X.

Pri Potúrni stojí stará drevená krčma, viac sedliakov sa von i dnu motá. Dvaja si zasadli za dlhým stolom i popíjajú si zo skleničiek, pred nimi stojacich.

„Ach, Bože môj drahý,“ vraví jeden, „načo sú to len chudobní ľudia na svete, bodaj by to radšej Pán Boh k sebe pobral.“

„Veru, pravdu máte, susedko,“ povie druhý, „múky ani za mak, soli ani za štipku niet doma, a deti plačú od hladu, neborká žena sa dosť trápi, ale, Bože môj, však tiež nič z tela vyrezať nemôže. Nuž, kdeže čo vezme hriešny človek, keď sa ti na poli nič neurodí, zárobčeku žiadneho, len vždy plať a plať, a keď nemáš odkiaľ, poberú ti všetko, i choď chudobný človek, kde chceš, s palicou po dobrých ľuďoch.“

„Veru je pravda,“ odpovie prvý, „chudobného človeka sa nikto neopýta, či máš, či nemáš, len daj, a keď nemáš, ostatnú smidku ti z ruky vytrhnú, ktorú do úst kladieš. Ty rob, čo chceš potom, plač, oni sa ti vysmejú, hreš, a nabijú ťa i plakať ti nedajú. Ach, potom sa nemá človek nikde inde, iba k Pánu Bohu. obrátiť, keď ho na svete všetko opustilo.

„Jaj, jaj,“ hovorí druhý, „príde pán, dať mu musíš, i plať do stolice – prídu kuruci, poberú ti všetko, prídu Nemci, zoblečú ťa donaha, keď im nemáš čo dať; zo dňa na deň choď na poriadku, hoc ti to ostatné zhynie, čo ti Pán Boh na poli požehnal. Tak nemá človek ani vo dne, ani v noci pokoja, každý ho sužuje, ako sa mu len páči. Keď sa zachce kurucovi lebo Nemcovi, popáli ti všetko, i nikto sa nad tebou, hriešnym človekom, nezľutuje. Nedávno mi kuruci ostatné dva junce zajali, potom prišli Nemci, aby som, im ich veci viezol, a že som viacej nemal na čom voziť, zbili ma až na úmor, žene ostatné perinky pobrali, zastaviac ich u žida. Ach, Bože môj drahý, úprimný,  kedyže to len lepšie bude na tom svete? – Už ja viem, že my chudobní ľudia len tak hynúť musíme a nikoho, nikoho nemáš na celom šírom svete, u komu by si sa utiekol. Ach, Bože môj drahý, neopúšťaj nás aspoň ty!“

Medzitým prišiel jeden pán do izby, obzerajúc sa! zôkol-vôkol, i priblížil sa k sedliakom. Počúval, čo hovorili, a keď dovraveli, opýtal sa ich potichu: „Nuž, chlapci, či by ste si nechceli dač zarobiť?“

„Nuž, akože, pán urodzenký, len keby sme mali kde, veď dobreže od hladu nevyhynieme.“

„No dobre, dobre, tu máte peňazí,“ i hodil im plný mešec na stôl, „a vykonajte, čo vám rozkážem.“

Kážte, kážte, pán urodzenký, my všetko vykonáme.“

„No, teda, chlapci, viete vy čo, tadiaľto pôjde Rákóci, chlap veľký, čiernych vlasov, fúzov a brady, trocha počerný; hlas má silný, pozor má pyšný, hoc teraz od rán, ktorými je pokrytý, slabší. On iste pôjde touto cestou, vy ho zlapajte i dostanete ešte viacej za to i peňazí, i statku, i zeme. Či viete?“

„Dobre, dobre, pán urodzenký.“

Pán odišiel a sedliaci si zas za stôl posadali, rozprávajúc už omnoho veselšie ako predtým. Ustavične sa von obzerajú, chtiac alebo dakoho uvidieť, alebo dač dopočuť.

Asi o hodinku zadupotajú kone pred krčmou, dvaja jazdci zastanú, uviažu o stĺp kone svoje a vojdú dnu Mladší zavolá: „Krčmárka, daj nám dač zajesť, ale skoro!“ I obrátiac sa k druhému, vypovie: „Škoda, že sme až domov vydržať nemohli, ráčte, prosím, do druhej izby.“

Sedliaci sa jeden na druhého obzerajú i merajú pánov od hlavy do päty. „Susedko,“ prehovorí jeden ku druhému, „nech som dobrý, ten sa až navlas naň ponáša, ako čo by mu z oka vypadol.“

„I mne sa tak zdá; nože sa opýtajte, či je to on, či nie!“

I prišiel zas mladší z pánov, hľadajúc krčmárku; a sedliaci sa ho, zložiac klobúky, pýtajú: „Ale, mladý pán prosíme vás pekne, nehnevajteže sa, či je to nie on?“

„Nuž kto?“

„Ale, ach, akože sa on tam volá? – Len sa mi tak mätie – nuž ten, čo ho schytať máme – ale totok, ozvoci, akože sa menuje?“

„Nie Rákóci?“

„Hej, hej, ten Rákóci!“

„Hybajte, blázni, čo by ten tu robil?“

„Hm, veď nám povedal ten pán, že tadiaľto pôjde taký pán a tento je mu navlas podobný.“

„Čo? Choďte do pekla, čo máte statočných ľudí na ceste zastavovať? Tak vás vyochládzam, že vám bude dosť.“

„No, no, mladý pánko, veď sa nemusíte hnevať, veď sme sa my to len opýtať chceli.“ I zase si sadli k stolu mladý pán ale, vyjdúc von z chyže, za chvíľu uháňa so spoločníkom svojím, až sa tak práši.