1205-klobu | knaz-noha | nohac-prich | prici-udatn | udeli-zmras | zmrtv-zupan
bold = Main text
Cap. grey = Comment text
2001 VII | kňaz Stanislava s Aničkou, udeli1 im večné požehnanie, a potom
2002 XI | Stanislava, ktorý sa zvrtne i uderí mečom do Böckla tak, že
2003 VIII | neveste, zakrútil očima, uderil na šabľu, popichol koníka. „
2004 IX | svojim a zbrojnou rukou uderiť na pána svojho. ~Hoj, zatrasie
2005 XI | inokedy a s väčšou mocou udierať na valy. Ako rozpajedené
2006 XI | snom občerstvuje unavené údy, bo bolo dosiaľ mnoho práce
2007 X | vyjdúc von z chyže, za chvíľu uháňa so spoločníkom svojím, až
2008 XI | kde je mladosť tvoja? ~Uhliadnuc žiaru plamennú i slyšiac
2009 IV | mohol oči Mikulášovej dcéry uhliadnuť. Na to ti je už priam hotový –
2010 IV | dievčaťa. ~„Ha, ty podnož uhorská!“ zakríkne Böckl i chce
2011 III | na obloku stoličného domu ukázal župan Illešházy a Böckl,
2012 XI | zaistil šľachte veľké práva na úkor kráľovskej moci. ~Potúreň –
2013 XI | prepadúva. Potýkanie je ukrutné, dediny sa pália a dve nepriateľské
2014 XI | Opakuje sa to často; ľudia umelí hovoria, že je to vraj fatamorgána
2015 IX | skučí povetrie od vzdychania umierajúcich, od kriku vojska i cvendžania
2016 V | a my zaňho žijeme, zaňho umierame.“ ~Pán Okoličáni pokývne,
2017 III | ako v pekle nastal. Hudba umĺkla; všetko sa hrnie k ruvanici. ~
2018 IV | dnu vkročí, hneď všetci umĺknu, a hoc by sa o akýchkoľvek
2019 X | čom voziť, zbili ma až na úmor, žene ostatné perinky pobrali,
2020 XI | radosti. Stará pani za ten čas umrela, teraz tu gazduje matka
2021 XI | ako môže, snom občerstvuje unavené údy, bo bolo dosiaľ mnoho
2022 XI | do kúta i zaplačú horko. ~Unavený Rákóci si ľahol po večeri
2023 IX | Rákóciho i ubieha z poľa tak unáša nasilu pána svojho z nebezpečenstva. ~
2024 III | ľudí jeho ublížiť opovážil, upadne do kráľovskej nemilosti.“
2025 VII | jedného poctivého príbytku uponížil, i nazdá sa, že je to len
2026 VIII | nechoď moja potecha drahá, úprimná –veď ty už viac živú nenájdeš
2027 XI | pracovať treba; ale on zná i úprimnosť srdca tam, kde je pre ňu
2028 X | žida. Ach, Bože môj drahý, úprimný, kedyže to len lepšie bude
2029 V | vašich synov všetkých do úradu postrkáme.“ ~„No, bodaj
2030 IX | majetnosťou. A či vieš, ako nás uráža Rákóci? Predtým sa len nám
2031 VIII | Nuž a čože? – Čože mi urobí? – Nech som dobrý, nekážem
2032 III | dakedy tiež dač dobrého urobili.“ Pán sa pokloní a vbehne
2033 IV | Starej panej sa to páčilo, usmiala sa i „no len, no, dobre,
2034 I | školského života. Matka sa usmievala a vzdychala, ale otec sa
2035 XI | názvy miesta boja. Veľké úspechy Rákócziho v Uhorsku prinútili
2036 IV | Neostri si zuby, utri si ústa; my nie sme tvoje metly. –
2037 V | Ale tu celá horlivosť ustala; každý sa chcel utúliť i
2038 III | Mohli sme aspoň dačo ustanoviť. pokiaľ dáku istotu nemáme,
2039 XI | Rákócziho z bojišťa síce ustúpilo, ale cisárski mali oveľa
2040 IX | zostávajúc a preč z poľa utekajúc. ~„Ja, veď som ja to nevedel,
2041 XI | nazdajúc sa, že my od strachu utekáme, i nemysliac na lesť nepriateľa,
2042 I | kto chce. Ja som sa tak utešila, že mi syn dobrú nevestu
2043 III | zemanov! ~Na jeho slová všetci utíchli, ale až tak odfukujúc od
2044 II | zôkol-vôkol a zhliadnuc ho, utíchlo, a len kedy-tedy naň očkom
2045 V | postaviť, a tak sme prinútení utiecť sa k pánu Rákócimu, ktorý
2046 X | šírom svete, u komu by si sa utiekol. Ach, Bože môj drahý, neopúšťaj
2047 III | pokývne rukou a zase sa všetko utíši, a on začne hovoriť: „Páni
2048 III | zhromaždenie a nik ho viac utíšiť nemôže. I nebolo to nikdy,
2049 XI | národnostnému a náboženskému útlaku zo strany Viedne. V tradíciách
2050 XI | kuruckej brigády, s ktorou útočil veľmi obratne, rýchlo a
2051 XI | so silným vojskom, robí útoky na vyvýšené valy i chce
2052 IV | ale ty? – Neostri si zuby, utri si ústa; my nie sme tvoje
2053 VIII | na dvor, skočí na koníka, utrie si slzy, obozrie sa ešte
2054 II | zjavisko v susedovie záhrade. Utúlil sa za strom, aby susedka
2055 V | horlivosť ustala; každý sa chcel utúliť i pozeral do zeme vidiac,
2056 IX | v čom sa on, za ker sa utúlivší, hlasy Očkaja a Berčéniho
2057 XI | nepriateľstva voči cisárovi uväznili ho vo Viedenskom Novom
2058 II | pleciach, plachty okolo pazuchy uviazané majúc, ustavične hovoriac
2059 I | starosť a trápenie. Len mu uviaž: húžvu na krk a potom budeš
2060 X | krčmou, dvaja jazdci zastanú, uviažu o stĺp kone svoje a vojdú
2061 IV | tie miesta, kde ju raz bol uvidel. – A keď dievča dač podobného
