vášmu dobrému smerovať má.“ ~„Ach, moja duša, vaša
1733 VIII | sa ti tu začnú naše ženy smiať, že vraj dajtimibože za
1734 X | daj, a keď nemáš, ostatnú smidku ti z ruky vytrhnú, ktorú
1735 IX | vojaka, smrť svoju desiatimi smrťami odkupujúceho. Rákóci len
1736 XI | zemou zrovnaná i neušla tam smrti ani len jedna živá duša.
1737 VIII | tečú po bielej tvári, i smúti jej srdce, bo sa ešte ani
1738 VIII | domácnosť svoju – Stanislav smutne pritúli k sebe drahú svoju,
1739 IX | tu uchytí Stanislav uzdu smutného koníka Rákóciho i ubieha
1740 XI | obkaličeli, a tak im je smutno za starým pánom, s ktorým
1741 VIII | doba odchodu sa približuje, smútok zaujíma všetky dobré srdcia,
1742 IV | zastanú si nad krajinou, i sniežik ľahký ako páper, biely ako
1743 XI | susedstva, kde každý, ako môže, snom občerstvuje unavené údy,
1744 III | Plno vojska sa po ulici snuje a zazerá na sebevoľné zemianstvo,
1745 VII | predsa len s mojimi zlatými sny na ľade zostanem.“ Ale hnev
1746 XI | Uhorsku, ktorí sa búrili proti sociálnemu, národnostnému a náboženskému
1747 X | druhý, „múky ani za mak, soli ani za štipku niet doma,
1748 IX | postupujú. – Naposledok spadne z koňa, šabľa mu vypadne
1749 VIII | hriešna duša, či si z duba spadol a či ťa búrka priniesla,
1750 I | ale keď sa zodvihnete zo spania vášho, keď slnce zasvieti
1751 I | nebol prosil, aby ho pustili spať.~~
1752 VIII | krásnych dolinách, tam si spieva čiernooký Srb pesničku o
1753 VIII | tam idú na poľovačku, iní spievajú, iní zas chodia po dedinách
1754 II | majúc, ustavične hovoriac a spievajúc, akoby im nič nechybelo.
1755 I | Vysoké Tatry, vlasť moja, už spíte a driemete v tichote, nedbajúc
1756 XI | Hranovnica – Hranovnica – spišská obec, dnes okr. Poprad. ~
1757 II | začínalo. Slniečko spoza spišských hôr ako väzeň z temnice
1758 IV | obláčky sa na nebi zbiehajú i spojac sa, ubiehajú ďalej a ďalej;
1759 VIII | prehliada množstvo svojich spojencov. – Sedmohradské vojsko stojí
1760 XI | sultán na pomoc Rákóczimu ako spojencovi proti Habsburgovcom. ~pri
1761 III | Rákócimu, ktorý teraz v spojení s Turci zo Sedmohradskej
1762 VII | je na svadbu. povolané. I spojil kňaz Stanislava s Aničkou,
1763 XI | západoeurópskych bojíšť. Potom sa spojili a tiahli hore Považím. V
1764 I | neodchádza – a tak je s ním spokojný i otec i matka. Prichodia
1765 IV | ale sa smiali, i žartovali spoločne. Obzvlášte ale Stanislav
1766 III | do Böckla; tento ale so spoločníkmi svojimi, vidiacimi. že to
1767 X | chyže, za chvíľu uháňa so spoločníkom svojím, až sa tak práši. ~
1768 IV | bez nej žiadneho života v spoločnosti nieto.“ Starej panej sa
1769 VII | rád vidím!“ ozve sa hlas spomedzi zhromaždených. ~Rákóci sa
1770 XI | vykladať a vyčitúvať i spomínať, aká bola nebožká dobrá
1771 III | niekoľko mesiacov na každý spôsob tritisíc zlatých zloženo
1772 XI | dušičky tu bez poslednej spovedi, bez pohrebu v strašnom
1773 II | bežalo, akoby nič nebolo spozorovalo. – Nevidí ju už šuhaj, ale
1774 VIII | Berčéni a Očkaj najvyššiu správu nad ním vedú. Tam pozerá
1775 VIII | i zrakom milých svojich sprevádzajúci šepotajú: „Zbohom!“ I vypadne
1776 VIII | zavolal – a tak zmizol celý sprievod, pričom po záhumniach hľadiaci
