IV.

Popolavé obláčky sa na nebi zbiehajú i spojac sa, ubiehajú ďalej a ďalej; ale s ich odchodom prichádzajú nové, zastanú si nad krajinou, i sniežik ľahký ako páper, biely ako húska popadáva. Húska opustí krídelcia, neverná lastovička ubieha ďaleko za hory, za vody a straka si sadne na kôl i nazad privoláva predošlé dni.

Tak sa pomaly dlhé zimné večery blížia; biely sneh, pokryvší celý vidiek, ich príchod oznamuje. Preto býva i u pána Mikuláša vo Svätom Duchu obyčajne veselo. Kapitán Böckl je uňho na hospode, býva veľmi veselý, vrtí sa okolo Aničky, dcéry domového pána, ustavične ako strela, rozpráva jej o svojich skutkoch, o vojnách, o Viedni, o živote veľkých miest, o svojom stave, rode, predkoch, a k tomu si vždy pofarbí, pri básní i pozohýna ustavične; a ona poslúcha, akoby neposlúchala, usmieva sa, akoby sa neusmievala, i odpovedá na otázky jeho, akoby sa jej nechcelo, i reči jeho jedným uchom dnu, druhým von púšťa.

Za zimných večerov sú najmilšou zábavou priadky, z dom do domu odbavované, pri ktorých sa páni osobitne v bočnej izbe zhromaždia i o všelijakých veciach rozprávajú, kde naproti tomu biele pohlavie v hlavnej palote si zasadne, tam pradie i počúva reči od chasníkov, okolo neho sa krútiacich, vypravované.

Práve dnes prišiel rad na pána Mikuláša dávať vo svojom dome takrečené priadky. Plno pánov i pani sa uňho zišlo, mladých pánov i dievčat, i z dediny, i z okolia, bo miesto toto mnoho zábavy sľubovalo. Domáca dcéra pomáhala matke i krútila sa sem i tam; otec zabával pánov, prosil ich, aby ho skoro všetci navštívili, že potom pôjdu do Tatier na divé kozy; Böckl behá ako pochabý z izby. Keď príde medzi pánov a do izby dnu vkročí, hneď všetci umĺknu, a hoc by sa o akýchkoľvek pletkách rozprávali, i zazerajú naň, akoby ho zjesť chceli, bo im v žalúdku leží, prežierajú sliny i fučia od hnevu; on ale, nič si z toho nerobiac, beží do druhej izby medzi biele pohlavie a tu nájde samú vľúdnosť k sebe. Panenky sa nepýtajú, či on z tej, lebo tamtej strany, a preto pozerajú naň ako na mladého, okolo nich sa vrtiaceho človeka. On sa ale tu netrpezlivo obzerá po jednom i druhom kúte a nenájduc, čo okom hľadal, vyšiel von k domácej panej: „Prepánaboha, vaša milosť, čože pannu Annu tu von zadržiavate, veď bez nej žiadneho života v spoločnosti nieto.“ Starej panej sa to páčilo, usmiala sa i „no len, no, dobre, dobre“ odpovedala, potom všetko tak nechala, išla dcéru hľadať, a všetku starosť na seba vezmúc, poslala ju dnu i bez jej vlastnej vôle.

Tu bolo všetko živo. Mladí páni rozprávali o všelijakých veciach, vystrájali žarty, dievčatá ale sa smiali, i žartovali spoločne. Obzvlášte ale Stanislav sa stal dnes miláčikom všetkých, obracajúc sa okolo paní i panien, bo znal im tak všeličo rozprávať, že to bola len milá vec počúvať. – Vtom vstúpil dnu Böckl do izby, vedúc Aničku pod pazuchy, i celý vyradovaný ju posadí na stolicu, ustavične jej poklonky robí a vychvaľuje jej krásu. Paničky sa tomu uškľabujú i mihajú očima jedna na druhú. Stanislavovi je to tiež nie po srsti, a tak mu opadli krídla i kedy-niekedy na to, ako jastrab na holuba, krivým okom zaškúli.

