Chvíľa za chvíľou beží, doba odchodu sa približuje, smútok zaujíma
všetky dobré srdcia, majúce utratiť iných svojich.
Pán Rákóci sa odobral do Okoličného, vo Svätom Duchu sa ale schádza
zemianstvo z horného vidieka i netrpezlive čaká na odoberajúcich sa v dome
Václavovom. Tu je bolestné lúčenie. Mladá nevesta stojí ako stĺp i
plače, zastiera si šatkou oči, slzy jej tečú po bielej tvári, i
smúti jej srdce, bo sa ešte ani nepotešila s manželom svojím, vždy pri boku
Rákóciho stávajúcim, a má ho utratiť prvej, akoby sa s ním bola ešte dobre
poznala, prvej, ako by bola s ním dôverne požila; a tak sa ešte ani len
neosmelí ho prosiť, aby doma zostal, pričom tým viacej jej srdce cíti
bolesti. Úbohá starká matka objíma i prosí syna, aby ich, slabé ženy,
nenechával; ba i starému Václavovi tiež slzy v očiach hrajú, preto ale, že
sa nesvedčí dávať najavo slabosť svoju pred ženami, zavolá: „Ja,
nemaznajte sa už toľko – poď – zbohom !“
„Ach, veď ja vás nezdržujem, choďte si len, choďte, veď
je vám všetko jedno, či my tu zhynieme, či nie. Ale, moje dieťa drahé,
nechoďže mi, nechoď, môj tulipán, odo mňa; ja som ťa
bolestne porodila i vychovala, striehla som ťa ako makový kvet v mladosti
aby ťa ani vetrík neovial. Ach, nechoďže, nechoď moja potecha
drahá, úprimná –veď ty už viac živú nenájdeš svoju matičku –
nenechávajže ma, nechávaj, utrápenú hriešnu stvoru.“
Ale darmo, muž je vyšší nad domácnosť svoju – Stanislav smutne pritúli
k sebe drahú svoju, i matičku utrápenú, vybehne na dvor, skočí na
koníka, utrie si slzy, obozrie sa ešte raz a ubieha preč popredku z
dediny. Pán Václav podal ruku i manželke, i neveste, zakrútil očima,
uderil na šabľu, popichol koníka. „Zbohom – páni bratia, vo meno božie
hýbajme sa!“ zavolal – a tak zmizol celý sprievod, pričom po záhumniach
hľadiaci i zrakom milých svojich sprevádzajúci šepotajú: „Zbohom!“ I
vypadne im slza z očí, bo zrak ich nevidí už tých, za ktorými túži. Iba
oblak prachu ukazuje, ktorou stránkou odišli.
Pod Žilinou leží vojsko Rákóciho ako rozliate more; Mikuláš Berčéni a
Očkaj najvyššiu správu nad ním vedú. Tam pozerá ohorený Sedmohradčan,
pozerá vôkol po krásnych dolinách, tam si spieva čiernooký Srb
pesničku o kráľovičovi Markovi, tam zas leží dakoľko
lenivých Turkov na zemi i bez starosti si kúri z dýmky svojej, tu hrdý zeman
uhorský vysukuje fúzy i v hlave všelijaké myšlienky o budúcnosti chová. Turci,
Valasi, Srbi, Maďari, Slováci, všetko sa to medzi sebou mieša, každý ide
svojou cestou, každý robí, čo chce; jedni sa cvičia vo zbroji, druhí
poskakujú i postávajú, tretí sa hrajú, tí tam idú na poľovačku, iní
spievajú, iní zas chodia po dedinách a poliach niečo pod zuby
hľadať atď. Krik, hluk sa ozýva vôkol ako povodeň;
neporiadok, sebevôľa, bezuzdnosť, neposlušnosť sú hlavnými
odznaky táborov.
Ráno svitá; po tábore sa hlasy „pán Rákóci ide, pán Rákóci ide“ ozývajú. Tu
sa celý tábor dvíha na nohy; v jednom kúte sa ešte ľudia rozvaľujú i
naťahujú sa, až im kosti vo stavcoch praštia, v druhom zas zívajú a do
svojich kepienkov sa zahaľujú.
Vtom príde jeden zeman i potriasa druhého, na zemi ležiaceho.
„No čo chceš?“ ozve sa tento.
„Vstávaj hore, leňoch, už trúbia.“
„Nechže si tam trúbi, kto chce, čože ma doňho. Aleže mi daj
pokoj.“
„Ha, ha, teda ti je tak dobre na tej tvrdej zemi? A či sa ti čo
stalo ?“
„No nech ju šliak porazí i s vojnou, i s takou posteľou –to nie je pre
statočného človeka; u nás sa ani psi tak pod holým nebom
povaľovať nemusia ako my tuná. A tá zem, bodaj ju parom zabil, je
taká ako železo, a statočný človek ešte rád musí byť, ak sa mu
dajú na nej do sýtosti vyspať. – Hybaj a daj mi pokoj!“ I obrátil sa na
druhý bok.