2062 IX | teraz už oko len ťažko uvidí kde-tu zúfanlivého vojaka,
2063 I | radosť! Dobre, dobre, veď uvidím, čo z teba vychovám a či
2064 III | druhý raz lepšie držte na uzde vašich zemanov! – Po týchto
2065 IX | obstúpilo, tu uchytí Stanislav uzdu smutného koníka Rákóciho
2066 III | i volá: „Veď ti mi dáme uzdy! Ale či to budeme trpieť?
2067 XI | vojenský komisár kuruckého územia a hlavný veliteľ kuruckých
2068 XI | zjavujúca, roľník ale to uzrevší prežehná sa krížom i pomodlí
2069 IV | jej krásu. Paničky sa tomu uškľabujú i mihajú očima jedna na
2070 VIII | nenechával; ba i starému Václavovi tiež slzy v očiach hrajú,
2071 VIII | odoberajúcich sa v dome Václavovom. Tu je bolestné lúčenie.
2072 I | sa bol až do božieho rána vadil, keby ho Stanislav nebol
2073 VII | pod zástavy svoje; ale tým väčšia je radosť moja, že ste vy
2074 XI | svojmu viac ako inokedy a s väčšou mocou udierať na valy. Ako
2075 II | spoza spišských hôr ako väzeň z temnice vyskočilo a svojou
2076 VIII | budúcnosti chová. Turci, Valasi, Srbi, Maďari, Slováci,
2077 III | zemania zase šable, fokoše a valašky nad hlavy povzniesli, a
2078 IV | ho, zabi ho, holomka!“ i valí sa naňho. Böckl sa prudko
2079 III | pána z Čavy, slávneho pluku Valskehlianskeho kapitána, k vám, dotiaľ
2080 VII | dobre, hoc do pekla za vami, vaša milosť!“ volajú všetci,
2081 IX | veď som nie blázon!“ – “Vari nás to všetci čerti nahovorili,
2082 VI | ozývajú; medzi bielym snehom vatra duní a okolo nej plno vojakov
2083 VI | býva a zhrieva sa okolo vatry. ~Vtom ide po ceste starý,
2084 XI | vŕškoch nad Potúrňou i od Vavrišova silné priekopy, lebo Böckl
2085 XI | pod Tatrami medzi Petrom, Vavrišovom, Jakubovany a Konskou pusté
2086 I | na starosti zemské, a syn váš sa vracia k vám i objíma
2087 I | ohlásil: „Ja, načo sú vám tie vaše pletky, ktorým sa v tých
2088 III | počte zišli, bo to je znak vašej lásky a privrženosti k veciam
2089 I | sa zodvihnete zo spania vášho, keď slnce zasvieti nad
2090 I | nad dvíhajúcimi sa hlavami vašimi, potom sa naňho obhliadnite
2091 III | urobili.“ Pán sa pokloní a vbehne do stoličného domu. A to
2092 IX | za druhým, i vtom sa ako včely na všetky strany rozpŕchnu,
2093 IX | vrie obapolná neávisť. ~Raz večer sedí Rákóci pod holým nebom
2094 IV | druhým von púšťa. ~Za zimných večerov sú najmilšou zábavou priadky,
2095 XI | vás teda, páni, na krátku večeru do Svätého Ducha.“ ~Potom
2096 IV | Tak sa pomaly dlhé zimné večery blížia; biely sneh, pokryvší
2097 III | vašej lásky a privrženosti k veciam pospolitým. Teraz, prosím,
2098 VII | Stanislava s Aničkou, udeli1 im večné požehnanie, a potom sa slávne
2099 I | časoch, čo má z nej, iba večnú starosť a trápenie. Len
2100 III | tých, čo troška po latinsky vedia. Tu ide o našu kožu, čítajte
2101 VIII | najvyššiu správu nad ním vedú. Tam pozerá ohorený Sedmohradčan,
2102 IV | vstúpil dnu Böckl do izby, vedúc Aničku pod pazuchy, i celý
2103 I | chvíľu doma posedieť neviete. Veďže za tou krvou tak nepachtite;
2104 VI | žobrák s odŕhaním. ~„Až na veky amen! Kto si, odkiaľ si,
2105 XI | kuruckom vojsku slúžilo veľa cudzinoov. Turecké čaty
2106 XI | požiar im svieti krásne a velebne k pohrebu. – Hoj, Stanislav,
2107 I | mocné krídla!“ ~Tak vítal velebné Tatry z cudziny sa domov
2108 II | žiarou pobozkalo šedivé čelo velebného Kriváňa. ~Neďaleko Kriváňa
2109 V | si sto zlatých a vyženieš veliteľa z domu, keď si príde dlh
2110 V | Tu sa plno zemianstva vo veľkej palote zhromaždilo; jeden
2111 IX | Rákóci pod holým nebom na veľkom kameni pri šiatri svojom
2112 I | mater poslúchol a jedol s veľkou chuťou. Pri večeri sa ho
2113 IV | vojnách, o Viedni, o živote veľkých miest, o svojom stave, rode,
2114 II | vysoko nad nimi vypína. Tak venčí sláva čelo nepremoženého,
2115 IX | a tlčie, Stanislav stojí verne pri boku jeho. Obidvaja
2116 III | bolo. Posielame pána, nám verného Fridricha Vilhelma Böckla,
2117 VII | celé zemianstvo prísahu vernosti a poslušnosti zložilo až
2118 XI | a Rákóci rozkazuje ešte verným svojim hoc je i slabý, a
2119 I | nebohý otec, Pán Boh mu daj veselé zmŕtvychvstanie, z Bystrice
2120 IV | izby, v ktorej sa mládež veselí. Pán Václav dáva ruku pánom
2121 IV | vo Svätom Duchu obyčajne veselo. Kapitán Böckl je uňho na
2122 IV | uňho na hospode, býva veľmi veselý, vrtí sa okolo Aničky, dcéry
2123 X | posadali, rozprávajúc už omnoho veselšie ako predtým. Ustavične sa
2124 II | len tak zahrávajú s tichým vetríkom jej tvárička sa len tak