Medzitým v dome pána Václava je pusto; on sedí na starej leňoške i kúri si, pani si zas pradie pri kozúbku i premýšľa. Pán Václav len hlavou pokyvuje i vždy dač popod nos mrmle, až sa naostatok ozve: „Hm, to sa mi nepáči, že sa ten chlapec vždy tak túla, hm, už ti on i tam narastie, kde ho nezaseješ, už ti on musí byť pri každej pletke, všade, kdekoľvek dáka šialenosť vznikne.“

„Ach, nebožiatko!“ ohlási sa matka, „dajteže vy mu pokoj; nuž nechže sa ono chúďa tam zaveselí, veď doma beztoho nič nemá okrem vašich prázdnych rečí.“

„Čo, prázdnych rečí, či sú to prázdne reči, keď mu chcem dodať ducha, aby nebol horší od svojho otca, starého otca, deda i od všetkých predkov až po Ondreja kráľa? – Ale nie, to ti on počúvať nebude, pánbohchráň, nie, on radšej ta ide do záhrady i obzerá sa, kde by mohol oči Mikulášovej dcéry uhliadnuť. Na to ti je už priam hotový – no ale počkaj!“

„Ach, akáže by ja šťastlivá žena bola!“

„Nuž aká šťastlivá?“

„Ach, keby sa to podariť chcelo!“

„Nuž čo podariť?“

„Keby som ju, Bože môj, za nevestu dostala.“

„Choď mi s tvojimi nevestami, to ti povedám! Nech ide do čerta, nech obseká uši Turkom a potom, keď ho svet ako-tak pozná, nech si hoc aj krk vytruští, ja nedbám, ale teraz mi o tom nehovor ani slova, lebo – ale počkaj, musím ja ta ísť a uvidieť ako to vyzerá!“ A potom sa pobral a odišiel k pánu Mikulášovi, svojmu susedovi.

Tu je hlučne; páni sa obracajú do izby, v ktorej sa mládež veselí. Pán Václav dáva ruku pánom bratom i svojmu susedovi, potom sa obzerá okolo na všetky strany.

Böckl sa otáča zôkol-vôkol a všade ho plno. Stanislav pozrie kedy-nekedy na krásnu susedku, ktorá tiež tu i tu naň očkom zahodí, hoc hneď nato ho sklopí, z čoho vídať, že jej to nie milé, keď jej Böckl dač šepce, alebo keď sa jej ináčej zalieča; bo keď tomuto dačo odpovedá, vždy sa na Stanislava obzrie, i rada by nevravela vidiac, že sa to tomuto ľúbiť nemôže. Vie ona dobre, čo sa v ňom varí, hoc ešte skoro ani vedno nehovorili; vyčítala to ona zo zraku jeho, bo keď ju má na ulici stretnúť, to ju radšej obíde ako by sa s ňou zísť mal, a zase sa predsa len vždy obzerá na tie miesta, kde ju raz bol uvidel. – A keď dievča dač podobného zbadá, nie mu je viac treba, už ono vie, odkiaľ vietor dúcha.

Starí páni vychádzajú zo svojej izby i počúvajú reči mladej čeľade. Böckl len i ďalej fačkuje, i smeje sa, že ho naostatok Anička, od ktorej sa ani nehol, mala dosť i povedala potichu: „Ale, pán kapitán, prosím vás pekne, ráčte zabávať i druhé panny, veď som ja domáca, a veru ja to ani nezasluhujem.“

„Zasluhujete, ruža moja, zasluhujete, a ja vás do Viedne odveziem, aby svet videl krásu vašu.

„Ej, nie tak, nie, pán kapitán,“ ozval sa pán Mikuláš, „čože by ste vy mali moje dieťa odvádzať.“

„I,“ zakričal rozohnený Böckl, „pred celým zhromaždením tuná povedám, že od tejto chvíle je panna Anna, dcéra pána Mikuláša, mojou nevestou a o niekoľko dní i mojou manželkou.“

„Nuž ale tvojou? Čo by sto medených okovaných do teba uderilo!“ zakríkne rozpajedený pán Václav. „Nuž ale sa ty opovážiš ešte takto s nami nakladať? – Nuž ale ty? – Neostri si zuby, utri si ústa; my nie sme tvoje metly. – Sem poď, chlapče!“ zavolá prudko na Stanislava. „Len zato si ju ty musíš vziať, a je ona odteraz tvojou nevestou.“ I vložil ruku jeho do pravice trasúceho, ale nezdráhajúceho sa dievčaťa.

„Ha, ty podnož uhorská!“ zakríkne Böckl i chce sa rútiť na starého Václava; ale vtom sa pobúri zemianstvo kričiac: „Zabi ho, zabi ho, holomka!“ i valí sa naňho. Böckl sa prudko vyrútil z izby, trúby zavreštia na ulici, za okamženie sedia železníci na koňoch i opierajú sa proti zemianstvu, rútiacemu sa na nich so šabľami, kosami, fokošmi a skalami. Ľahko je rozoznať biely plášť, ľahko strieľať a mlátiť hoc v tmavej noci doňho. Roztratené zemianstvo sa skrýva i z kútov na vojsko nápady robí. Dakoľko vojakov padlo, iní sa dajú na útek a Böckl škrípuc zubami, preklínajúc zemanov, letí z dediny za svojimi.