„Ha, ha, ha, veru lepšie doma pod pecou sedieť, ako takto bojovať;
lepšie ti bolo doma v teplej posteli zadriemať, ako tu i od hladu, i od
smädu, i od všetkých jazerných striel trpieť. Bratko, nech parom vezme
všetku vojnu! Či nevieš tak urobiť ako ja?
A ležiaci muž vystrčil hlavu spod kepienka, poznal priateľa,
skočil na rovné nohy i s veľkým podivením vypovedal: „Nuž,
kdeže si sa ty tu vzal, hriešna duša, či si z duba spadol a či
ťa búrka priniesla, veď ťa tu už od dakoľko dní dal
Berčéni hľadať. Kde si bol? Ako prichádzaš? –Čo nového vo
svete?“
„Nuž, bol som doma. Ale pomysli si, bratko, čo sa ti mi nestalo. Rákóci
nám kázal, aby sme poslúchali ním samým nám daných vodcov, a my sme mu to
sľúbili; ale Berčéni sa ti už nazdáva, že je už celý svet jeho,
už ti mu také rohy narástli, že chce nimi každého strcať. Ja som prišiel k
nemu pýtať sa, aby mana dakoľko dní domov pustil, a on sa ti nadul a
povedal, že do temnice. – Aha, toľko a toľko paromov do teba uderilo,
nuž čože si ty mne za pána? – som si pomyslel – a neprosil sa čert
babe; keď ma nechcel dobrovoľne pustiť, šiel som nasilu. – Nuž a
čože? – Čože mi urobí? – Nech som dobrý, nekážem mu ani len sa ma
dotknúť, lebo mu všetky zuby vybijem, až ho krvavá polievka zaleje i
obsekám mu uši, že mu bude dosť.“
„Nuž a čože ti doma povedali?“
„Ale pomysli, dieťatko, prídem ti domov, nuž sa ti tu začnú naše
ženy smiať, že vraj dajtimibože za vojaka! Ja som sa dobre od jedu
nepopučil i začal som im hovoriť: ,Hm, keby ste vy vedeli, ako
to tam zle s ľuďmi zachádzajú, nuž potom by ste vedeli, čo je to
bojovať.“ Ale oni sa len smiali, a ja som si pomyslel, nuž nech vás
čert vezme, išiel som nazad, dobre sa na cestu zaopatriac; medzitým som sa
stretol s pánom Rákócim, ktorý mi povedal: ,Nuž, kdeže ste sa tu vzali, pán
brat?“ Pomysli si, povedal mi „pán brat“. Tak som sa zo všetkého vyspovedal,
čo ako je, i na moj hriešnu dušu som mu i to nezamlčal, že ja jemu
hockedy, ale Berčénimu nikdy slúžiť nejdem. On mi na to riekol: „No
nič sa nebojte, pán brat, všetko to dobre bude,“ a potľapkal ma po
pleci.“
„Hm,“ odpovie druhý, „veď to už len čo je človek, to je
človek, to ti už taký pán, čo by skorej mohol rozkazovať, ani
neškrkne, taká ošemeta ale, čo nemá nič, iba prázdne vrecká a prázdnu
hlavu, sa ti bude tak pachoriť, akoby bol celý svet jeho, a môže rád
byť, že s ním bojovať chceme.“
Vtom sa začalo silne trúbiť a bubnovať, i celé vojsko v mihu
oka v radoch stojí. Rákóci s mnoho pánmi ide na vranom koni i prehliada
množstvo svojich spojencov. – Sedmohradské vojsko stojí nepohnute, akoby ho k
zemi prikoval, bo ho Rákóci už naučil poslúchať. Keď sa ale
tento k insurgentom horno-uhorským priblížil, to sa títo viacej nemôžu
zdržať, aby nevystúpili, čiapky dohora nevyzdvihúvali i nevolali: „Nech
Pán Boh živí knieža naše, pána Rákóciho, vivat!“
A Rákóci zaďakuje i silným hlasom hovoriť začne: „Páni moji,
udatní bojovníci! Hajster sa už pohol oproti nám, a nám je jedno,
kdekoľvek sa s ním zísť, ale my ho predsa predísť musíme, aby
nás v týchto dolinách považských nezastihol, musíme mu ich teda zaprieť, i
pohneme sa vo meno božie už skoro.“
Tu zahučali bubny, trúby zavrešťali a tisíc a tisíc hlasov sa
ozvalo.
O dakoľko dní sa nato všetci pohli za vodcom svojim vo meno božie, a
tam, kde sa predtým hluk až k nebu ozýval, je teraz pusto a hlucho, akoby bolo
všetko vymrelo.
|