|
Ned'aleko od Potúrne stojí
stará drevená krčma, dakoľko zemanov tam sedí pri pohárikoch v
horlivom rozhovore.“
„Ba, na moju hriešnu dušu
bude.“
„Hí, ba nebude, môžete sa, ako chcete, paprčiť. Ved' ti nám ten
oplan už viac ani dobrého slova nedá. Hej, predtým, kým sme ho nevyvolili, iba
pán brat :a pán brat – a teraz? Keď nás vidí, to sa ti na nás ani neobzrie
a tak si vykračuje, ako dáka páva, i bočí .od nás ako čert od
kríža. A keď človek k nemu príde, dobreže ťa so psy nevyženie;
preto sme mu už neraz :zavolali: ,Počkaj, sto striel sa do teba, nebudeš
ty viac tým, čím si teraz!“ A teda nebude, nebude, nebude, a čo by
mal ešte raz väčšie brucho, ako ho má.“
„Hej, ba, pán brat, bude, a čo sa vy hneď všetci od jedu
popučíte. Nuž kdeže máte tak múdru hlavu ako on, veď sa vám ten vie
všade vynájsť, a čo by hneď celá stolica proti nemu bola. – A že
je skúpy a pyšný? – Hej, neľutuje on ani chleba, ani vína – a onehdy nám
povedal: „Páni bratia, len dobre kričte po mojej strane a dostanete
peňazí, koľko len zažiadate, a vašich synov všetkých do úradu
postrkáme.“
„No, bodaj bys’ krk zlomil i s tvojím pánom, čo nás zapredáva, akoby
sme my jeho metly boli. – Nuž či si ty zeman? Sám na seba nôž ostríš a
tvoj pán ťa ako psa na svorke vodí, i čo by sa do vás všetkých sto
hrmených napralo, vy kujoni!“
„Pán brat, to nehovorte, lebo vás na môj hriešnu dušu tak o tú stenu capím,
že sa hneď na ňu prilepíte. Ja cudzincom slúžiť nejdem, a preto
som i sem prišiel; ale že takej hlavy v celom vidieku, ako je on, nemáte, za to
vám tiež stojím. Veď sa ti ten tak vie pravotiť, ako čo by
hrachom sypal. Požičiaš si sto zlatých a vyženieš veliteľa z domu,
keď si príde dlh pýtať, to je všetko dobre, lebo i keď tento ide
žalovať, to sa ti pomaly tak navlečie, že peňazí nedostane i
ubijú ho a plakať mu nedajú, i musí ešte iných sto zlatých zložiť za
právo i za to, že ťa vraj tým obrazil, keď si prišiel od teba dlh
pýtať. Maj pravdu, lebo nepravdu, jemu je to všetko jedno; pravdu musí
mať ten, komu ju on prisúdi. – A či je to nie len svet žiť
človeku, keď môže robiť, čo sa mu len zapáči a sa mu
pritom ani vlas na hlave nepohne?“
„No veď ja nedbám, ale o Nemcovi mi ani slova. Veď ja viem,
povedal nám to pán Václav, i pán vicešpán v Okoličnom, keď sme
uňho straniva tých procesov boli, že Nemci z nás chcú sedliakov
porobiť. Sľubujú vám peniaze, hovorili oni, aby ste si dali kožu
zodrať, pod pánom Rákócim ale si nemusíte ani len frčku dať
vylepiť a máte peňazí dosť. Pod ním je vraj slobodno brať,
čo len zachceš, a nikto ti len ani slova nepovie. Za peniaze môžeš potom
slúžiť či Pánu Bohu, či čertovi, keď je to len nie
cudzí.
„Páni bratia, už sa schádzajú páni, už je čas!“ zakričí dakto.
