|
Pusté hory pri Hranovnici sa surmou ozývajú; medzi bielym snehom vatra duní
a okolo nej plno vojakov stojí. Zima je, až praští a sneh sviští pod nohami od
zimy drobčiacich vojakov; stromy len tak kvitnú od mrazu, a ľudia si
dúchajú do dlaní i priehrštia, i otriasajú si zmeravené ruky od zimy. A predsa
nemecké sem z Levoče poslané vojsko, aby každé spojenie medzi Muráňom
a Liptovom pretrhlo, tu býva a zhrieva sa okolo vatry.
Vtom ide po ceste starý, zhrbený, bradatý žobrák; len tak vzdychá pod
ťarchou tanistry i obzerá sa napnutým zrakom vôkol a vôkol, akoby všetko
chcel prehliadnuť, bo uši nadstrkuje, hlavou dovôkola pokrucuje,
poslúchajúc na všetky strany, i neujde ani len to najmenšie zašuštenie stromu
uchu jeho. Kráča neistým krokom, hneď čerstvo bežiac, hneď,
keď zbadá človeka, sa strácajúc i ako slimák sa vlečúc,
odŕha, .tvárou mršti, hrbí sa, očima klipká a žmurká.
Vojaci sa obzrú, skočia od ohňa a volajú: „Stoj!“
„Pochválen buď Pán Ježiš Kristus,“ vypovie žobrák s odŕhaním.
„Až na veky amen! Kto si, odkiaľ si, kde ideš?“
„Ach, ja som, moji milí páni, chudobný človek, čo chodí po druhých
ľuďoch.“
„A odkiaľ si?“
„Zo Štrby Matejovie, tam tých z dolného konca. Či ste už kedy boli,
mladí páni, v Štrbe?“
„Nebľaboc, keď ti netreba. Kde ideš?“
„Ach, nuž po dobrých ľuďoch, nuž čo kto dá, to vezmem. – I
prosil by i vás pre milosť božskú, zmilujte sa i vy nado mnou, chudobným
žobráčkom. Budem sa Pánu Bohu modliť, aby vám dal zdravia, štastia,
hojného svojho požehnania.“
„Modli sa ty sám za seba, ty kujon; sám máš viac hriechov ako vlasov na
hlave.“
„Ach, Pán Boh milostivý vám odpusť za túto krivdu, ktorú mi robíte,“
odpovedal žobrák fikajúc.
„A čo tam u vás slýchať,“ opytuje sa jeden vojak, „čo
ľud povedá o Rákócim ?“
„Čo ľud povedá? – Čo u nás slýchať? Veru sa u nás všetko
len pri starom mätie. A nuž čože my, chudobní ľudia? My nevieme
nič, čože je nám do toho, o tom sa pánov opýtajte, oni sa do toho
starajú; chudobný človek je rád, keď môže dáko na tomto svete
vyhlivieť, aby od hladu neumrel.
„A komu by ste vy radšej
slúžili?“
„Ach, nuž
všetko nám je jedno, či nám tak, lebo tak psotu trieť; už my to,
chudobní ľudia, len vždy chudobnými zostaneme. Komu Pán Boh nedal, tomu kováč
neukuje.“
„E, ba je
nie všetko jedno!
My vás všetkých od vašich pánov oslobodíme a potom vám
lepšie bude; ale vy nám musíte byť verní. Starý, prisahaj nám vernosť!“
„Ach, nuž čože by ja
prisahal, veď ani neviem, o čom vec ide – Viem, že sa i vy každý
deň modlíte: Nevezmeš meno Pána Boha svojho nadarmo.“
„Či ti je to nadarmo? Dolu
s ním! Dolu mu tú tanistru! Zajmite ho!“ kričia vojaci jeden na
druhého i strácajú ho sem-tam. Jeden mu z pliec tanistru odtrhuje, druhý ho
pästikuje, tretí ho chytí za šedivú bradu hovoriac: „Prisahaj, holomok,“ i
dobre ho zakváče, takže mu brada v ruke zostane. Žobrák pobral nohy na
plecia i bežal, akoby ho hnal. Vojaci ho nato dosť naháňali, ale
fujak im snehu do očí nahádzal a zavial šľaky žobrákove.
|