|
Pri Trnave sa rozložili vojská i Rákóciho, i Hajsterove; vo
vnútornostiach i jedného, i druhého vrie obapolná neávisť.
Raz večer sedí Rákóci
pod holým nebom na veľkom kameni pri šiatri
svojom zavalenom. Celé vojsko odpočíva, len Václav a Stanislav sú sami pri ňom, neopúšťajúc vodcu a pána svojho ani
vo dne, ani v noci. Pod plášťom šedivej noci premýšľa Rákóci,
premýšľa, pozerá do jasných hviezd, akoby od nich
zvestovanie budúcich časov očakával.
I ďalej len sedí a
sedí, ale oko jeho nebdie, jemu sa sníva, i tratí sa v
hviezdach, za tmavej noci svietiacich. Naostatok kývne rukou i zašepce: „Stane
sa moji drahí, stane sa, i vykvitne zajtrajšieho dňa alebo kvietok
slávneho víťazstva i ovenčí hlavu moju, alebo on vykope pre mňa
hrob hlboký až naveky.“
„Mám, nádeju, pán môj,
mocné sú sily naše,“ prehovorí Stanislav,
„zvíťazíš, len sa chráň Berčéniho a Očkaja. Tí
ľudia sa mi nepáčia, neosmelia sa dákosi smele pohliadnuť ani na
teba, ani na nás.“
„Buď pokojný, syn môj, nesúď ľudí pred časom. Oni sú mi
verní, veď som ich ja pozdvihol na ten stupeň slávy, na ktorom sa
teraz nachádzajú.“
„Bol by hrom,“ ozve sa Václav, „aby mal zeman zemanovi byť neverný.
Nuž a čože, keby i dačo kovali, či nemáš šable
zahladiť zlých ľudí? – Daj si pokoj, tni a rúb, i budeš tak
statočným kurucom ako tvoji predkovia, a nestar sa o ľudí, že sú ti
nie ku golieru prišití.“
Rákóci pokývol, Václav s
ním do šiatra odišiel, a Stanislav beží do poľa vždy ďalej a
ďalej. Duša jeho ho ženie ku Váhu, i stratí sa
myseľ v šumiacich po tichu vlnách, i v obraze mesiaca, ľúbezne sa na
hladine vody lisknúceho.
Medzitým sa
za ním dákesi hlasy ozvú, v čom sa on, za ker sa utúlivší, hlasy
Očkaja a Berčéniho pozná, jedného s druhým sa zhovárajúceho. Onen
vraví: „Daj sa, daj prehovoriť; čože máš z
toho víťazstva, hoc bude i Rákóci na vrchu? Čím sa
ti on môže odmeniť? A cisár sľubuje grófstvo s
hodnosťou i s majetnosťou. A či vieš,
ako nás uráža Rákóci? Predtým sa len nám pchal,
nám líškal – a teraz si sedí s tými Liptáci. My môžeme robiť, čo
chceme, on na to nič nedbá a opovrhujúc nami, si nás ani hore nevezme.“
Berčéni odpovedá: „On
ma pozdvihol na hodnosť vodcovskú, a dosť mi je na tom, hoc by sa ani
viac neodhodilo; ale to ma bolí, že nás zanedbáva – dobre – i my ho môžeme
zanedbať.“
„Dobre, dobre, brat môj,“ ozve sa Očkaj, „dnes Rákóci, zajtra my panovať
budeme. Už sme beztoho bezpeční, odpustenie cisárske už mám v ruke a ešte k tomu hodný závdavok. Dobre, dobre, padneš a
nezdvihneš sa viacej.“
„Ale prosím ťa,
prečo tak žiadaš pád jeho?“
„Hm,
mohli sme s ním prehrať a boli by nás s ním zajali i všetko naše pobrali. Prehrať musí, bo vidíš
zriadenie zemianskych plukov, vidíš neporiadok, samopaš, sebevôľu, ktorá
každého navnivoč priviesť musí; a mne život môj milší ako cudzí,
keď vidím, že by som i s obetovaním seba nič nevykonal.“
Medzitým sa priblíži tretia osoba, tuším Böckl, i opýta sa: „No ako je,
páni.“
Očkaj radostne odpovedá: „Dobre, dobre.“ I všetci traja ubiehajú z
poľa do svojich šiatrov.
Stanislav sa zamračí, oko jeho sa ohňom hnevu zablysne a noha letí
do šiatra vodcu svojho, i budí ho: „Pane, vstávaj a hľaď na zrady,
ktoré sa v lone tvojho tábora páchajú.“
„Ľahni si, syn môj, nemaj o mňa toľké starosti,“ odpovie
vodca, „duch tvoj sníva o zajtrajšom dni a myseľ tvoja je naľakaná
starosťou o život môj. Neboj sa nič; šľachetná je vôľa
tvoja, a ja ťa milujem a budem ťa milovať.“
„Pán môj, pán môj!“ žalostí šľachetný muž; ale Rákóci nepočúva i neodpovedá.
– Stanislav si sadne von pri šiatri, bdie na stráži s mesiačikom bledým,
priateľom svojím, pri príbytku pána svojho.
Ráno svitá, búria sa tábory, i jeden, i druhý ako vlny Váhu vetrom
rozdráždené. Jazdci vyskakujú na kone, ohne sa zapaľujú na vyhaslých
pahrebách a za malú chvíľu hrmia delá, až sa zem zatriasa, i zaduní
povetrie hrmotom hrozným.