Vtom sa všetci schytili i hrnuli sa do Potúrne, kde sa i vyšší, i nižší zemania
ku porade zišli. Tu sa plno zemianstva vo veľkej palote zhromaždilo; jeden
myslí, druhý klipká očami, tretí vysukuje fúzy, jeden to, druhý to
susedovi šepce, až naostatok viceišpán pán Ladislav Okoličáni sa za
vrchstolom zdvihne i začne hovoriť: „Páni bratia, známo vám je,
čo sa onehdy vo Svätom Duchu stalo. Hrozné nám nebezpečie nastáva, bo
Böckl odišiel do Levoče a môže sa nám každý okamih na krk dovliecť.
Od Zvolena sme už celkom odseknutí, Spiš nepriatelia zaujali i hrnú sa na nás
ako šášky zo všetkých strán; treba nám je teda odhodlanosti, ak sa chceme
brániť. Ostatne ale sa nemôžeme takému nepriateľovi na odpor
postaviť, a tak sme prinútení utiecť sa k pánu Rákócimu, ktorý
podľa chýru až k Muráňu došiel.“
„Tak je, tak je, nech ho Pán Boh živí!“ zavolali všetci až sa tak ozývalo.
„Nech príde a my zaňho žijeme, zaňho umierame.“
Pán Okoličáni pokývne, krik utíchne, a on takto pokračuje:
„Keď tak chcete, páni bratia, dobre, nech sa stane vôľa božia – už sa
naspäť do starej koľaje navrátiť nemôžeme – a práve preto nám je
treba v núdzi poslať za pánom Rákócim. Dakto z nás musí ísť za ním,
ale taký, ktorý by život svoj na to obetoval, lebo povedám, že sme zo všetkých
strán vojskom obklúčení. Kto sa teda z vás, páni, dobrovoľne na to
vezme, nech vstane.“
Ale tu celá horlivosť ustala; každý sa chcel utúliť i pozeral do
zeme vidiac, že to tu veru nejde do žartu, i že tu nielen trocha kriku treba,
ale viacej odvážlivosti. – Žiaden sa neozýva, až naostatok Stanislav vstane:
„My sme najväčšia príčina nebezpečenstva tohoto, treba nám teda
tiež i naviac k tomu pracovať, aby sa ono odohnať mohlo. Ja sa preto
dobrovoľne sám podvoľujem vyplniť vôľu vašu.“
A tu všetci zhlboka vzdychli i zavolali veľkým silným hlasom na slávu
Stanislavovi. Len pán Václav, vykrútiac fúzy, vstane a zavolá: „Dobre, syn môj,
dobre; teraz sa mi páčiš, bo máš smelosti za všetkých.“
„Obrazenie, obrazenie!“ zavolajú daktorí.
Pán Václav ale vyvolá: „I do čerta obrazenie! Môj syn zná nielen
slovami sa oháňať, ale i robiť – on sa pozvolil i keď ste
vy všetci mlčali.“
„Nuž a prečo ste i vy mlčali?“
„Hm, ak chcete, dobre, pôjdem i ja na Muráň; a prečo nie? – Ale
mňa znajú Nemci ako starý peniaz, i poznajú starého kuruca, a hoc by sa
ako pretvaroval.“
„Nuž keby ste vy boli išli, i my by sme boli išli, čo by nie,“ zavolajú
daktorí.
A pán Okoličáni zase vstane i povedá: „Páni, dajte pokoj daromným
hádkam. Stanislav pôjde na Muráň a potom dosť. – Porúčam sa vám,
páni bratia. S tým odišiel, i celé zhromaždenie sa porozchádzalo.
Cestou prehovorí jeden ku druhému: „Je to predsa len hodný šuhaj ten
Stanislav.“
„Že je vraj syn sveta,“ odvetí druhý dôverne potichu.
„Ej, nie je tomu tak; doma
ho nevesta čaká a on ide preč od nej.“
„Ah, to
by sme aj my bol i išli kdekoľvek – nuž čože? – Je ti to kunštu – no veru – však
je mladý – a ten jeho otec tak sa nadúva, ako pánbohviečím by bol –
dajtimibože za chlapa!“
|