2125 IX | jeden, i druhý ako vlny Váhu vetrom rozdráždené. Jazdci vyskakujú
2126 VI | ľuďoch, nuž čo kto dá, to vezmem. – I prosil by i vás pre
2127 I | tie haky–baky na stranu, vezmeš ostrú šabľu do ruky a pôjdeme
2128 I | potom sa naňho obhliadnite i vezmite ho pod svoje mocné krídla!“ ~
2129 IV | a všetku starosť na seba vezmúc, poslala ju dnu i bez jej
2130 IX | radšej domov!“ – „No, už nás, vezú.“ – „Ľaľa, či vidíš, ako
2131 XI | podarilo cisárskym generálom Viardovi a Heisterovi poraziť povstalcov.
2132 V | susedovi šepce, až naostatok viceišpán pán Ladislav Okoličáni sa
2133 V | nám to pán Václav, i pán vicešpán v Okoličnom, keď sme uňho
2134 IV | hneď nato ho sklopí, z čoho vídať, že jej to nie milé, keď
2135 V | brat – a teraz? Keď nás vidí, to sa ti na nás ani neobzrie
2136 III | so spoločníkmi svojimi, vidiacimi. že to o ich kožu ide, opustil
2137 V | ale že takej hlavy v celom vidieku, ako je on, nemáte, za to
2138 XI | posilniť ohrozené postavenie viedenskej moci v Uhorsku. Na jar r.
2139 XI | cisárovi uväznili ho vo Viedenskom Novom Meste, odkiaľ ušiel
2140 IV | svojich skutkoch, o vojnách, o Viedni, o živote veľkých miest,
2141 III | nebojteže sa, pán brat, veď i my vieme, že ste nám dakedy tiež
2142 X | Nemci, aby som, im ich veci viezol, a že som viacej nemal na
2143 VII | VII.~Hajster dostal rozkazy,
2144 VIII | VIII.~Chvíľa za chvíľou beží,
2145 III | pána, nám verného Fridricha Vilhelma Böckla, slobodného pána
2146 I | svoje mocné krídla!“ ~Tak vítal velebné Tatry z cudziny
2147 XI | Plní radosti vrátili sa víťazi do svojich šiatrov. – Stanislav
2148 IV | medzi pánov a do izby dnu vkročí, hneď všetci umĺknu, a hoc
2149 V | zapáči a sa mu pritom ani vlas na hlave nepohne?“ ~„No
2150 I | I.~„Vysoké Tatry, vlasť moja, už spíte a driemete
2151 IV | poslala ju dnu i bez jej vlastnej vôle. ~Tu bolo všetko živo.
2152 XI | Rákóciho, či z osobitných vlastných príčin. Nad Potúrňou sa
2153 I | obrazom kraja toho, ktorý on vlasťou svojou nazýval. Neligotal
2154 VI | strácajúc i ako slimák sa vlečúc, odŕha, .tvárou mršti, hrbí
2155 IX | myseľ v šumiacich po tichu vlnách, i v obraze mesiaca, ľúbezne
2156 IX | tábory, i jeden, i druhý ako vlny Váhu vetrom rozdráždené.
2157 IV | odteraz tvojou nevestou.“ I vložil ruku jeho do pravice trasúceho,
2158 IV | pohlavie a tu nájde samú vľúdnosť k sebe. Panenky sa nepýtajú,
2159 IX | Rákóciho, i Hajsterove; vo vnútornostiach i jedného, i druhého vrie
2160 XI | prejavoch nepriateľstva voči cisárovi uväznili ho vo
2161 VIII | sa nato všetci pohli za vodcom svojim vo meno božie, a
2162 VIII | poslúchali ním samým nám daných vodcov, a my sme mu to sľúbili;
2163 IX | ma pozdvihol na hodnosť vodcovskú, a dosť mi je na tom, hoc
2164 V | pán ťa ako psa na svorke vodí, i čo by sa do vás všetkých
2165 XI | vypytuje, ako sa mu v bitkách vodilo, a on jej zas, čo porábala
2166 IX | rozkazy, bo chce Rákóci vohnať do vody silu nemeckú, ktorú
2167 X | uviažu o stĺp kone svoje a vojdú dnu Mladší zavolá: „Krčmárka,
2168 I | list čítať, prinesený od vojenského kapitána, priševšieho k
2169 XI | Františka II. Rákócziho, hlavný vojenský komisár kuruckého územia
2170 VIII | nech ju šliak porazí i s vojnou, i s takou posteľou –to
2171 XI | hlavný veliteľ kuruckých vojsk. Františka II. nezradil
2172 XI | a labancami (cisárskymi vojskami) pri Trnave bola 26. dec.
2173 IV | ju dnu i bez jej vlastnej vôle. ~Tu bolo všetko živo. Mladí
2174 X | som viacej nemal na čom voziť, zbili ma až na úmor, žene
2175 XI | slova do slova. Pán Mikuláš vošiel so svojou paňou do izby
2176 II | dievča sa ako rybka dnuká vošmyklo. Jej biele ranné hábky sa
2177 I | Tatry z cudziny sa domov vracajúci šuhaj, a cituplné srdce
2178 I | starosti zemské, a syn váš sa vracia k vám i objíma vás dušou
2179 VIII | Rákóci s mnoho pánmi ide na vranom koni i prehliada množstvo
2180 XI | viac na vojnu nosievať tvoj vraný koníček, nepoihrá si už
2181 I | otca svojho a zaklepal na vráta raz, dva – psi na dvore
2182 XI | ušiel do Poľska. R. 1703 vrátil sa na severovýchodné Slovensko,
2183 XI | sa na útek. ~Plní radosti vrátili sa víťazi do svojich šiatrov. –
2184 I | si synáčika obživila, a vravela: „Ach, nebožiatko, hádam
2185 XI | dve nepriateľské vojská sa vraždia za tmavej noci pri strašných
2186 XI | straty. Kuruci boli vtedy na vrchole svojej moci a slávy. Podľa
2187 V | Ladislav Okoličáni sa za vrchstolom zdvihne i začne hovoriť: „
2188 IX | víťazstva, hoc bude i Rákóci na vrchu? Čím sa ti on môže odmeniť?
