|
„Vysoké Tatry, vlasť moja, už spíte a driemete v tichote, nedbajúc na
celý svet, na starosti zemské, a syn váš sa vracia k vám i objíma vás dušou
plamennou, vy ale naň nedbáte – lebo čo vás doňho, keď
odpočívate? Hej, ale keď sa zodvihnete zo spania vášho, keď
slnce zasvieti nad dvíhajúcimi sa hlavami vašimi, potom sa naňho
obhliadnite i vezmite ho pod svoje mocné krídla!“
Tak vítal velebné Tatry z cudziny sa domov vracajúci šuhaj, a cituplné srdce
jeho bilo bystro a oči jeho túžobne pozerali na posvätné vrchy Slovákov.
Pozrel šuhaj na kolísku svoju a zhliadol ju vo sne zahrúženú. Ako blesk
preletelo to dušou jeho, lebo noc bola obrazom kraja toho, ktorý on
vlasťou svojou nazýval. Neligotal sa kraj jeho v bleskoch slávy.
Vtom sa priblížil ku Svätému Duchu, rodnej dedine svojej, prišiel k domu
otca svojho a zaklepal na vráta raz, dva – psi na dvore zaštekali a sluha
prišiel neznámemu otvoriť. Po malej chvíli bol celý dom na nohách. Starký
otec, ktorý za najväčšiu cnosť držal kosiť nepriateľa,
pozrel na syna usmievajúc sa, pokývol hlavou i hovoril: „Dobre, syn môj, hodný
si chlap, teraz odhodíš tie haky–baky na stranu, vezmeš ostrú šabľu do
ruky a pôjdeme vedno šťastie do sveta hľadať a budeme rúbať
až radosť! Dobre, dobre, veď uvidím, čo z teba vychovám a
či sa nebudem musieť za teba hanbiť!“ Matka tiež naň
radostne pozerá; už ho od dvoch rokov nevidela, čo ostatný raz do škôl
odišiel. Hladká ho po hlave, prituľuje ho k srdcu a mazná sa s ním, lebo
sa nazdá, chudera, že je to ten samý Stanislav, čo pred dvanástimi roky. A
on ani otcovi neodporuje, ani od matky neodchádza – a tak je s ním spokojný i
otec i matka. Prichodia i starí sluhovia a plačúcky pripomínajú služby
svoje, mladému pánovi dakedy preukázané. Jeden spomína tie časy, keď
ho na rukách nosieval, druhý povedá, že ho v kolíske kolimbával, tretí hovorí,
že ho učil šabľou zvŕtať, štvrtý vraví že mu kuše zo
šindľa robieval, a bohviečo tam všetko pospomínajú.
Pomaly staručká mať prinášala jedlá, aby si synáčika
obživila, a vravela: „Ach, nebožiatko, hádam cez celý deň nič
nejedlo. Pod' sem, syn môj, pod', zajedz si teplého.“
Ale otec na to: „Ej, čo tam vymýšľaš, daj mu kus mäsa, keď ho
máš, potom nech si pohár vína na to vypije, a potom dosť – čo by sa
tak maznal, veď ho čert do rána nevezme; i ja som bol dakedy mladý,
ale som nikdy takéto parády nevystrájal. Nech beťah vezme tú vašu materinskú
lásku. Zemanovi kus mäsa, pohár vína v terajších časoch, a na tom
dosť.“
Ale syn
radšej len mater poslúchol a jedol s veľkou chuťou. Pri večeri sa
ho matka vypytovala, čo nového vo svete, otec zasa, starý kuruc, či
nič nepočul o Rákócim, či sa ozaj zo Sedmohradskej a spoza Tisy
hýbe. Stanislav na všetko len krátko odpovedal a
rozprával dačo zo svojho školského života. Matka sa
usmievala a vzdychala, ale otec sa ohlásil: „Ja, načo sú vám tie vaše
pletky, ktorým sa v tých vašich školách učíte? Keď
ti sedliak panské odrobí alebo peniazmi zaplatí, dobre, bude mať pokoj, a
keď nie, dobre, dáš mu štyriadvadsať. Keď ti pán ublíži,
nepravoť sa s ním, nač je to? Zosním
šabľu z klinca a nauč ho móresu, bo len tak dobre vyjdeš na tomto
svete.“
Keď videl Stanislav,
koľko bilo a kde je, vyprával otcovi o všelijakých vojenských veciach,
opytoval sa ho o Bočkaym, Betlenovi, Tökölim a Rákóciovcoch, čo na
otca pôsobilo, že od radosti až do neba rástol a kvitol, že takého syna má.
Hlavou pokývajúc, povedal tento: „tak, tak, syn môj, dobre máš, to je po
zemiansky. Vidíš tamto tú šabľu na stene? Tú môj
ded dostal od pána Bočkayho za odmenu, že nepriateľov dobre mastil;
túto zase môj nebohý otec, Pán Boh mu daj veselé zmŕtvychvstanie, z
Bystrice doniesol, keď Bethlena korunovať chceli. Hej, boliže to
časy; takých nikdy viac nebude! Vtedy mohol človek, koho len chcel
mlátiť a rabovať, čo sa mu len zachcelo.“
Mladý šuhaj, vstanúc od
stola, pozeral šable, na ktorých sa „pro meritis“, „pro libertate“1 a druhé nápisy nachádzali. „Tak je, syn môj,
dobre!“ – vykríkol otec a
vykrútiac si šedivé fúzy, napil sa z plného pohára i zase ďalej hovoril:
„Pozajtra pôjdeme do Mikuláša na kongregáciu, kde sa bude kráľovský list
čítať, prinesený od vojenského kapitána, priševšieho k nám na
exekúciu. Ale nech som dobrý, bude sa mu kečka pariť.“
„Pán Rákóci sa blíži,“ povedal na to syn jeho, „v Bihari sa moc pánov zišlo pod
jeho zástavy. On sám príde zo Sedmohradska o dakoľko mesiacov do Liptova.“
„Tak je dobre,“ hovorí starý, „nech len príde. Pôjdeme obaja pod jeho
zástavy.“
Ale starká matka sa zľakla, počujúc slová tie vidiac, že sa syn
jeho proti tomu nevzpiera, obidným hlasom riekla: „Och, Bože môj, veď vy
to ani chvíľu doma posedieť neviete. Veďže za tou krvou tak
nepachtite; čože vás do toho? Nech sa tam bije
kto chce. Ja som sa tak utešila, že mi syn dobrú nevestu do domu privedie,
keď domov príde, a nebude takým tulákom, ako ste vy bývali.“
„To, to, ani mu nič
iného nechybí,“ okríkne sa otec „iba to. Na čerta mu je žena v týchto časoch, čo má z nej,
iba večnú starosť a trápenie. Len mu uviaž: húžvu na krk a potom budeš mať potešenie z milého
synáčka. Ba, nech ma čert vezme, radšej mu popredku krk vykrútim.“
A starý sa tak rozhneval, že by sa bol až do božieho rána vadil, keby ho
Stanislav nebol prosil, aby ho pustili spať.
|