1777 IX | tretí povedá, „však to len sprostejším tak hovoríte, ale medzi
1778 II | sa nebeské obláčky dolu spustili a ovenčili hlavu šedivého
1779 VIII | tam si spieva čiernooký Srb pesničku o kráľovičovi Markovi,
1780 VIII | budúcnosti chová. Turci, Valasi, Srbi, Maďari, Slováci, všetko
1781 XI | Marko – historická postava srbských ľudových bohatierskych piesní,
1782 XI | ale on zná i úprimnosť srdca tam, kde je pre ňu miesto,
1783 VIII | smútok zaujíma všetky dobré srdcia, majúce utratiť iných svojich. ~
1784 I | po hlave, prituľuje ho k srdcu a mazná sa s ním, lebo sa
1785 IV | Stanislavovi je to tiež nie po srsti, a tak mu opadli krídla
1786 IX | strany rozpŕchnu, čo im nohy stačia. Prenasledovníci, nemeckí
1787 XI | Na jar r. 1708 začali sa sťahovať na Slovensko cisárske vojská
1788 IV | Obzvlášte ale Stanislav sa stal dnes miláčikom všetkých,
1789 XI | toho, kde sa veci tieto stali. Na deň Všechsvätých počuť
1790 IX | telo jeho. ~Rákóci opúšťa stanovisko hlavného vodcu i pracuje
1791 VI | opýtajte, oni sa do toho starajú; chudobný človek je rád,
1792 II | jeho, ako hlava šedivého starca biele je čelo jeho; ale
1793 VIII | slabé ženy, nenechával; ba i starému Václavovi tiež slzy v očiach
1794 I | bol celý dom na nohách. Starký otec, ktorý za najväčšiu
1795 VI | sa u nás všetko len pri starom mätie. A nuž čože my, chudobní
1796 II | slovom, obzerá všetko ako starostlivý hospodár. Za domom naboku
1797 IX | myseľ tvoja je naľakaná starosťou o život môj. Neboj sa nič;
1798 I | všetko pospomínajú. ~Pomaly staručká mať prinášala jedlá, aby
1799 XI | obkaličeli, a tak im je smutno za starým pánom, s ktorým vždy spolu
1800 VII | do jednej, pán Rákóci so staršími do druhej izby. Tu sa ešte
1801 X | viacej za to i peňazí, i statku, i zeme. Či viete?“ ~„Dobre,
1802 VIII | posteľou –to nie je pre statočného človeka; u nás sa ani psi
1803 III | predkovia krv vylievali ako statoční zemania? Či nie preto, aby
1804 VIII | zabil, je taká ako železo, a statočný človek ešte rád musí byť,
1805 X | Choďte do pekla, čo máte statočných ľudí na ceste zastavovať?
1806 IX | tni a rúb, i budeš tak statočným kurucom ako tvoji predkovia,
1807 VIII | vždy pri boku Rákóciho stávajúcim, a má ho utratiť prvej,
1808 XI | pánom, s ktorým vždy spolu stávali i v šťastí, i v nešťastí;
1809 XI | trasoviská kde dakedy Svätý Duch stávať mal, i prechoval nám pamiatku
1810 VIII | naťahujú sa, až im kosti vo stavcoch praštia, v druhom zas zívajú
1811 IV | veľkých miest, o svojom stave, rode, predkoch, a k tomu
1812 I | Vidíš tamto tú šabľu na stene? Tú môj ded dostal od pána
1813 V | môj hriešnu dušu tak o tú stenu capím, že sa hneď na ňu
1814 III | nebol zo stolca pozdvihol, stiahnuc obrvy a zmraštiac čelo,
1815 XI | Liptova so svojím ľudom, už či stíhajúc Rákóciho, či z osobitných
1816 III | Vo Sv. Mikuláši je veľký stisk ľudu. Tam sa páni prechádzajú
1817 VI | skočia od ohňa a volajú: „Stoj!“ ~„Pochválen buď Pán Ježiš
1818 X | zo skleničiek, pred nimi stojacich. ~„Ach, Bože môj drahý,“
1819 V | nemáte, za to vám tiež stojím. Veď sa ti ten tak vie pravotiť,
1820 I | Mladý šuhaj, vstanúc od stola, pozeral šable, na ktorých
1821 III | sa pán Illešházy nebol zo stolca pozdvihol, stiahnuc obrvy