2189 I | túžobne pozerali na posvätné vrchy Slovákov. Pozrel šuhaj na
2190 VIII | čo nemá nič, iba prázdne vrecká a prázdnu hlavu, sa ti bude
2191 III | je ešte tiež celý rákoš, vresk, hukot, hluk. Hrnúci sa
2192 IX | vnútornostiach i jedného, i druhého vrie obapolná neávisť. ~Raz večer
2193 IV | hospode, býva veľmi veselý, vrtí sa okolo Aničky, dcéry domového
2194 IV | na mladého, okolo nich sa vrtiaceho človeka. On sa ale tu netrpezlivo
2195 XI | dakoľko dní obnovené na vŕškoch nad Potúrňou i od Vavrišova
2196 I | zachcelo.“ ~Mladý šuhaj, vstanúc od stola, pozeral šable,
2197 III | čo by len na raz do úst vstrčil. A či ju my máme skladať?
2198 IV | milá vec počúvať. – Vtom vstúpil dnu Böckl do izby, vedúc
2199 XI | bojovať, cítiac, že to Nemci vtrhli do dediny. Celá dedina
2200 III | Sedmohradskej do Uhorskej vtrhol a ponáhľa sa búriť do horných
2201 VIII | svoju, i matičku utrápenú, vybehne na dvor, skočí na koníka,
2202 XI | Akoby k dovŕšeniu práce vyberie si Stanislav z prostriedku
2203 VIII | dotknúť, lebo mu všetky zuby vybijem, až ho krvavá polievka zaleje
2204 IV | vietor dúcha. ~Starí páni vychádzajú zo svojej izby i počúvajú
2205 XI | spomína Sedmohradsko ako východisko odboja preto, lebo Rákócziovci
2206 XI | cisárom nanútená katolícka výchova v Čechách. Po prejavoch
2207 XI | od habsburskej dynastie vychoval ho otčim Thököly, čo nezmenila
2208 VIII | som ťa bolestne porodila i vychovala, striehla som ťa ako makový
2209 I | dobre, veď uvidím, čo z teba vychovám a či sa nebudem musieť za
2210 IV | ustavične jej poklonky robí a vychvaľuje jej krásu. Paničky sa tomu
2211 VII | ako starého známeho, i ako vychýreného kuruca po pleci potľapkáva,
2212 IV | skoro ani vedno nehovorili; vyčítala to ona zo zraku jeho, bo
2213 XI | susedky plakať, vykladať a vyčitúvať i spomínať, aká bola nebožká
2214 XI | kráľ uhorský. R. 1222 vydal známu Zlatú bullu, v ktorej
2215 X | Škoda, že sme až domov vydržať nemohli, ráčte, prosím,
2216 II | plačkajúc a brodiac sa po jarku, vyháňajú hus i na pašu. ~Starý, vysoký,
2217 IX | kone, ohne sa zapaľujú na vyhaslých pahrebách a za malú chvíľu
2218 II | malá záhradka a z nej pekný výhľad na Tatry. Mali dakedy v
2219 II | šuhaj. Obzerá všetky kúty a vyhľadúva všetky miesta, na ktorých
2220 VI | môže dáko na tomto svete vyhlivieť, aby od hladu neumrel. ~„
2221 XI | odišiel s ním do tureckého vyhnanstva, kde obidvaja zomreli. ~
2222 XI | a vôkol a zemianstvo sa vyhrnulo do Svätého Ducha. ~V dome
2223 I | móresu, bo len tak dobre vyjdeš na tomto svete.“ ~Keď videl
2224 X | sadli k stolu mladý pán ale, vyjdúc von z chyže, za chvíľu uháňa
2225 XI | útek. No Oczkay už vtedy vyjednával s cisárskymi, ale kurucov
2226 XI | prichodia susedky plakať, vykladať a vyčitúvať i spomínať,
2227 X | im plný mešec na stôl, „a vykonajte, čo vám rozkážem.“ ~Kážte,
2228 VII | vraví: „No veď si mi ty vykonal, len to mi. chýbalo, teraz
2229 X | pán urodzenký, my všetko vykonáme.“ ~„No, teda, chlapci, viete
2230 IX | ovenčí hlavu moju, alebo on vykope pre mňa hrob hlboký až naveky.“ ~„
2231 V | nás ani neobzrie a tak si vykračuje, ako dáka páva, i bočí .
2232 I | Tak je, syn môj, dobre!“ – vykríkol otec a vykrútiac si šedivé
2233 I | radšej mu popredku krk vykrútim.“ ~A starý sa tak rozhneval,
2234 IX | moji drahí, stane sa, i vykvitne zajtrajšieho dňa alebo kvietok
2235 III | Prečože naši predkovia krv vylievali ako statoční zemania? Či
2236 XI | vyvýšené valy i chce hore vyliezť a zdrúzgať silu nepriateľa
2237 XI | kráľ český a uhorský, ním vymrela habsburská dynastía po meči.
2238 VIII | hlucho, akoby bolo všetko vymrelo. ~
2239 I | otec na to: „Ej, čo tam vymýšľaš, daj mu kus mäsa, keď ho
2240 V | veď sa vám ten vie všade vynájsť, a čo by hneď celá stolica
2241 VII | aby ste ma bez všetkých výnimiek nasledovali, kde vás povediem,
2242 X | ceste zastavovať? Tak vás vyochládzam, že vám bude dosť.“ ~„No,
2243 X | ponáša, ako čo by mu z oka vypadol.“ ~„I mne sa tak zdá; nože
2244 I | nech si pohár vína na to vypije, a potom dosť – čo by sa
2245 II | temä jeho vysoko nad nimi vypína. Tak venčí sláva čelo nepremoženého,
2246 XI | príčin. Nad Potúrňou sa pyšne vypínajú valy, a Rákóci rozkazuje
2247 XI | skoro nezblížia, dostavší výplatok na dakoľko dní; prosím vás
2248 III | dokiaľ tieto rozkazy naše vyplnené nebudú. Rozkazujeme spolu,
2249 V | dobrovoľne sám podvoľujem vyplniť vôľu vašu.“ ~A tu všetci
2250 XI | slabý, a Stanislav navlas vyplňuje rozkazy jeho. ~Böckl prišiel
