|
Žiare sa zablyšťali na nebi a pomaly sa brieždiť začínalo.
Slniečko spoza spišských hôr ako väzeň z temnice vyskočilo a
svojou horúcou žiarou pobozkalo šedivé čelo velebného Kriváňa.
Neďaleko Kriváňa pod Barancom leží tichá dedinka, bývalisko viacej
zemianskych a sedliackych rodín. Slnce zasvietilo aj na tichú dedinu a
pozobúdzalo všetkých, čo ešte len pred chvíľou v tuhom sne
odpočívali. Ponáhľa sa sedliak s kosou kosiť dozretú trávu na
poľany v tatranských horách a mladé ženičky idú za nimi s
hrabľami na pleciach, plachty okolo pazuchy uviazané majúc, ustavične
hovoriac a spievajúc, akoby im nič nechybelo. Odrastlé deti idú plátno k
potoku vystierať a malé deti, plačkajúc a brodiac sa po jarku,
vyháňajú hus i na pašu.
Starý, vysoký, z dreva zbudovaný dom stojí naprostred dediny, okolo neho sú
i z druhej strany iné zemianske domy. V dome tomto sa už všetko pohybuje,
čeliadka sa na dvore schádza a starý Václav rozkazy sluhom i slúžkam
rozdeľuje – slovom, obzerá všetko ako starostlivý hospodár. Za domom
naboku stojí malá záhradka a z nej pekný výhľad na Tatry. Mali dakedy v
nej byť nasádzané kvety, ale teraz dákosi pustá stojí, iba kde-kde
ružička hlávku pozdvihuje. Poznať, že v dome mladej dcéry nieto a že
stará pani radšej sadí a obstaráva iné zeliny ako pekné kvety.
Dvierka sa na záhrade otvoria a do nej vojde mladý šuhaj. Obzerá všetky kúty
a vyhľadúva všetky miesta, na ktorých sa dakedy hrával. Pozrie na Tatry.
Čelo ich sa dvíha až k oblakom; hoc je leto, predsa sú ich končiare
snehom pokryté a biely sneh sa ihrá v ľahkých obláčkoch, čo sa
pustili z neba, akoby Tatry pobozkať chceli. Tam stojí Kriváň, je ako
lúka zelený driek jeho, ako hlava šedivého starca biele je čelo jeho; ale
spojenie toho bieleho a zeleného nevidno, bo sa nebeské obláčky dolu
spustili a ovenčili hlavu šedivého obra, ich plecami svojimi podopierajú
hoc sa temä jeho vysoko nad nimi vypína. Tak venčí sláva čelo nepremoženého,
čo v celom svojom živote pevne a nepohnute stojí v službe za vec dobrú.
Na susedovej záhrade sa tiež dvere otvorili a mladé švárne dievča sa
ako rybka dnuká vošmyklo. Jej biele ranné hábky sa len tak zahrávajú s tichým
vetríkom jej tvárička sa len tak ligoce od slniečka, a taká je
červená ako makový kvet. Vojde, rukou si oči od slnca zastierajúc, a
pozerá na kvieťa; potom vezme krhličku, pokropí kvetné hriadky a
zaspieva si:
„Kvietky moje, kvietky vy
ste moje dietky,“
a usmievajúc sa od radosti, že jej
všetko tak pekne kvitne, obchádza okolo hriadok ako matka okolo dietok svojich.
Mladý šuhaj stojí – ani sa nepohne, ani nezadýchne – i pozerá na krásne zjavisko v
susedovie záhrade. Utúlil sa za strom, aby susedka
zazrúc ho neušla, a tak aby na ňu dlhšie pozerať mohol. Ale samopašné
dievča otáčalo očami zôkol-vôkol a zhliadnuc ho, utíchlo, a len
kedy-tedy naň očkom zahodiac, chytrým krokom
domov bežalo, akoby nič nebolo spozorovalo. – Nevidí ju už šuhaj, ale
mokrá hriadka, vytlačené kroky na chodníku
pieskom vysypanom a kvieťa, čo sa až posiaľ kývalo,
svedčia, že tam dakto byť musel. A šuhaj jak sa
díva, tak sa díva – až keď sa už dosť a darmo nadíval, išiel,
odkiaľ prišiel.
|