1822 III | ponáhľa sa búriť do horných stolíc milého nám kráľovstva uhorského.
1823 V | vynájsť, a čo by hneď celá stolica proti nemu bola. – A že
1824 III | celý zbor, a bola by sa i v stoličnej palote nová ruvanica strhla,
1825 IV | vyradovaný ju posadí na stolicu, ustavične jej poklonky
1826 X | Dvaja si zasadli za dlhým stolom i popíjajú si zo skleničiek,
1827 X | chceli.“ I zase si sadli k stolu mladý pán ale, vyjdúc von
1828 XI | bohatierskych piesní, žil v 14. stor. a hrdinsky bojoval proti
1829 VI | vojaci jeden na druhého i strácajú ho sem-tam. Jeden mu z pliec
1830 VI | hneď, keď zbadá človeka, sa strácajúc i ako slimák sa vlečúc,
1831 IX | nich pršiace vôkol a vôkol strach rozširujú; zaseká zubami,
1832 XI | môjho, nazdajúc sa, že my od strachu utekáme, i nemysliac na
1833 IV | ďaleko za hory, za vody a straka si sadne na kôl i nazad
1834 V | Okoličnom, keď sme uňho straniva tých procesov boli, že Nemci
1835 VIII | oblak prachu ukazuje, ktorou stránkou odišli. ~Pod Žilinou leží
1836 IX | jeho ho ženie ku Váhu, i stratí sa myseľ v šumiacich po
1837 XI | cisárski mali oveľa väčšie straty. Kuruci boli vtedy na vrchole
1838 IX | koni i volá, dáva rozkazy, strašlivá hudba zahučí zase i zase,
1839 IX | rozširujú; zaseká zubami, zavolá strašne, zakričí hrozne, až sa všetko
1840 XI | poslednej spovedi, bez pohrebu v strašnom ohni zahynuvšie. ~Bibliografické
1841 XI | vraždia za tmavej noci pri strašných požiaroch. ~Rákóci ušiel
1842 IX | rukou nehýbal, nevyvíjal strašným mečom, i keby sa smrť všade
1843 IX | nepriateľa!“ ~A Stanislav letí so strašnými rozkazy, bo chce Rákóci
1844 XI | Potom sa rozostavili stráže vôkol a vôkol a zemianstvo
1845 IX | von pri šiatri, bdie na stráži s mesiačikom bledým, priateľom
1846 III | stoličného domu zemania naschvál strcajú vojakov a títo zase zemanov,
1847 VIII | narástli, že chce nimi každého strcať. Ja som prišiel k nemu pýtať
1848 IX | pomaly sa tak odtrhli od stredu svojho, kde Rákóci rozkazuje;
1849 IV | domového pána, ustavične ako strela, rozpráva jej o svojich
1850 XI | predsa je všetko daromné, bo streľba zhora len hučí, oheň z diel
1851 IX | vietor na Tatrách, odhodiac strelivo, i na nepriateľa, i na zradcov
1852 XI | rozhodujúcej bitke s kurucmi sa stretli 3. aug. 1708 pri Trenčíne,
1853 IV | jeho, bo keď ju má na ulici stretnúť, to ju radšej obíde ako
1854 VIII | zaopatriac; medzitým som sa stretol s pánom Rákócim, ktorý mi
1855 III | stoličnej palote nová ruvanica strhla, keby sa pán Illešházy nebol
1856 XI | zabrnčia šable, krik strašný sa strhne. Stanislav sa schytí, vezme
1857 III | preto, aby sa všetkých daní striasli? A ešte nám tu dakoho na
1858 VIII | bolestne porodila i vychovala, striehla som ťa ako makový kvet v
1859 IV | rozoznať biely plášť, ľahko strieľať a mlátiť hoc v tmavej noci
1860 II | susedovie záhrade. Utúlil sa za strom, aby susedka zazrúc ho neušla,
1861 VI | to najmenšie zašuštenie stromu uchu jeho. Kráča neistým
1862 VI | zimy drobčiacich vojakov; stromy len tak kvitnú od mrazu,
1863 XI | kvietok poľný, napojený studenou rosičkou, lebo milý jej
1864 IX | ich ja pozdvihol na ten stupeň slávy, na ktorom sa teraz
1865 VIII | nechávaj, utrápenú hriešnu stvoru.“ ~Ale darmo, muž je vyšší