2251 VIII | nohy i s veľkým podivením vypovedal: „Nuž, kdeže si sa ty tu
2252 I | Stanislav, koľko bilo a kde je, vyprával otcovi o všelijakých vojenských
2253 IV | okolo neho sa krútiacich, vypravované. ~Práve dnes prišiel rad
2254 III | národmi pokladnicu našu vyprázdnili, nakladáme, aby po niekoľko
2255 IX | otec dobrým kurucom!“ i vypustí ducha. Nepriateľ drobné
2256 I | Pri večeri sa ho matka vypytovala, čo nového vo svete, otec
2257 XI | celý široký svet. Ona sa ho vypytuje, ako sa mu v bitkách vodilo,
2258 XI | pani. Starí sluhovia sa vypytujú na smrť svojho pána, lebo
2259 IV | Aničku pod pazuchy, i celý vyradovaný ju posadí na stolicu, ustavične
2260 X | môj, však tiež nič z tela vyrezať nemôže. Nuž, kdeže čo vezme
2261 XI | svojich najhodnejších i vyrúti sa s mečom v ruke na nepriateľa.
2262 IV | sa naňho. Böckl sa prudko vyrútil z izby, trúby zavreštia
2263 III | exekúciu posielajú. aby z nás vysilil to, k čomu chuti nemáme.
2264 VII | nedáme.“ A potom zas len výskajú a drobčia; ale zasa prídu
2265 IX | vetrom rozdráždené. Jazdci vyskakujú na kone, ohne sa zapaľujú
2266 VII | druhým prázdnia, a hovor, výskanie, spievanie ani neprestáva.
2267 II | hôr ako väzeň z temnice vyskočilo a svojou horúcou žiarou
2268 X | chceš potom, plač, oni sa ti vysmejú, hreš, a nabijú ťa i plakať
2269 III | či ho vidíš, ako sa nám vysmieva! Sem ho, sem medzi prsty!“ –
2270 I | I.~„Vysoké Tatry, vlasť moja, už spíte
2271 II | podopierajú hoc sa temä jeho vysoko nad nimi vypína. Tak venčí
2272 II | vyháňajú hus i na pašu. ~Starý, vysoký, z dreva zbudovaný dom stojí
2273 VIII | mu dajú na nej do sýtosti vyspať. – Hybaj a daj mi pokoj!“
2274 VIII | Tak som sa zo všetkého vyspovedal, čo ako je, i na moj hriešnu
2275 VII | uchu pritlačí a ustavične vystatujúc sa, hlavou hrde potriasa.
2276 II | deti idú plátno k potoku vystierať a malé deti, plačkajúc a
2277 IV | rozprávali o všelijakých veciach, vystrájali žarty, dievčatá ale sa smiali,
2278 VIII | urobiť ako ja? ~A ležiaci muž vystrčil hlavu spod kepienka, poznal
2279 IX | ktoré predtým, ako keď rieka vystúpi zo svojho koryta, bolo pokrylo
2280 XI | ohnivé vojsko spod zeme vystupovať, nevinne zahynulým poctu
2281 XI | plachtou bieleho snehu, tu vystupujú zo zeme dávno tu zhynulí
2282 XI | Bibliografické poznámky a vysvetlivky ~kuruc – (zlat. crutiatus,
2283 II | kroky na chodníku pieskom vysypanom a kvieťa, čo sa až posiaľ
2284 III | takže hneď vojsko šable vytiahlo, zemania zase šable, fokoše
2285 II | šuhaj, ale mokrá hriadka, vytlačené kroky na chodníku pieskom
2286 X | ostatnú smidku ti z ruky vytrhnú, ktorú do úst kladieš. Ty
2287 VII | zapite.“ ~A sebevoľník, vytrúsiac pohárik, zavolal plným hrdlom: „
2288 IV | pozná, nech si hoc aj krk vytruští, ja nedbám, ale teraz mi
2289 V | daktorí. ~Pán Václav ale vyvolá: „I do čerta obrazenie!
2290 XI | silným vojskom, robí útoky na vyvýšené valy i chce hore vyliezť
2291 VII | na ruky schytia i do hora vyzdvihnú, pričom sa on usmieva a
2292 XI | krtínce i čierne hlávky svoje vyzdvihovať nad plachtou bieleho snehu,
2293 IV | ta ísť a uvidieť ako to vyzerá!“ A potom sa pobral a odišiel
2294 XI | zastával v uhorskej politike významné miesto. ~Karol VI. – Karol
2295 IV | nenájduc, čo okom hľadal, vyšiel von k domácej panej: „Prepánaboha,
2296 V | Požičiaš si sto zlatých a vyženieš veliteľa z domu, keď si
2297 VIII | Nuž, kdeže si sa ty tu vzal, hriešna duša, či si z duba
2298 VIII | povedal: ,Nuž, kdeže ste sa tu vzali, pán brat?“ Pomysli si,
2299 XI | ako rozsršené hady. Všetko vzbudzuje hrúzu, a ľudia, od požiaru
2300 XI | sypú gule zhora. Hoc sa vzdor tomu Nemci predsa opierajú,
2301 VI | bradatý žobrák; len tak vzdychá pod ťarchou tanistry i obzerá
2302 I | života. Matka sa usmievala a vzdychala, ale otec sa ohlásil: „Ja,
2303 IX | hromov skučí povetrie od vzdychania umierajúcich, od kriku vojska
2304 V | vašu.“ ~A tu všetci zhlboka vzdychli i zavolali veľkým silným
2305 IV | Len zato si ju ty musíš vziať, a je ona odteraz tvojou
2306 IV | kdekoľvek dáka šialenosť vznikne.“ ~„Ach, nebožiatko!“ ohlási
2307 XI | zasvietil. ~„I s hrozným vztekom sa rúti na Stanislava, ktorý
2308 IV | i panien, bo znal im tak všeličo rozprávať, že to bola len
2309 VIII | vysukuje fúzy i v hlave všelijaké myšlienky o budúcnosti chová.
2310 III | Rozkazujeme spolu, aby sa mu všetka česť preukazovala; kto by
2311 VIII | pán brat“. Tak som sa zo všetkého vyspovedal, čo ako je, i
2312 III | veľké práva a slobodný je od všetkej dane, aby bol každú chvíľu
