Hajster dostal rozkazy, aby bez meškania ku Prešporku odtiahol, tak Rákóci
slobodne prešiel cez Spiš do Liptova, kde mu celé zemianstvo prísahu vernosti a
poslušnosti zložilo až na dakoľko pánov. Už Rákóci poslal všetko vojsko
dolu na Považie a i sám chodí teraz po Liptove od jedného pána k druhému i je
už všade ako doma.
Tak je dnes svadba vo Svätom Duchu; sám Rákóci je starejším Aničky,
dcéry Mikuláša, lebo si zamiloval smelého Stanislava, takmer pol vidieka je na
svadbu. povolané. I spojil kňaz Stanislava s Aničkou, udeli1 im
večné požehnanie, a potom sa slávne hody v dome pána Václava začali.
Starý sa len predsa hnevá na syna, že sa ženil, i vraví: „No veď si mi ty
vykonal, len to mi. chýbalo, teraz sa ti. už len ani z domu nepohne, a tak ja
predsa len s mojimi zlatými sny na ľade zostanem.“ Ale hnev jeho sa zase v
radosť premení, keď si pomyslí, že sa sám pán Rákóci do jedného
poctivého príbytku uponížil, i nazdá sa, že je to len predsa nie hocaká svadba,
keď je starejším tak veľký pán. A premysliac si toto, vykrúti si
fúzy, čiapku si nabok k uchu pritlačí a ustavične vystatujúc sa,
hlavou hrde potriasa. Pán Rákóci ho pritom i ako starého známeho, i ako
vychýreného kuruca po pleci potľapkáva, a on sa teší a rastie od radosti,
súc tým na koňa posadený.
Po večeri išla mládež do jednej, pán Rákóci so staršími do druhej izby.
Tu sa ešte pripíja, poháre sa jeden za druhým prázdnia, a hovor, výskanie,
spievanie ani neprestáva. Jeden tančí, druhý už ledva hľadí, tretí
kľaje, štvrtý rozmýšľa i klipká očima nakrivo ako zajac, piaty
hľadí do sklenice, či je ešte niečo v nej.
Vtom pán Rákóci káže, aby bolo ticho, a tak daktorí z pánov skočia
medzi tančiacich a nadhadzujúcich sa, volajúc: „Ticho, páni, ticho!“
„Nuž a ktože nám rozkáže!“
„Pán Rákóci rozkazuje,“
„No nech si len rozkazuje doma, či vieš? My si tu rozkazovať
nedáme.“ A potom zas len výskajú a drobčia; ale zasa prídu druhí volajúc:
„Ale, páni bratia, dajteže si povedať, dajte, prestaňteže,
prestaňte!“
„Hí! Ba neprestanem, a čo sa všetci popučíte,“
„Teda vám to v mene pána Rákóciho, ktorému ste vernosť a
poslušnosť prisahali, rozkazujeme,“
„Nuž ale ty mne? – Nuž, pán brat, čože vy chcete ? –Čože sa vy
nazdávate? – Ja pán, ty pán, My sme mu poslušnosť prisahali síce, ale si
na moj hriešnu dušu rozkazovať nedáme, a čo by sám herko páter sa
prišiel. –Ja ťa naučím po kostole hvízdať!“
„Ale čože sa vám robí, dajteže si povedať, dajte,“
„Nuž a vám že sa čo robí? – Ale že ma nehnevaj, lebo ak ťa otec
nevedel móres naučiť, tak ťa ja ho naučím.“
„I bolo by azda aj ďalej prišlo, keby pán Václav nebol daktorých
najväčšmi horliacich na stranu potiahol hovoriac: „Ale zapiteže si, pán
brat, zapite.“
A sebevoľník, vytrúsiac pohárik, zavolal plným hrdlom: „Vivat
Franciscus Rákóci, vivat!“1
Rákóci sa pokloní i na jednu, i na druhú stranu a takto začne: „Páni
bratia , slávne zemianstvo! Prišiel som k vám na žiadosť vašu, ničím
vás nelákajúc pod zástavy svoje; ale tým väčšia je radosť moja, že
ste vy mňa sami požiadali, aby som vás prijal do vojska svojho. A preto
povinnosť je, aby ste i vy pre mňa tak všetko podstúpiť hotoví
boli, ako ja za vás umierať hotový som; lebo ja nič nehľadám pre
seba, všetko, čo začínam, len k vášmu dobrému smerovať má.“
„Ach, moja duša, vaša milosť, pán brat, akože vás rád vidím!“ ozve sa
hlas spomedzi zhromaždených.
Rákóci sa pokloní i pokračuje ďalej: „Ja som sa celého vám i vášmu
dobru posvätil, slušne je teda, aby ste ma bez všetkých výnimiek nasledovali,
kde vás povediem, aby ste i na život, i na smrť pripravení boli, bo darmo,
ľudia sme a umierať musíme, hoc by sa nám i nechcelo obzvlášte v
čas vojny.“
Tu zastal – a zhromaždenie mu hrozne na slávu zavolalo. Potom ho daktorí na
ruky schytia i do hora vyzdvihnú, pričom sa on usmieva a pokračuje:
„No teda dobre, páni bratia, keď je tak, pozajtra sa pohneme do Žiliny a
pôjdeme odtiaľ oproti Hajsterovi, lebo ako som počul, sa už hýbe od
Prešporka s Rakúšany; treba nám je teda, aby sme sa čím skôr pobrali!“
„Dobre, dobre, hoc do pekla za vami, vaša
milosť!“ volajú všetci, pričom hudba zavreští a krik, hluk zavýja,
akoby horelo, takže nikdy nebolo, ani nebude hlučnejšej svadby v Liptove,
ako bola táto.
|