1866 VII | teší a rastie od radosti, súc tým na koňa posadený. ~Po
1867 III | podnapitých zemanov hučí ako súdny deň. Pomaly sa páni poberajú
1868 XI | cudzinoov. Turecké čaty poslal sultán na pomoc Rákóczimu ako spojencovi
1869 VI | Pusté hory pri Hranovnici sa surmou ozývajú; medzi bielym snehom
1870 II | Utúlil sa za strom, aby susedka zazrúc ho neušla, a tak
1871 IV | pozrie kedy-nekedy na krásnu susedku, ktorá tiež tu i tu naň
1872 XI | panej, ku ktorej prichodia susedky plakať, vykladať a vyčitúvať
1873 II | službe za vec dobrú. ~Na susedovej záhrade sa tiež dvere otvorili
1874 II | pozerá na krásne zjavisko v susedovie záhrade. Utúlil sa za strom,
1875 XI | izbách domu, sčiastky do susedstva, kde každý, ako môže, snom
1876 X | v noci pokoja, každý ho sužuje, ako sa mu len páči. Keď
1877 III | III.~Vo Sv. Mikuláši je veľký stisk
1878 VII | takmer pol vidieka je na svadbu. povolané. I spojil kňaz
1879 VII | nebolo, ani nebude hlučnejšej svadby v Liptove, ako bola táto.~~
1880 I | slávy. ~Vtom sa priblížil ku Svätému Duchu, rodnej dedine svojej,
1881 XI | ušiel do Poľska; Böckl je vo svätopeterskom kostole pochovaný; Svätý
1882 II | čo sa až posiaľ kývalo, svedčia, že tam dakto byť musel.
1883 III | nikto nikdy, ako je svet svetom, nevídal. A ktože dá tu
1884 XI | Už je všetko ticho, ale sviece ešte horia po celom dome
1885 XI | porúbaní a divý požiar im svieti krásne a velebne k pohrebu. –
1886 IX | hviezdach, za tmavej noci svietiacich. Naostatok kývne rukou i
1887 VI | Zima je, až praští a sneh sviští pod nohami od zimy drobčiacich
1888 V | ale taký, ktorý by život svoj na to obetoval, lebo povedám,
1889 V | a tvoj pán ťa ako psa na svorke vodí, i čo by sa do vás
1890 III | ruky sa im trasú, akoby ich svrbeli. ~Župan pokýva rukou a všetko
1891 I | prinášala jedlá, aby si synáčika obživila, a vravela: „Ach,
1892 I | budeš mať potešenie z milého synáčka. Ba, nech ma čert vezme,
1893 V | len zažiadate, a vašich synov všetkých do úradu postrkáme.“ ~„
1894 V | pravotiť, ako čo by hrachom sypal. Požičiaš si sto zlatých
1895 XI | Ako rozpajedené sršne sa sype ľud jeho na ne, ale ako
1896 VIII | ak sa mu dajú na nej do sýtosti vyspať. – Hybaj a daj mi
1897 VIII | povaľovať nemusia ako my tuná. A tá zem, bodaj ju parom zabil,
1898 VIII | ide“ ozývajú. Tu sa celý tábor dvíha na nohy; v jednom
1899 IX | ktoré sa v lone tvojho tábora páchajú.“ ~„Ľahni si, syn
1900 VIII | táborov. ~Ráno svitá; po tábore sa hlasy „pán Rákóci ide,
1901 VIII | neposlušnosť sú hlavnými odznaky táborov. ~Ráno svitá; po tábore
1902 VIII | celý svet jeho, už ti mu také rohy narástli, že chce nimi
1903 I | neba rástol a kvitol, že takého syna má. Hlavou pokývajúc,
1904 V | Ostatne ale sa nemôžeme takému nepriateľovi na odpor postaviť,
1905 VII | zamiloval smelého Stanislava, takmer pol vidieka je na svadbu.
1906 VIII | šliak porazí i s vojnou, i s takou posteľou –to nie je pre
1907 IV | Mikuláša dávať vo svojom dome takrečené priadky. Plno pánov i pani
1908 I | chceli. Hej, boliže to časy; takých nikdy viac nebude! Vtedy
1909 I | keď domov príde, a nebude takým tulákom, ako ste vy bývali.“ ~„
1910 IV | nepýtajú, či on z tej, lebo tamtej strany, a preto pozerajú