2313 X | X.~Pri Potúrni stojí stará
2314 XI | XI.~Od pozostatkov zemianstva
2315 XI | na odpočinok; pán Mikuláš zabáva hosťov, jeho pani ale sa
2316 IV | krútila sa sem i tam; otec zabával pánov, prosil ich, aby ho
2317 IV | prosím vás pekne, ráčte zabávať i druhé panny, veď som ja
2318 IV | zimných večerov sú najmilšou zábavou priadky, z dom do domu odbavované,
2319 IV | okolia, bo miesto toto mnoho zábavy sľubovalo. Domáca dcéra
2320 VIII | A tá zem, bodaj ju parom zabil, je taká ako železo, a statočný
2321 IX | dušu ja sa kvôli niekomu zabiť nedám, doma žena, deti,
2322 XI | pánom Mikulášom – a ty ležíš zabitý, nebude ťa už viac na vojnu
2323 IX | oko jeho sa ohňom hnevu zablysne a noha letí do šiatra vodcu
2324 II | II.~Žiare sa zablyšťali na nebi a pomaly sa brieždiť
2325 IX | zatrasie sa, hnevom Rákóci, zablyští očima starý Václav, až iskry
2326 XI | ožiaria obloky, na dvore zabrnčia šable, krik strašný sa strhne.
2327 XI | ho po lícach i hlave – a zabudne i ona, i on už akoby na
2328 IX | hrozný pomstiteľ. Ale pritom zabudnúc i na seba, i na položenie
2329 VIII | dobre od jedu nepopučil i začal som im hovoriť: ,Hm, keby
2330 XI | ktorej oblednuté líčko sa už začervenalo radosťou. Milý prišiel z
2331 VIII | ako to tam zle s ľuďmi zachádzajú, nuž potom by ste vedeli,
2332 X | ako sa mu len páči. Keď sa zachce kurucovi lebo Nemcovi, popáli
2333 I | a rabovať, čo sa mu len zachcelo.“ ~Mladý šuhaj, vstanúc
2334 V | vraj slobodno brať, čo len zachceš, a nikto ti len ani slova
2335 IX | s dragvoňom, veď ma tak začiahol tou dlhou šabľou ako všetci
2336 II | nebi a pomaly sa brieždiť začínalo. Slniečko spoza spišských
2337 VII | nehľadám pre seba, všetko, čo začínam, len k vášmu dobrému smerovať
2338 VIII | prídem ti domov, nuž sa ti tu začnú naše ženy smiať, že vraj
2339 VIII | Rákóciho, vivat!“ ~A Rákóci zaďakuje i silným hlasom hovoriť
2340 VIII | bolo doma v teplej posteli zadriemať, ako tu i od hladu, i od
2341 IV | čože pannu Annu tu von zadržiavate, veď bez nej žiadneho života
2342 IX | delá, až sa zem zatriasa, i zaduní povetrie hrmotom hrozným. ~
2343 X | dopočuť. ~Asi o hodinku zadupotajú kone pred krčmou, dvaja
2344 VIII | do svojich kepienkov sa zahaľujú. ~Vtom príde jeden zeman
2345 IX | dačo kovali, či nemáš šable zahladiť zlých ľudí? – Daj si pokoj,
2346 IV | ktorá tiež tu i tu naň očkom zahodí, hoc hneď nato ho sklopí,
2347 II | len kedy-tedy naň očkom zahodiac, chytrým krokom domov bežalo,
2348 II | domom naboku stojí malá záhradka a z nej pekný výhľad na
2349 IV | nie, on radšej ta ide do záhrady i obzerá sa, kde by mohol
2350 II | biele ranné hábky sa len tak zahrávajú s tichým vetríkom jej tvárička
2351 III | nedáme?“ ~„Nedáme, nedáme!“ zahrmí celé zhromaždenie a nik
2352 I | svoju a zhliadol ju vo sne zahrúženú. Ako blesk preletelo to
2353 VIII | meno božie už skoro.“ ~Tu zahučali bubny, trúby zavrešťali
2354 VIII | celý sprievod, pričom po záhumniach hľadiaci i zrakom milých
2355 IX | ich bude opatrovať, keď ja zahyniem!“ „Hrom sa mu do duše i
2356 IX | cvendžania zbrane. – Ale pomaly zahynulo to pekné, krásne vojsko
2357 XI | neurobí koniec vojne už dávno zahynulých bojovníkov. Opakuje sa to
2358 XI | zeme vystupovať, nevinne zahynulým poctu robiace; na jar zas,
2359 XI | pohrebu v strašnom ohni zahynuvšie. ~Bibliografické poznámky
2360 XI | známu Zlatú bullu, v ktorej zaistil šľachte veľké práva na úkor
2361 VII | klipká očima nakrivo ako zajac, piaty hľadí do sklenice,
2362 I | Pod' sem, syn môj, pod', zajedz si teplého.“ ~Ale otec na
2363 X | Krčmárka, daj nám dač zajesť, ale skoro!“ I obrátiac
2364 VI | ním! Dolu mu tú tanistru! Zajmite ho!“ kričia vojaci jeden
2365 IX | sa Očkaj, „dnes Rákóci, zajtra my panovať budeme. Už sme
2366 IX | drahí, stane sa, i vykvitne zajtrajšieho dňa alebo kvietok slávneho
2367 IX | vodca, „duch tvoj sníva o zajtrajšom dni a myseľ tvoja je naľakaná
2368 I | prišiel k domu otca svojho a zaklepal na vráta raz, dva – psi
2369 IV | moje dieťa odvádzať.“ ~„I,“ zakričal rozohnený Böckl, „pred celým
2370 VIII | ruku i manželke, i neveste, zakrútil očima, uderil na šabľu,
2371 IX | pri boku jeho. Obidvaja sú zakrvavení, a keď vojsko nepriateľské
2372 III | celý sa od hnevu trasie, zakryje si tvár dlaňou i sedí ako
2373 VI | Prisahaj, holomok,“ i dobre ho zakváče, takže mu brada v ruke zostane.
2374 VIII | vybijem, až ho krvavá polievka zaleje i obsekám mu uši, že mu
2375 IV | alebo keď sa jej ináčej zalieča; bo keď tomuto dačo odpovedá,