Ako klasy na poli, kosci podsekávané, padajú mŕtvi i z jednej, i z
druhej strany; vojská sa ako rozdráždené sršne rútia na seba. Rákóci lieta na
koni i volá, dáva rozkazy, strašlivá hudba zahučí zase i zase, a Nemci
postupujú nazad.
Rákóci kričí: „Ľavé i pravé krídlo otočuj nepriateľa!“
A Stanislav letí so strašnými rozkazy, bo chce Rákóci vohnať do vody
silu nemeckú, ktorú otočiť káže.
Priblížili sa obe krídla k Nemcom i sekajú ich; ale pomaly sa tak odtrhli od
stredu svojho, kde Rákóci rozkazuje; a tu káže Očkaj na jednom,
Berčéni na druhom krídle obrátiť sa svojim a zbrojnou rukou
uderiť na pána svojho.
Hoj, zatrasie sa, hnevom Rákóci, zablyští očima starý Václav, až iskry
z nich pršiace vôkol a vôkol strach rozširujú; zaseká zubami, zavolá strašne,
zakričí hrozne, až sa všetko len tak ozýva, i rúti sa ako vietor na
Tatrách, odhodiac strelivo, i na nepriateľa, i na zradcov i ako šialený
lieta medzi nimi, kričí ako rozjedovaný medveď, i rúbe šabľou
ako hrozný pomstiteľ. Ale pritom zabudnúc i na seba, i na položenie boja,
zatratí sa medzi nepriateľom; krv z neho potokom tečie, takže by ho
ani nebolo poznať dorúbaného, keby ešte rukou nehýbal, nevyvíjal strašným
mečom, i keby sa smrť všade nerozmáhala, kade kroky jeho postupujú. –
Naposledok spadne z koňa, šabľa mu vypadne z ruky, zazvoniac mu
pesničku pohrebnú, a keď už tak leží, zavolá posledný raz: „Syn môj,
tni, rúb zradcov i Nemcov, i buď ako tvoj otec dobrým kurucom!“ i vypustí
ducha. Nepriateľ drobné kusy telo jeho.
Rákóci opúšťa stanovisko hlavného vodcu i pracuje ako prostý vojak,
smrť nesúc nepriateľovi; Stanislav zas napomína i povzbudzuje
svojich. Medzi vojskom sa ale začínajú mysle klátiť, takže jeden
zavolá: „Ale, pán brat, darmo je, načo máme bojovať nadarmo.“
„Azda nám kráľ odpustí,“ volá druhý.
„Smrť na nás čaká, ak sa poddáme,“ zavolá Stanislav.
„Ale, pán brat,“ tretí povedá, „však to len sprostejším tak hovoríte, ale medzi
nami, medzi štyrmi očami len povedať môžete, že je odpor daromný.“
„Hanbite sa, pane,“ odpovie Stanislav a potom zavolá: „Smrť
utekajúcim!“ Na čo všetci traja prvší zavolajú: „Smrť utekajúcim!“
pritom ale pomaly nazad zostávajúc a preč z poľa utekajúc.
„Ja, veď som ja to
nevedel, že to tu tak naozaj bude,“ povedá jeden.
Druhý zase: „Ej, veru to tu nejde do žartu,“ na
čo tretí: „Vidíte, či som vám to nepovedal, a nechceli ste radu
múdreho človeka počúvať,“ štvrtý: „Na moj hriešnu dušu ja sa
kvôli niekomu zabiť nedám, doma žena, deti, ktože ich bude opatrovať,
keď ja zahyniem!“ „Hrom sa mu do duše i s dragvoňom, veď ma tak
začiahol tou dlhou šabľou ako všetci čerti, veď to tu na
nič iného nehľadia, lenz človeka kaliku urobiť!“ – “Hej, veru si ja nedám ani len frčku vylepiť,
veď som nie blázon!“ – “Vari nás to všetci
čerti nahovorili, aby sme sem kapali!“ – “Jaj,
jaj, ruka moja!“ – “Ešte by nás tu naostatok pobili,
poďme radšej domov!“ – „No, už nás, vezú.“ – „Ľaľa, či vidíš, ako sa na nás ženú?!“ – „Utekaj, utekaj!“ kričí
jeden za druhým, i vtom sa ako včely na všetky strany rozpŕchnu,
čo im nohy stačia. Prenasledovníci, nemeckí
železníci, ich skoro dohoniť nemôžu.
Rákóci ale ako skala stojí
v prostriedku svojich dakoľko sedmohradských plukov i rúti sa na
nepriateľa ako rozdráždená búrka na horách; Stanislav rúbe odporníkov
mečom ako rubač jedle na Tatrách, skáču hlavy ako makovice,
ľudia padajú ako tôňa, krv sa leje ako dážď nebeský, i ako
stotisíc hromov skučí povetrie od vzdychania umierajúcich, od kriku vojska
i cvendžania zbrane. – Ale pomaly zahynulo to pekné, krásne vojsko pána
Rákóciho, ktoré predtým, ako keď rieka vystúpi zo svojho koryta, bolo
pokrylo považské okolie; teraz už oko len ťažko uvidí kde-tu zúfanlivého
vojaka, smrť svoju desiatimi smrťami odkupujúceho. Rákóci len
seká a tlčie, Stanislav stojí verne pri boku jeho. Obidvaja sú zakrvavení,
a keď vojsko nepriateľské ich zo všetkých strán obstúpilo, tu uchytí
Stanislav uzdu smutného koníka Rákóciho i ubieha z poľa tak unáša nasilu
pána svojho z nebezpečenstva.
|