1911 I | to je po zemiansky. Vidíš tamto tú šabľu na stene? Tú môj
1912 VII | spievanie ani neprestáva. Jeden tančí, druhý už ledva hľadí, tretí
1913 VII | daktorí z pánov skočia medzi tančiacich a nadhadzujúcich sa, volajúc: „
1914 VI | tak vzdychá pod ťarchou tanistry i obzerá sa napnutým zrakom
1915 VI | žobrák; len tak vzdychá pod ťarchou tanistry i obzerá sa napnutým
1916 IV | navštívili, že potom pôjdu do Tatier na divé kozy; Böckl behá
1917 XI | ale roľník ukazuje pod Tatrami medzi Petrom, Vavrišovom,
1918 II | dozretú trávu na poľany v tatranských horách a mladé ženičky idú
1919 IX | okolie; teraz už oko len ťažko uvidí kde-tu zúfanlivého
1920 IX | nepriateľom; krv z neho potokom tečie, takže by ho ani nebolo
1921 VIII | si šatkou oči, slzy jej tečú po bielej tvári, i smúti
1922 IV | zhromaždením tuná povedám, že od tejto chvíle je panna Anna, dcéra
1923 X | Bože môj, však tiež nič z tela vyrezať nemôže. Nuž, kdeže
1924 IX | ducha. Nepriateľ drobné kusy telo jeho. ~Rákóci opúšťa stanovisko
1925 II | svojimi podopierajú hoc sa temä jeho vysoko nad nimi vypína.
1926 I | syn môj, pod', zajedz si teplého.“ ~Ale otec na to: „Ej,
1927 VIII | bojovať; lepšie ti bolo doma v teplej posteli zadriemať, ako tu
1928 I | Zemanovi kus mäsa, pohár vína v terajších časoch, a na tom dosť.“ ~
1929 XI | so svojou paňou do izby i tešia sa zo šťastia detí svojich. ~
1930 XI | zbroj položil do kúta i tešil sa s ňou, s ňou jedinou
1931 XI | dynastie vychoval ho otčim Thököly, čo nezmenila v ňom ani
1932 XI | bojíšť. Potom sa spojili a tiahli hore Považím. V rozhodujúcej
1933 II | Kriváňa pod Barancom leží tichá dedinka, bývalisko viacej
1934 I | moja, už spíte a driemete v tichote, nedbajúc na celý svet,
1935 IX | sa myseľ v šumiacich po tichu vlnách, i v obraze mesiaca,
1936 II | Slnce zasvietilo aj na tichú dedinu a pozobúdzalo všetkých,
1937 II | hábky sa len tak zahrávajú s tichým vetríkom jej tvárička sa
1938 III | Haister sedí v Levoči s mnoho tisícmi a ľahko nám je na krku.
1939 IX | odkupujúceho. Rákóci len seká a tlčie, Stanislav stojí verne pri
1940 I | ho o Bočkaym, Betlenovi, Tökölim a Rákóciovcoch, čo na otca
1941 V | najväčšia príčina nebezpečenstva tohoto, treba nám teda tiež i naviac
1942 IX | si, syn môj, nemaj o mňa toľké starosti,“ odpovie vodca, „
1943 IX | makovice, ľudia padajú ako tôňa, krv sa leje ako dážď nebeský,
1944 X | čo ho schytať máme – ale totok, ozvoci, akože sa menuje?“ ~„
1945 X | pokrytý, slabší. On iste pôjde touto cestou, vy ho zlapajte i
1946 XI | Heisterovi poraziť povstalcov. Tradícia tvrdí, že prehru kurucov
1947 XI | útlaku zo strany Viedne. V tradíciách uhorského boja za národnú
1948 I | nej, iba večnú starosť a trápenie. Len mu uviaž: húžvu na
1949 X | hladu, neborká žena sa dosť trápi, ale, Bože môj, však tiež
1950 III | župana a celý sa od hnevu trasie, zakryje si tvár dlaňou
1951 XI | Jakubovany a Konskou pusté trasoviská kde dakedy Svätý Duch stávať
1952 III | oči im iskria, ruky sa im trasú, akoby ich svrbeli. ~Župan
1953 IV | vložil ruku jeho do pravice trasúceho, ale nezdráhajúceho sa dievčaťa. ~„
1954 IX | nebdie, jemu sa sníva, i tratí sa v hviezdach, za tmavej
1955 II | sedliak s kosou kosiť dozretú trávu na poľany v tatranských