2376 XI | opísal bitku pri Trenčíne, zamenil si tu iba názvy miesta boja.
2377 VII | dcéry Mikuláša, lebo si zamiloval smelého Stanislava, takmer
2378 XI | zajali a popravili v Nových Zámkoch. ~královič Marko – historická
2379 IX | svojich šiatrov. ~Stanislav sa zamračí, oko jeho sa ohňom hnevu
2380 IX | dobre – i my ho môžeme zanedbať.“ ~„Dobre, dobre, brat môj,“
2381 IX | ale to ma bolí, že nás zanedbáva – dobre – i my ho môžeme
2382 VIII | nazad, dobre sa na cestu zaopatriac; medzitým som sa stretol
2383 V | môže robiť, čo sa mu len zapáči a sa mu pritom ani vlas
2384 XI | Slovensko cisárske vojská zo západoeurópskych bojíšť. Potom sa spojili
2385 IX | vyskakujú na kone, ohne sa zapaľujú na vyhaslých pahrebách a
2386 VII | Ale zapiteže si, pán brat, zapite.“ ~A sebevoľník, vytrúsiac
2387 VII | potiahol hovoriac: „Ale zapiteže si, pán brat, zapite.“ ~
2388 XI | obrátia sa teda do kúta i zaplačú horko. ~Unavený Rákóci si
2389 I | panské odrobí alebo peniazmi zaplatí, dobre, bude mať pokoj,
2390 V | i s tvojím pánom, čo nás zapredáva, akoby sme my jeho metly
2391 VIII | nezastihol, musíme mu ich teda zaprieť, i pohneme sa vo meno božie
2392 X | ti na poli nič neurodí, zárobčeku žiadneho, len vždy plať
2393 X | či by ste si nechceli dač zarobiť?“ ~„Nuž, akože, pán urodzenký,
2394 XI | svojim. Böckl priskočí a zaryčí: „Došiel si cieľa, ty zbojník
2395 X | von i dnu motá. Dvaja si zasadli za dlhým stolom i popíjajú
2396 IV | pohlavie v hlavnej palote si zasadne, tam pradie i počúva reči
2397 III | Böckl skoro na prvšie miesto zasadol, ale župan pokývne rukou
2398 IX | vôkol strach rozširujú; zaseká zubami, zavolá strašne,
2399 I(1) | lat. za zásluhu, za slobodu.
2400 II | pokropí kvetné hriadky a zaspieva si: ~„Kvietky moje, kvietky
2401 VII | obzvlášte v čas vojny.“ ~Tu zastal – a zhromaždenie mu hrozne
2402 XI | na strane cisára. Potom. zastával v uhorskej politike významné
2403 X | ostatné perinky pobrali, zastaviac ich u žida. Ach, Bože môj
2404 X | statočných ľudí na ceste zastavovať? Tak vás vyochládzam, že
2405 III | rínku, brnkajú šabľami a zastavujúc sa pri každom zemanovi i
2406 VIII | stojí ako stĺp i plače, zastiera si šatkou oči, slzy jej
2407 II | Vojde, rukou si oči od slnca zastierajúc, a pozerá na kvieťa; potom
2408 I | spania vášho, keď slnce zasvieti nad dvíhajúcimi sa hlavami
2409 XI | domácemu šťastiu tvojmu zasvietil. ~„I s hrozným vztekom sa
2410 II | sedliackych rodín. Slnce zasvietilo aj na tichú dedinu a pozobúdzalo
2411 IV | prudko na Stanislava. „Len zato si ju ty musíš vziať, a
2412 IX | uderiť na pána svojho. ~Hoj, zatrasie sa, hnevom Rákóci, zablyští
2413 IX | seba, i na položenie boja, zatratí sa medzi nepriateľom; krv
2414 IX | chvíľu hrmia delá, až sa zem zatriasa, i zaduní povetrie hrmotom
2415 V | odseknutí, Spiš nepriatelia zaujali i hrnú sa na nás ako šášky
2416 VIII | odchodu sa približuje, smútok zaujíma všetky dobré srdcia, majúce
2417 III | títo od nás chcú, čože nám zavadzajú?“ kričí jeden zo zemanov,
2418 IX | kameni pri šiatri svojom zavalenom. Celé vojsko odpočíva, len
2419 IX | ruke a ešte k tomu hodný závdavok. Dobre, dobre, padneš a
2420 IV | nechže sa ono chúďa tam zaveselí, veď doma beztoho nič nemá
2421 VI | snehu do očí nahádzal a zavial šľaky žobrákove. ~
2422 XI | pokiaľ vetrík, od Kriváňa zaviavší, sfúkne ich, neurobí koniec
2423 XI | tvrdí, že prehru kurucov zavinil nešťastný pád Rákócziho
2424 VII | zhromaždenie mu hrozne na slávu zavolalo. Potom ho daktorí na ruky
2425 VIII | Tu zahučali bubny, trúby zavrešťali a tisíc a tisíc hlasov sa
2426 VII | volajú všetci, pričom hudba zavreští a krik, hluk zavýja, akoby
2427 IV | prudko vyrútil z izby, trúby zavreštia na ulici, za okamženie sedia
2428 VII | hudba zavreští a krik, hluk zavýja, akoby horelo, takže nikdy
2429 III | vojska sa po ulici snuje a zazerá na sebevoľné zemianstvo,
2430 IV | akýchkoľvek pletkách rozprávali, i zazerajú naň, akoby ho zjesť chceli,
2431 III | tak odfukujúc od hnevu a zazerajúc na Böckla. ~Vtom starý Václav
2432 II | sa za strom, aby susedka zazrúc ho neušla, a tak aby na
2433 IX | šabľa mu vypadne z ruky, zazvoniac mu pesničku pohrebnú, a
2434 IX | Naostatok kývne rukou i zašepce: „Stane sa moji drahí, stane
2435 IV | jastrab na holuba, krivým okom zaškúli. ~Medzitým v dome pána Václava
2436 I | raz, dva – psi na dvore zaštekali a sluha prišiel neznámemu
2437 VI | neujde ani len to najmenšie zašuštenie stromu uchu jeho. Kráča
2438 V | dostanete peňazí, koľko len zažiadate, a vašich synov všetkých
2439 IV | Popolavé obláčky sa na nebi zbiehajú i spojac sa, ubiehajú ďalej
2440 X | viacej nemal na čom voziť, zbili ma až na úmor, žene ostatné
2441 XI | zaryčí: „Došiel si cieľa, ty zbojník šťastia môjho, nazdajúc
2442 III | Na to zas zahučí celý zbor, a bola by sa i v stoličnej
2443 IX | kriku vojska i cvendžania zbrane. – Ale pomaly zahynulo to
2444 VIII | chce; jedni sa cvičia vo zbroji, druhí poskakujú i postávajú,
2445 IX | krídle obrátiť sa svojim a zbrojnou rukou uderiť na pána svojho. ~
2446 II | Starý, vysoký, z dreva zbudovaný dom stojí naprostred dediny,
2447 X | vypadol.“ ~„I mne sa tak zdá; nože sa opýtajte, či je
2448 XI | požiaru ohnivými sa byť zdajúci, lietajú s mečom v ruke
2449 XI | čo jeho vojakov vraj tak zdeprimovalo, že sa dali na útek. No
2450 VI | Bohu modliť, aby vám dal zdravia, štastia, hojného svojho
2451 XI | Páni hodujú i pripíjajú na zdravie pánu Rákócimu i domácim
2452 VIII | to sa títo viacej nemôžu zdržať, aby nevystúpili, čiapky
2453 V | Okoličáni sa za vrchstolom zdvihne i začne hovoriť: „Páni bratia,
2454 II | spojenie toho bieleho a zeleného nevidno, bo sa nebeské obláčky
2455 II | stojí Kriváň, je ako lúka zelený driek jeho, ako hlava šedivého
2456 II | radšej sadí a obstaráva iné zeliny ako pekné kvety. ~Dvierka
2457 II | sú i z druhej strany iné zemianske domy. V dome tomto sa už
2458 I | môj, dobre máš, to je po zemiansky. Vidíš tamto tú šabľu na
2459 XI | jedna dedina je ohňom so zemou zrovnaná i neušla tam smrti
2460 I | na celý svet, na starosti zemské, a syn váš sa vracia k vám
2461 XI | milé krásne slniečko už zhasínať začína. ~Akoby k dovŕšeniu
2462 V | vôľu vašu.“ ~A tu všetci zhlboka vzdychli i zavolali veľkým
2463 II | otáčalo očami zôkol-vôkol a zhliadnuc ho, utíchlo, a len kedy-tedy
2464 I | šuhaj na kolísku svoju a zhliadol ju vo sne zahrúženú. Ako
2465 XI | bočnej maličkej izbičke sa zhovára Stanislav so svojou Aničkou,
2466 III | už hodná kopa nazbierala, zhovárajú sa o zemianskych veciach.
2467 IX | pozná, jedného s druhým sa zhovárajúceho. Onen vraví: „Daj sa, daj
2468 VI | Vtom ide po ceste starý, zhrbený, bradatý žobrák; len tak
2469 VI | Liptovom pretrhlo, tu býva a zhrieva sa okolo vatry. ~Vtom ide
2470 IV | rozohnený Böckl, „pred celým zhromaždením tuná povedám, že od tejto
2471 VII | ozve sa hlas spomedzi zhromaždených. ~Rákóci sa pokloní i pokračuje
2472 IV | páni osobitne v bočnej izbe zhromaždia i o všelijakých veciach
2473 III | bratia, slávne zemianstvo! Zhromaždili sme sa tu, aby sme vôľu
2474 V | zemianstva vo veľkej palote zhromaždilo; jeden myslí, druhý klipká
2475 X | poriadku, hoc ti to ostatné zhynie, čo ti Pán Boh na poli požehnal.
2476 VIII | vám všetko jedno, či my tu zhynieme, či nie. Ale, moje dieťa
2477 XI | vystupujú zo zeme dávno tu zhynulí bojovníci, púšťajúc sa v
2478 VI | nej plno vojakov stojí. Zima je, až praští a sneh sviští
2479 IV | dni. ~Tak sa pomaly dlhé zimné večery blížia; biely sneh,
2480 IV | dnu, druhým von púšťa. ~Za zimných večerov sú najmilšou zábavou
2481 VIII | stavcoch praštia, v druhom zas zívajú a do svojich kepienkov sa
2482 II | nezadýchne – i pozerá na krásne zjavisko v susedovie záhrade. Utúlil
2483 XI | cisárskymi, ale kurucov zjavne zradil až koncom augusta.
2484 XI | tak, ako pri Ondrašovej sa zjavujúca, roľník ale to uzrevší prežehná
2485 IV | i zazerajú naň, akoby ho zjesť chceli, bo im v žalúdku
2486 I | zástavy.“ ~Ale starká matka sa zľakla, počujúc slová tie vidiac,
2487 X | pôjde touto cestou, vy ho zlapajte i dostanete ešte viacej
2488 XI | a vysvetlivky ~kuruc – (zlat. crutiatus, križiak) názov
2489 XI | uhorský. R. 1222 vydal známu Zlatú bullu, v ktorej zaistil
2490 VII | tak ja predsa len s mojimi zlatými sny na ľade zostanem.“ Ale
2491 V | postrkáme.“ ~„No, bodaj bys’ krk zlomil i s tvojím pánom, čo nás
2492 III | spôsob tritisíc zlatých zloženo bolo. Posielame pána, nám
2493 X | krčmárku; a sedliaci sa ho, zložiac klobúky, pýtajú: „Ale, mladý
2494 VII | prísahu vernosti a poslušnosti zložilo až na dakoľko pánov. Už
2495 V | musí ešte iných sto zlatých zložiť za právo i za to, že ťa
2496 IX | či nemáš šable zahladiť zlých ľudí? – Daj si pokoj, tni
2497 VI | priehrštia, i otriasajú si zmeravené ruky od zimy. A predsa nemecké
2498 VI | i vás pre milosť božskú, zmilujte sa i vy nado mnou, chudobným
2499 VIII | hýbajme sa!“ zavolal – a tak zmizol celý sprievod, pričom po
2500 III | pozdvihol, stiahnuc obrvy a zmraštiac čelo, nebol zavolal: „Čo
|