1956 XI | zradil až koncom augusta. Po trenčianskej porážke sa Rákócziho odboj
1957 XI | ale už neskoro, za ním do Trenčína, idúce na pomoc. I hrmia
1958 XI | Rákócziho. Po bitke pri Trenčine (1708) prešiel k cisárskym
1959 IX | Medzitým sa priblíži tretia osoba, tuším Böckl, i opýta
1960 VI | nám tak, lebo tak psotu trieť; už my to, chudobní ľudia,
1961 III | mesiacov na každý spôsob tritisíc zlatých zloženo bolo. Posielame
1962 III | všetkých týka a nielen tých, čo troška po latinsky vedia. Tu ide
1963 VIII | trúbia.“ ~„Nechže si tam trúbi, kto chce, čože ma doňho.
1964 VIII | Vstávaj hore, leňoch, už trúbia.“ ~„Nechže si tam trúbi,
1965 VIII | Vtom sa začalo silne trúbiť a bubnovať, i celé vojsko
1966 XI | dobývanie hradieb poturňanských trvalo, stalo sa, že Hajster kázal
1967 II | ešte len pred chvíľou v tuhom sne odpočívali. Ponáhľa
1968 IV | sa ten chlapec vždy tak túla, hm, už ti on i tam narastie,
1969 I | domov príde, a nebude takým tulákom, ako ste vy bývali.“ ~„To,
1970 VIII | nechoďže mi, nechoď, môj tulipán, odo mňa; ja som ťa bolestne
1971 XI | slúžilo veľa cudzinoov. Turecké čaty poslal sultán na pomoc
1972 XI | porážke a odišiel s ním do tureckého vyhnanstva, kde obidvaja
1973 IX | sa priblíži tretia osoba, tuším Böckl, i opýta sa: „No ako
1974 VIII | nevidí už tých, za ktorými túži. Iba oblak prachu ukazuje,
1975 I | jeho bilo bystro a oči jeho túžobne pozerali na posvätné vrchy
1976 III | hnevu trasie, zakryje si tvár dlaňou i sedí ako kamenný
1977 II | zahrávajú s tichým vetríkom jej tvárička sa len tak ligoce od slniečka,
1978 VI | slimák sa vlečúc, odŕha, .tvárou mršti, hrbí sa, očima klipká
1979 IV | utri si ústa; my nie sme tvoje metly. – Sem poď, chlapče!“
1980 IX | na zrady, ktoré sa v lone tvojho tábora páchajú.“ ~„Ľahni
1981 V | bodaj bys’ krk zlomil i s tvojím pánom, čo nás zapredáva,
1982 IV | nevestu dostala.“ ~„Choď mi s tvojimi nevestami, to ti povedám!
1983 XI | prichádzajúceho, aby domácemu šťastiu tvojmu zasvietil. ~„I s hrozným
1984 VIII | teda ti je tak dobre na tej tvrdej zemi? A či sa ti čo stalo ?“ ~„
1985 XI | poraziť povstalcov. Tradícia tvrdí, že prehru kurucov zavinil
1986 III | predsa sa nás to všetkých týka a nielen tých, čo troška
1987 IX | líškal – a teraz si sedí s tými Liptáci. My môžeme robiť,
1988 XI | delá, hoc obecný ľud do hôr ubehuje. ~Stanislav stojí na čele
1989 V | navlečie, že peňazí nedostane i ubijú ho a plakať mu nedajú, i
1990 I | štyriadvadsať. Keď ti pán ublíži, nepravoť sa s ním, nač
1991 III | alebo ktorému z ľudí jeho ublížiť opovážil, upadne do kráľovskej
1992 VIII | jej srdce cíti bolesti. Úbohá starká matka objíma i prosí
1993 XI | povstania r. 1514. Neskôr účastníci a prívrženci povstania Thökölyho (
1994 III | hlasitejšie, hneď pošepky do ucha. Potom sa schytia a idú
1995 IV | nechcelo, i reči jeho jedným uchom dnu, druhým von púšťa. ~
1996 IX | všetkých strán obstúpilo, tu uchytí Stanislav uzdu smutného
1997 I | kolimbával, tretí hovorí, že ho učil šabľou zvŕtať, štvrtý vraví
1998 I | sa v tých vašich školách učíte? Keď ti sedliak panské odrobí
1999 XI | moci a slávy. Podľa sledu udalostí v povesti a skutočného priebehu
2000 VIII | hovoriť začne: „Páni moji, udatní bojovníci! Hajster sa už
|